Biela ľalia zo Stalingradu alebo koľko nemeckých lietadiel zostrelilo najlepšie ženské letecké eso všetkých čias

Dobývanie oblohy

Lidija sa narodila v Moskve 18. augusta 1921. O dvanásť rokov neskôr sa zmenil v Sovietskom zväze tento dátum na Deň letectva. Náhoda či osud…? Vo veku 14 rokov táto plavovlasá moskovská žiačka po prvýkrát prekročila vytúžený prah Kalininského aeroklubu a o rok nato už úspešne absolvovala svoj prvý samostatný let na lietadle.

Len ťažko mohla predpokladať, že čoskoro bude sedieť za riadiacou pákou stíhačky, na trupe ktorej, ak možno veriť spomienkam národa, sa bude skvieť žiarivobiela ľalia – jej osobný bojový symbol. No ešte predtým, skôr než sa tak stane, sa jej životná púť bude haliť aureolou tajomna, pretože nám chýbajú prakticky akékoľvek dokumentárne dôkazy, ktoré by vrhli čo i len najmenšie svetlo na predvojnový život Lidije Litviakovej.

Bude jej pripisovaný osud dcéry „nepriateľa národa”, ktorý mal byť zastrelený po falošnom obvinení, a tým sa budú pokúšať vysvetliť, prečo výber dievčaťa padol práve na od domu tak vzdialenú Chersonskú leteckú školu pilotov inštruktorov. Ďalší budú rozprávať, že po skončení leteckej školy dokázala v rodnom Kalininskom aeroklube pripraviť 45 pilotov z členov kurzu. Iní naopak, budú uisťovať okolie, že mladá žena nemala dostatok skúseností a sama si pripísala 100 letových hodín navyše, len aby sa mohla dostať na front. Toto všetko však ostane na úrovni nepotvrdených klebiet, ktoré sa objavujú prakticky pri takmer každej biografii.

Cesta k vojenskej sláve

Je známe, že na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny bola Lidija Litviaková už skúsenou pilotkou, no i tak sa nedokázala dostať na front kvôli neexistencii ženských stíhacích jednotiek, ktoré v tom čase neboli ani v iných krajinách sveta. V roku 1942 bola odvážna pilotka napokon zaradená do 586. ženského stíhacieho leteckého pluku. Tu si osvojila stíhačku Jak-1 a už v auguste toho istého roku na oblohe nad Saratovom spolu so svojou bojovou skupinou zostrelila svoj prvý nemecký bombardér. Len za jediný rok leteckých súbojov bol osobný výkaz „bielej ľalie zo Stalingradu” (jej volací rádiový znak bola „ľalia”) vyplnený zoznamom 16 zostrelených nepriateľských lietadiel, z toho 12 samostatne a 4 v skupine.

Podľa inej legendy, keď Lidija počas druhého bojového letu, ktorý absolvovala so spolubojovníčkou Raisou Beľjajevovou, zostrelila nemeckú stíhačku Messerschmidt Bf 109 pilotovanú Erwinom Maierom, trojnásobným nositeľom Železného kríža s tromi desiatkami priznaných vzdušných víťazstiev. Ten, keď sa ocitol v zajatí a uvidel kým bol porazený, nechcel uveriť vlastným očiam a na znak úcty jej daroval svoje zlaté hodinky. A 23. februára 1943, keď už bolo na konte pilotky zostrelených 8 nepriateľských leteckých es, dostala Lidija Litviaková svoju prvú medailu, Rad červenej hviezdy.

Po Stalingrade bola pilotka prevelená do samostatnej ženskej jednotky pri veliteľstve divízie, potom do 9. gardového Odesského stíhacieho leteckého pluku, kde boli prijímaní len piloti – letecké esá a ku koncu roka 1942 už slúžila Lidija Litviaková v 296. stíhacom leteckom pluku. Na jar a v polovici leta 1943 prežila mladá žena dve ťažké straty. V máji 1943 (21.5.) počas leteckého súboja odohrávajúceho sa priamo pred ňou, jej zahynul milovaný manžel, kapitán Alexej Solomatin, v tom čase jediný Hrdina Sovietskeho zväzu v pluku, s ktorým sa zoznámila na fronte, a v júli (18.7.) počas súboja s nemeckými stíhačkami sa rozlúčila so životom jej najlepšia priateľka, Jekaterina Budanová.

Odmena pri hľadaní hrdinu

Samotná dvadsaťdvaročná plavovlasá „Ľalia” zahynula ešte v tom istom roku, 1. augusta 1943. Nešťastnou iróniou osudu velenie jej divízie práve v tom čase zvažovalo, že udelí pilotke vyznamenanie Hrdina Sovietskeho zväzu. Avšak, keďže sa Lidija Litviaková dostala na zoznam „nezvestných osôb” a velenie tak nemalo istotu, či pilotka zahynula alebo sa dostala do zajatia, udelenie vysokého ocenenia bolo napokon odložené s obmedzením na Rad Vlasteneckej vojny 1. stupňa.

Až v roku 1971 našli úplnou náhodou mladí bojovníci z Oddielu prieskumníkov vojenskej slávy pod vedením Valentíny Vašenko, žiačky školy č. 1 z mesta Krasnyj Luč (v ukrajinských prameňoch nesie mesto od roku 2016 pomenovanie Chrustaľnyj, vedenie Luhanskej ľudovej republiky však neakceptovalo uvedenú zmenu, takže mesto nachádzajúce sa na juhozápade odštiepeneckej republiky i naďalej nesie pomenovanie z čias Sovietskeho zväzu, Krasnyj Luč…) telesné pozostatky neznámej pilotky stíhačky neďaleko dediny Dmitrovka a meno samotnej Lidije Litviakovej bolo potom na bezmennej mohyle vygravírované až v roku 1988. Po tomto mohol byť vedením krajiny konečne s čistým svedomím posmrtne udelený Lidiji Litviakovej čestne zaslúžený titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Stalo sa tak 5. mája 1990.

Meno sovietskej hrdinky sa navyše nachádza aj v Guinnesovej knihe rekordov, kde figuruje ako najúspešnejšia ženská stíhacia pilotka v dejinách, nakoľko je s dvanástimi samostatne dosiahnutými vzdušnými víťazstvami dodnes neprekonaným ženským stíhacím leteckým esom na svete.

-jmp-

Zdroj: russian7 ai, obrázky lietadiel: wings palette

Zdieľajte článok