KTO NAOZAJ VYHRAL VO ŠVAJČIARSKU?
Švajčiarska priama demokracia umožňuje švajčiarskym občanom rozhodovať aj v zásadných politických otázkach na základe výsledkov občianskeho referenda. V dňoch 18. a 19. mája 2019 referendom švajčiarski občania rozhodovali o zavedení tzv. Európskej zbrojnej “zákazovej” smernici do švajčiarskej legislatívy.
Švajčiarsko síce nie je členom Európskej únie a toto členstvo aktuálne stále odmieta, ale je členom tzv. Schengenského priestoru, umožňujúceho voľný pohyb osôb medzi štátmi Schengenskej dohody, do ktorej patria predovšetkým členské štáty EÚ. Obchodné a občianske výhody takéhoto cestovania bez hraničných kontrol sú pre Švajčiarmi samozrejme obrovské, a to najmä pre mladých ľudí, ktorí spravidla študujú a radi pritom spoznávajú svet. Schengen na svojich členoch pochopiteľne vyžaduje určité pravidlá a jedným z nich je aj legislatívny súlad vo veciach menej, aj viac dôležitých. Tieto pravidlá nastavuje dominantné spoločenstvo Schengenu, ktorým je Európska únia, kde legislatívu vytvára Európska komisia. Spomínaná európska zbrojná “zákazová” smernica silne reguluje oblasť legálnych zbraní, je jedným z takýchto pravidiel, ktoré musí akceptovať aj Švajčiarsko. O tejto smernici sa viedli národné i nadnárodné vášnivé spory hneď od jej vzniku, a dnes už v EÚ prakticky panuje akási neoficiálna a v niektorých štátoch EÚ aj oficiálna politická zhoda, že sa jedná o smernicu veľmi nekvalitnú, nezmyselnú, a že jej zámer bojovať s terorizmom skrze obmedzovanie aj odoberanie zbraní slušným občanom jednoducho nefunguje a fungovať nikdy nebude.
Napriek tomu sú členské štáty EÚ (a tiež Švajčiarsko) nútené túto smernicu implementovať do svojej legislatívy a každý z nich sa teraz nachádza v určitom štádiu implementácie. Keďže táto smernica vo svojich dôsledkoch znamená (zriedkakedy oficiálne priznávanú) bezpečnostnú hrozbu (napr. Menšia šanca občanov sa brániť a veľký únik zbraní do ilegality) a hlavne, je zásahom do vnútorných bezpečnostných záležitostí členských štátov EÚ (čo je dokonca v rozpore s príslušným ustanovením v Lisabonskej zmluve), tak sa mnohé štáty viac či menej implementácii bránia alebo ju robia tzv. po svojom. Že sa jedná o veľmi vážnu otázku, potvrdilo Švajčiarsko tým, že na ňu bolo vypísané federálne referendum, kde sa hlasovalo doslova “ÁNO” či “NIE” prijať túto silnú európsku reguláciu. Kto pozná históriu švajčiarskej demokracie a slobody, švajčiarskej tradície strelectva a tunajšie osvedčený milícijný systém obrany celej federácie, iste uzná, že takáto otázka by vo Švajčiarsku vôbec nemala padnúť. Prečo totiž regulovať túto oblasť v krajine, kde kriminalita s legálne strelnú zbraňou takmer neexistuje? A naopak je to oblasť, ktorá sa podieľa na vnútornej i vonkajšej bezpečnosti Švajčiarska.
Kto už dlhší čas sleduje dianie v zbrojnej legislatíve EÚ a vie, ako európska zbrojná legislatíva kopíruje tú nemeckú, mohol by jej kvalitu popísať na príklade rieky Rýn. Na nemeckom brehu Rýna už dávno platí prísna regulácia v nosení napr. Obranných sprejov, nožov i obuškov a ako ukazujú výsledky v praxi, Nemecko sa aj napriek tomu potýka so vzrastajúcou násilnou kriminalitou. Na švajčiarskom brehu Rýna doteraz platila dôvera v občana a v jeho slušné tradičné vychovanie, a tak tu neboli zbrane dlho nijako obmedzované, dlho sa nezamykali domy ani autá, a pritom kriminalita so zbraňou aj bez zbrane je tu jedna z najnižších na svete. Tento “Rýnsky úkaz” vytvárajúci jasný dôkaz toho, že nemecká zákazová politika nemá na zločinné správanie žiaden vplyv a len šikanuje riadnych občanov, je samozrejme dlhodobým tŕňom v oku všetkých takto zmýšľajúcich nemeckých, najmä ultra ľavicových politikov. Tieto novomarxistické tendencie spolu s ostatnými politickými ambíciami už prinajmenšom tri desaťročia podprahovo prenikajú do myslenia najmä mladších Švajčiarov a snažia sa z nich urobiť “Európanov” podľa predstáv na sever od Rýna.
Dôležitou otázkou však je, či takéto postupné búranie národných štátov začínajúcich vždy búraním národných hodnôt a tradícií, prinesie kvalitnejšiu budúcnosť tým zodpovedným ľuďom, ktorí sa živia normálne každodennou prácou a ktorým zázemie k vytváraniu hodnôt poskytuje systém tradičnej rodiny. A vôbec najdôležitejšia otázka nastane, či v takejto západnej Európe budú ľuďom zachované ich občianske slobody a záruky bezpečného života, ako doteraz. A ešte k tomu v prípade Švajčiarska, kde hodnoty slobody, bezpečnosti a dôvery v občana boli historicky nastavené vždy najvyššie. Výsledky plošných zákazov a reguláciou v oblasti zbraní a sebaobranných prostriedkov totiž hovoria úplne jasne a najlepšími príkladmi v rámci EÚ sú opäť Nemecko a potom Veľká Británia: kriminalita tu rastie, počty obetí násilných činov so zbraňami (nelegálnymi) tragicky stúpajú a napr. Vo Veľkej Británii už aj oficiálne miesta priznávajú, že ide priamo o národnú krízu. Najmä na príklade zákazu držania a nosenia väčšiny typov nožov je vidieť, že mnohí noví obyvatelia Nemecka a Británie reguláciu zbraní nikdy rešpektovať nebudú a že ich zločinnosť (čo ale oficiálne miesta už nepriznávajú) je jedným z krvavých neúspechov európskej imigračnej politiky.
Prečo teda pri znalosti toho všetkého a pri všeobecnej atmosfére potreby akejsi reformy Európskej únie, aj napriek tomu, Švajčiarski občania teraz v referende rozhodli ANO a vzdali sa jedného z pilierov svojej slobody tým, že prijmú preukázateľne škodlivé legislatívne opatrenia Európskej komisie?
Prečo občania neposlúchli varovania armádnych kruhov a najmä tradičného švajčiarskeho zväzu záložných vojakov, smernicu neprijať? Už mesiace pred týmto referendom prebiehala kampaň oboch strán snažiaca sa presvedčiť občanov ÁNO alebo NIE, a už od začiatku bolo vidieť, kto má intenzitou a presvedčivosťou kampane jasne navrch. Najmä švajčiarski politickí socialisti doslova strašili občanov tým, že ak Švajčiarsko smernicu neprijme bude musieť opustiť Schengenský priestor. K tomu potom vymenovávalo všetky následky s tým spojené. Z vyjadrení zástupcov mnohých politických subjektov bola evidentná snaha európsku smernicu bagatelizovať a prehovoriť občanov, aby sa vzdali časti svojich slobôd v duchu “veď o tak veľa zase nejde”. A potom prišlo opäť bilancovanie následkov vystúpenia zo Schengenu v štýle, o koľko prídu obchodne, ako sa všetko zdraží a spomalí, aké budú kolóny na hraniciach, ako deti nebudú môcť voľne jazdiť študovať a cestovať … Švajčiarsky zväz záložák na toto v kampani zodpovedal, že si teda občania musia vybrať buď slobodu alebo Schengen.
A tu sa stala tá najväčšia chyba. Aj keby smernica Švajčiarskom nebola prijatá, s veľkou istotou by následne došlo k nejakej dohode s EÚ – k dohode nejakej formy výnimky alebo určitých pravidiel, za ktorých by Švajčiarsko v Schengene zostalo. Nehľadiac na to, že členstvo Švajčiarska v Schengene je výhodné pre všetky okolité štáty EÚ, sa akosi zabudlo na fakt, že o vylúčení zo Schengenu by museli rozhodnúť všetci jeho členovia a taká zhoda je v prípade “vyhodenia” Švajčiarska skutočne nepravdepodobná. Sme teda svedkami historického smutného okamihu, kedy v priamej demokracii skúsení švajčiarski občania, ktorí sú naučení prípadné manipulačné nástrahy pred referendami odhaľovať, podľahli zbytočnému strachu a rozhodli vo svoj neprospech. Zrejme ešte nikdy neboli cieľom tak intenzívne lživej poplašnej správy, ako teraz, pri referende o európskej zákazovej smernici. A tak vo Švajčiarsku tentokrát nezvíťazila pravda, ale vyhrala niekým dobre platená veľká lož.
Tieto praktiky nového európskeho hlavného prúdu už prebiehajú a budú sa zosilňovať aj u nás, vrátane označovania protichodných správ a názorov za dezinformácie, a za nenávistné prejavy. Na príklade protiľahlých brehov rieky Rýn sa priamo vnucuje jedna smerodajná myšlienka: mocnému severnému susedovi musí Švajčiarsky systém veľa vadiť, pretože úplne odporuje jeho (neúspešnej) bezpečnostnej stratégii. Na príklade Švajčiarska vidíme, že sloboda nie je dar, ale je za odmenu, že slobodu si musíme zaslúžiť a potom neustále chrániť tým, že budeme v strehu. Rozhodne nesmieme ani pomyslieť na “hádzanie flinty do žita”. Naopak, toto švajčiarske referendum je nám poučením a časom bude aj popolom na hlavách mnohých švajčiarskych občanov.
Poučenie a zároveň výzva je naporúdzi. Švajčiarsko sa o časť svojej bezpečnostnej tradície pripravilo, a teraz je teda len na nás, založiť v Európe túto tradíciu novú, tú svoju. Jedným z pilierov tejto novej tradície bude predovšetkým vloženie práva občana “brániť sa aj so zbraňou”, do ústavného zákona republiky. A práve toto je dnes úlohou všetkých zodpovedných občanov, ktorí na slobode a bezpečnosti trvajú a pritom vedia, že oboje si musí zaslúžiť.
Jaroslav Pekařík, viceprezident LIGA LIBE
