Hrdinský boj ruských pohraničníkov na 12 pohraničnej základni v Tadžikistane v roku 1993

Po rozpade ZSSR v roku 1991 prešla nepríjemnými zmenami aj pohraničná služba ZSSR. Pokiaľ v čase existencie ZSSR mali hraničné vojská relatívnu voľnosť pohybu a sovietski pohraničníci operovali voľne na tadžickej i afgánskej strane hraníc, kde neustále patrolovali a viedli aktívne bojové operácie proti teroristom či pašerákom drôg a kontrabandu, po roku 1991 sa situácia zmenila. Pohraničné vojská stratili svoju mobilitu, prišiel rozkaz aby sa rozdelili na malé skupiny, ktoré boli dislokované na opevnených bodoch, na afgánsko-tadžickej hranici vznikli opevnené základne, na ktorých ruskí a tadžickí pohraničníci slúžili a patrolovali len na vyhradených úsekoch.

Pritom sa menila politická situácia v Tadžikistane, kde  Američania z úzadia riadili politické zmeny, medzi  proruskými a proamerickými politickými zoskupeniami vládlo veľké napätie. V prípade, ak by proruské krídlo v Tadžikistane prehralo, museli by ruské jednotky opustiť územie krajiny. Rusi však svoj vplyv v Tadžikistane udržali.

V náročných politických podmienkach bola situácia ruských a tadžických vojakov na hranici neradostná. Nachádzali sa na opevnenej  základni a  nemali dostatok síl na to, aby patrolovali po celej hranici. Oblasti ktoré kontrolovali čisto Tadžikovia bola značne priepustná. Tadžicko-afgánska hranica je aj dnes veľmi členitá a ťažko sa chráni. Na 12 pohraničnej základni slúžili 45 príslušníci pohraničnej stráže a 3 vojaci zo 149 motostreleckého pluku 201 ruskej divízie, dislokovanej v Tadžikistane. Traja motostrelci tvorili posádku ruského BMP, toto BMP malo zvýšiť palebnú silu základne.

Útok teroristov na základňu sa pripravoval dlhšiu dobu a nebol prvým z podobných útokov. Niekoľko mesiacov predtým podnikli teroristi dva ďalšie útoky aj na iné základne ruských pohraničníkov, no tieto útoky boli slabšie (pri každom útoku stratili teroristi približne 15 mužov). Útok na 12 základňu však bol koncipovaný širšie, k útoku bolo pripravených takmer 250 teroristov, ktorí boli veľmi dobre vyzbrojení, vycvičení a motivovaní. Mali aj dostatok ťažkej výzbroje, množstvo RPG a aj niekoľko mínometov. Dokonca mali k dispozícii japonskú a americkú techniku, ktorou mohli monitorovať rádiové spojenie ruských pohraničiarov. Neskôr vyšlo najavo, že teroristi sa dokonca neovládli a narušili rádiovú komunikáciu ruských a tadžických pohraničníkov, ktorým sa vyhrážali povraždením. To sa neskôr ukázalo byť  chybou, pretože ruskí a tadžíckí pohraničníci nebrali vyhrážky laxne a pripravovali sa dopredu na obranu .

Teroristi boli absolútne presvedčení o svojom úspechu. Základňu niekoľko hodín pred útokom dňa 11.7.1993 obkľúčili a zamínovali cestu, po ktorej k 12 základni mohla preniknúť ruská  vojenská pomoc. Vytvorili niekoľko ukrytých postavení, z ktorých mohli zo zálohy ostreľovať ruských vojakov. Nastavili si mínomety, veľkorážne guľomety. Na ich strane stál aj fakt, že si zvolili čas útoku, na základňu zaútočili okolo 4. hodiny nadránom.

Svoj útok naplánovali teroristi do najmenších podrobností. O 4.00 nad ránom väčšina vojakov spí najhlbším spánkom a hliadky sú nad ránom unavené. Teroristi verili, že sa im podarí nehlučne zlikvidovať hliadky pohraničníkov, no vojaci Sergej Simonov a Rabadan Mogomajev, ktorí mali k dispozícii psov včas zareagovali. Začali po teroristoch strieľať a teroristi stratili moment prekvapenia. Pohraničníci, ktorí už niekoľko dní existovali v režime zvýšenej bojovej pohotovosti (ruská tajná služba vystríhala pred útokom na tadžickej hranici, k tomu spomenuté vyhrážky teroristov v éteri) sa pomerne rýchlo sformovali do kruhovej obrany. Boj sa začal.

Teroristi začali strieľať na 12 základňu zo všetkých strán. Používali mínomety, veľkorážne guľomety a rovnako RPG. Takmer na začiatku boja sa teroristom podarilo zničiť BMP, takže 12 základňa stratila základ svojej palebnej podpory. V BMP zahynuli všetci traja motostrelci zo 149 motostreleckého pluku 201 ruskej divízie. Teroristi vyhodili do vzduchu sklad munície, zničili rádiovú stanicu, takže sa pohraničníci nemali ako spojiť s vlastnými silami. V prvých minútach boja padol aj veliteľ základne poručík Michail Maiborodov, obranu viedol jeho zástupca poručík Andrej Merzlikin.

Teroristi sa snažili preraziť kruhovú obranu ruských pohraničníkov, čo sa im aj po niekoľkých hodinách podarilo. Pohraničníci bojovali v troskách základne, odrezaní druh od druha, no nevzdávali sa a ich strely si vyberali krutú daň v radoch útočiacich teroristov. Sniperi terosristov si pripísali prvé zásahy, zlikvidovali Saibžona Umarova a Razifa Chalitova, črepiny granátov zabili Sergeja Borina a Mahmudullu Džumajeva, v boji muža proti mužov zahynul Michail Kulikov.

Sanitár Sergej Suščenko sa vyhodil do vzduchu sám granátom, pretože sa nechcel dostať živý do rúk teroristov, zobral zo sebou aj jedného z teroristov. Jeho spolubojovníkovi  inštruktorovi výcviku psov Vladimirovi Jelizarovi však šťastie neprialo, polomŕtveho ho dostali do rúk teroristi, ktorí mu za živa odrezali hlavu a pohodili ju do koterca medzi mŕtvych psov. Telá všetkých mŕtvych, ktoré na základni neskôr Rusi našli, vykazovali známky zohavenia. Teroristi  zohavovali telá mŕtvych ruských a tadžických vojakov, odrezávali im pohlavné údy a hlavy, vypichovali oči, časť tiel poliali benzínom a zapálili.  Časť vojakov bola podľa patológov ešte nažive, keď ich teroristi zohavovali.

Strelivo sa obrancom 12 základne postupne míňalo. Hlavný sklad munície vyletel do vzduchu na začiatku útoku a pohraničníci už takmer minuli vyššie množstvo munície, ktoré mali kvôli zvýšenej pohotovosti k dispozíciii. Ostávala im už len menšia zásoba streliva, ktorá sa nachádzala v čiastočne zničenej budove štábu, dostať sa však k štábu bolo takmer nemožné, pretože teroristi ostreľovali priestor pred ruinami budovy. Napriek tomu sa poručík Andrej Merzlikin rozhodol debnu so strelivom priniesť, vojaci však požadovali, aby riadil aj ďalej obranu. Po strelivo sa vybral dobrovoľník Mirbako Dodikolonov, ktorý aj debnu so strelivom (Rusi používajú kovové krabice, ktoré sa otvárajú ako konzervy, v ktorých je strelivo uskladnené) priniesol, postrelil ho však nepriateľsky sniper. Získané strelivo umožnilo pohraničníkom ďalej pokračovať v boji.

Pohraničníci očakávali pomoc. Pomoc vyšla skoro ráno, vojenská kolóna, ktorú viedol podplukovník Masjuk rýchlo prekonala 80 km a už o 9.15 sa nachádzali pri základni. Ruskí ženisti však zistili, že cesta je zamínovaná a keď začali odmínovavať, začali po nich teroristi zo zálohy strieľať. Postup vojenskej kolóny sa zastavil, ruské jednotky však sústredili paľbu na jednotlivé strelecké stanoviská nepriateľa, ktoré postupne likvidovali, čas však hral v prospech teroristov. Navyše v kolóne sa okrem Rusov nachádzali aj tadžickí policajti z Ministerstva vnútra, tí však odmietli bojovať a stiahli sa hneď po prvých výstreloch. Výsadkári sa takisto nemohli vysadiť neďaleko základne, pretože teroristi mali k dispozícii dostatok Stingerov, ktoré by vrtuľníky zničili.

Okolo obeda už bolo jasné, že 12.základňu nebude možné udržať. Väčšina ruských a tadžických pohraničníkov bola mŕtva, alebo ťažko ranená. Poručík Andrej Merzlikin sa preto rozhodol, že s poslednými 18 vojakmi opustí základňu a uniknú do hôr. Nad základňou sa vzdnášal dym, ktorý umožňoval obrancom nebadane sa presúvať. Na žive zostal aj jeden zo psov, ktorý pri ústupe do hôr štekotom upozornil na jedného z teroristických guľometčíkov, ktorí  tvoril súčasť obkľučovacieho kruhu okolo základne, pohraničníci teroristu zlikvidovali a podarilo sa im dostať k horám.

K svojím sa prebojoval poručík Andrej Merzlikin a 18 pohraničníkov, medzi ktorými nebol nikto, kto by nebol zranený. Neskôr sa ukázalo, že teroristi stratili 35 mužov, takmer 70 mužov utrpelo vážnejšie zranenia. V troskách našli ešte jedného ruského pohraničníka živého, štvoricu dezorientovaných pohraničníkov bez munície našli takisto na druhý deň blúdiť v okolí základne. 25 ruských a tadžických pohraničníkov padlo, spolu s nimi 3 motostrelci.

O hrdinskom boji ruských a tadžických pohraničníkov neskôr natočili Rusi film  “тихая застава”.