Ako Šojgu zmenil ruskú armádu

Štyri roky nebol Serdjukov schopný zabezpečiť prezbrojenie armády, hoci od konca roku 2008 začal štát utrácať naozaj slušné peniaze na ruskú armádu a jej reformu. V tomto procese sa mali spojiť skutočné potreby armády s požiadavkami vojsk, rozpočtovými obmedzeniami a schopnosťami podnikov obranného priemyslu. Ako sa však ukázalo, Serdjukov nebol na túto úlohu vhodný.

Namiesto toho sa rezort obrany dostal do situácie neustáleho narušovania obranného poriadku, večných hádok zákazníkov z armády so zástupcami „obranného priemyslu“ a zaznamenal aj nevysvetliteľný nákup cudzej vojenskej techniky. Chyba tejto cesty sa prejavila už v roku 2014, keď konflikt s Ukrajinou viedol k skutočnosti, že objednané vrtuľníkové lode Mistral vyrobené vo Francúzsku a talianske obrnené vozidlá Lynx namiesto domácich Tigrov sa pre Rusko náhle stali nedostupnými.

Gigantické peniaze, asi 20 biliónov rubľov, ktoré sa mali minúť na prezbrojenie armády, sa vlastne dostali do akejsi „čiernej diery“. Takýto minister obrany samozrejme nemohol uspokojiť ruské politické vedenie.

Šojgu dosiahol,  že ruská armáda sa konečne stala profesionálnou. Povinná vojenská služba je vhodná pre veľkú vojnu, ale množstvo konfliktov s nízkou intenzitou, ktorými je moderný svet naplnený, si vyžaduje úplne inú armádu – mobilnú a neustále mobilizovanú. Povinná armáda má navyše jednu nevýhodu – pri každom nasledujúcom konflikte „zabudne“ všetky predchádzajúce úspechy a skúsenosti, a preto robí rovnaké chyby. Ľudia bojujú zakaždým proti novým a „genetickú“ pamäť armády poskytujú dôstojníci, ktorí jednoducho nemôžu efektívne preniesť svoje skúsenosti na stále nových „zelenáčov“.

Počet odvedených vojakov v roku 2012 bol 280 tisíc ľudí, ale zazmluvnených – 160 tisíc. Do roku 2018 sa situácia dramaticky zmenila – do armády bolo povolaných 245 tisíc ľudí a na základe zmluvy bolo 380 000 osôb. Počet vojenského personálu vo vojenskej službe na základe zmluvy sa tak zvýšil takmer dva a pol krát.

V roku 2012 bola štruktúra armády stále zameraná na „priemyselné“ konflikty – s úplnou mobilizáciou, dlhou frontovou líniou a miliónmi silných armád. Nové konflikty zároveň znamenali oveľa „plochší “ systém velenia a riadenia, s ich presunom na brigádnu formu so zrušením divíznych a plukových jednotiek umiestnených „nad“ a „pod“ mobilnou brigádou.

Aby sa nevynechala ovládateľnosť jednotiek s takýmto znížením veliteľských štruktúr, namiesto šiestich vojenských obvodov bolo vytvorených päť operačno-strategických velení (OSK): západ, východ, stred, juh a sever („ Severná flotila “). Napríklad na základe severnej flotily, ako aj niektorých jednotiek a podjednotiek západných, stredných, južných a severných vojenských okruhov sa vytvorilo spoločné strategické velenie „sever“. Zahŕňalo kombinovanú armádu, tankovú armádu, armádu vzdušných síl a protivzdušnej obrany, štyri armádne zbory, 25 formácií, viac ako 150 vojenských jednotiek a organizácií, ako aj 38 leteckých vojenských jednotiek a vzdušných bezpilotných jednotiek. Dovtedy flotila musela „požadovať “ o podporu pobrežnú protivzdušnú obranu a armáda od velenia flotily žiadať o útok proti pobrežným cieľom,

Tak zdanlivo dosť neohrabaná a zložitá štruktúra OSK, interne spojená na základe geografického rozmiestnenia vojsk, je mimoriadne účinná. Napríklad v roku 2014 na Kryme OSK na juhu rýchlo vytvorilo sebestačné zoskupenie vojsk, ktoré zaručilo ochranu územia polostrova a záujmy Ruska v Čiernom mori, a nemotorná ukrajinská armáda nedokázala čeliť zásahom ruskej armády. Výsledkom je, že konflikt na Kryme („krymská jar“) sa skončil takmer bez krvi – ukrajinská strana jednoducho stratila velenie a kontrolu v rýchlo sa meniacom prostredí.

Následne sa rovnaká účinnosť OSK preukázala počas konfliktu v Sýrii, keď sa vytvorilo operačné velenie v ďalekej morskej zóne, ktorá zabezpečovala kontrolu pre lode, lietadlá a jednotky vykonávajúce misie v Stredozemnom mori.

Je dôležité zdôrazniť, že reforma armády prešla „vrcholom“ presne za Šojguho. Toto je jasne vidieť v analýze rozpočtu na obranu. V roku 2012 to bolo približne 54 miliárd dolárov. Do roku 2016 sa dosiahla maximálna hranica financovania vojenských výdavkov: rozpočet na obranu dosiahol 69,2 miliárd dolárov, čo predstavuje 5,3 % ruského HDP. Odvtedy výdavky na armádu neustále klesajú. V skutočnosti sa už dnes vynakladá väčšie úsilie na vybavenie armády a udržiavanie bojovej pripravenosti, ako na jej štrukturálne reformy, ktoré už sú z veľkej časti ukončené.

V číslach a v nových modeloch vojenského vybavenia tento proces tiež vyzerá pôsobivo: pre toto obdobie boli vyvinuté, alebo prijaté nové bojové prostriedky, ako napríklad univerzálna bojová platforma Armata, stíhačka SU-57 piatej generácie, rakety Kaliber, medzikontinentálne balistické rakety „Sarmat“, nadzvuková raketa „Kindžal“, a komplexy „Avangard“ a „Zirkon“.

Úroveň vybavenia novými modelmi vojenskej techniky sa dramaticky zvýšila – z 15–52% v roku 2012 na takmer 70–90% v roku 2018.

Zároveň však nikto nezabudol na formálne starú techniku. Napríklad vyššie spomenutá technika ešte nebola k vojsku masívne zaradená, to však nemalo vplyv na bojovú pripravenosť armády – modernizácia tankov T-72B3, T-80 a T-90 zabezpečuje súlad tankových jednotiek ruskej armády s najmodernejšou úrovňou. To isté platí pre strategické bombardovacie lietadlá. Napriek tomu, že vývoj nového bombardéra PAK DA pokračuje dynamickým spôsobom, základom dnešného strategického letectva sú lietadlá Tu-95 a Tu-160, avšak prechádzajú neustálou modernizáciou, ktorá podporuje ich bojové schopnosti a robí z nich impozantné zbrane. Predovšetkým stojí za zmienku modernizácia týchto lietadiel na použitie novej rakety CH-101.

Globálne odstrašovanie, rovnako ako predtým, je základom ruskej vojenskej doktríny. Na tento účel sa používajú jadrové aj nejadrové sily. Okrem strategického letectva ich plnia aj jadrové ponorky aj pod ľadom Arktídy. Nejadrové odstrašovanie sa uskutočňuje pomocou vysoko presných rakiet s dlhým doletom, pre ktoré boli pre jednotky zavedené sériové dodávky taktických a raketových systémov Iskander-M, ako aj ponorky a hladinové lode s raketovými systémami Kaliber. Počet pozemných, námorných a leteckých dopravcov sa od roku 2012 desaťnásobne zvýšil, čo umožnilo vytvorenie plnohodnotných skupín presne riadených zbraní schopných používať rakety na ciele v rozsahu do 4 000 kilometrov. Novú realitu v tomto smere vytvára odstúpenie USA od Zmluvy o INF, ale Rusko sa doteraz nevzdalo doktríny prevažne nejadrového odstrašovania vo všetkých vojenských operáciách.

Zároveň sa v plnej miere implementuje aj globálne jadrové odstrašovanie. Najmä v posledných rokoch sa v dôsledku modernizácie konečne odstránili zlomy v radarovom poli na severe a na juhu krajiny. Dnes je vo všetkých strategických leteckých smeroch zabezpečená spoľahlivá detekcia balistických rakiet na akýchkoľvek leteckých trasách.

Potreba modernej armády v Rusku už bola potvrdená samotným životom. Za posledných 10 rokov bolo Rusko takmer trikrát nútené zúčastňovať sa na vojenských konfliktoch – s Gruzínskom, Ukrajinou na Kryme a počas operácie v Sýrii.

Napriek mnohotvárnosti týchto konfrontácií, ktorých geopolitické odhady výsledkov sa môžu diametrálne líšiť, je všetko z hľadiska vojenských záležitostí úplne jasné. V roku 2008 v Južnom Osetsku a Abcházsku, v roku 2014 na Kryme a v rokoch 2015 – 2019 v Sýrii, ruská armáda ukázala svoju najlepšiu stránku. Rusko všetky tieto konflikty vyhralo vojensky – a s najmenšími možnými stratami.

Ruská armáda sa konečne naučila bojovať a zaobchádza so svojimi vojakmi a dôstojníkmi čo najšetrnejšie. Ruskí vojaci dnes chodia do vojny najprv, aby zvíťazili. A umierajú iba v ojedinelých a nevyhnutných prípadoch. Takýto nový prístup k vojenskému rozvoju a účasť Ruska na vojenských konfliktoch možno len privítať: nikto na svete dnes nepotrebuje totálnu vojnu a Rusko je úplne pripravené.