Aktuality, Bezpečnosť, História,

Medzištátne vojny a “medzinárodný terorizmus“ na príklade škandálu „Irancontras“

---

„Samozrejme, že je to sukyn syn, ale náš sukyn syn“.

Zvrhnutie klanu Somozu sa stalo v Nikarague možné preto, že prezident USA Jimmy Carter odmietol podporovať Somozu po tom ako v Nikarague vypuklo povstanie. Americkí ochrancovia Somozu dokonca zorganizovali v kongrese USA vystúpenie vice prezidenta Nikaragui Luisa Palasiosa, ktorý vo svojej reči doslova prosil o pomoc pre pro-americký režim Somozu v Nikarague a varoval:

“Ešte prekľajete ten deň, keď ste nemali dosť rozhodnosti zastaviť expanziu sovietskeho imperializmu na kontinente“.

 

Jimmy Carter, konajúc v záujme klanovo korporatívneho zoskupenia, ktoré ho zvolilo za prezidenta USA, nielen že zakázal pomáhať Somozovi ale zastavil aj operácie CIA v strednej Amerike, čo komentovali masové médiá v USA ako „plný krach stredoamerickej politiky USA“ a hovorili o „prehratej bitke, ktorá bude mať za následok globálnu porážku v súperení USA a ZSSR“.

 

V tom istom roku 1979 avšak o niečo skôr, vo februári, zvíťazila v Iráne Islamská revolúcia. Šach Mohamed Réza Páhlaví, ktorý sa v dôsledku prevratu organizovaného CIA v roku 1953 stal z potenciálneho na skutočného monarchu, bol zvrhnutý.

Udalosti sa začali 16. Januára 1979 keď sa šach Mohamed Réza Páhlaví a jeho žena Ferach odobrali na Teheránske letisko Mechrabad.

„Idem na dovolenku, pretože sa cítim veľmi unavený“, povedal šach tým, ktorí ho sprevádzali.

Udalosti sa rozvíjali tak búrlivo, že už o dva týždne prvého februára 1980 prišli tisíce obyvateľov na bohoslužby. Veriaci očakávali vyslanca Allahovho.

A odrazu, zázrak! Vo vzduchu sa objavil linkový „Boeing 747“ spoločnosti Air France, letiaci z Paríža do Teheránu. Na jeho palube sa nachádzal veľký Ajjatoláh Chomeiní so svojim sprievodom pozostávajúcim z 50 pomocníkov a podporovateľov spolu so sprievodom 150 novinárov. Na Mechrabadskom letisku vítalo Chomeiního more ľudí, ktorí skandovali „Allah je veľký“. Od toho okamihu sa Chomeiní stal hlavnou politickou postavou krajiny.

Ajjatoláh Chomeiní so svojim sprievodom prichádza prevziať Irán

5. februára 1979 Chomejní vyhlásil za nezákonnú vládu Š. Bachtiara a poveril Mehdi Bazargana vedením dočasnej revolučnej vlády. Revolúcia bola dokonaná, tyran bol zvrhnutý! Bol už síce za hranicami, ale to sú drobnosti. A pozrime sa, 21. októbra 1979 administrácia USA oznámila Iránskej vláde, že šachovi boli poskytnuté dočasne víza na hospitalizáciu v USA, podľa oficiálnej verzie sa podrobil operácii v súvislosti s rakovinovým ochorením. Už nasledujúci deň koncern Rockefeller organizoval prelet do New Yorku kde ho umiestnili na klinike. Zdanlivo sa nestalo nič mimoriadne veď tento vyhostený šach už bol súkromná osoba. Ale práve toto sa stalo príčinou organizovania narastania proti amerických nálad obyvateľstva Iránu.

Skoro ráno 4. novembra 1979 niekoľko sto mladých ľudí vydávajúcich sa za členov Organizácie moslimských študentov, nasledovníkov kurzu Ajatolláha Chomeiního, nadchnutí jeho rečami o „veľkom satanovi“ USA, vtrhli na americké veľvyslanectvo v Teheráne. Z 59 spolupracovníkov veľvyslanectva 6 ušli a mohli sa skryť na vyslanectve iných západných krajín a neskôr so sfalšovanými dokumentami opustiť Islamskú republiku. Ešte jedného pustili v júli 1980 pretože bol veľmi chorý. Ostatných päťdesiatdva ľudí boli držaní ako rukojemníci 444 dni. Po obsadení veľvyslanectva štátny department USA prejavil „starostlivosť“, načo odpovedala vláda Bazargana, že „podnikne všetko úsilie na uspokojivé vyriešenie problému“ oslobodenia spolupracovníkov diplomatického zastupiteľstva.

Avšak Bazargan a jeho vláda boli bezmocní urobiť niečo pre oslobodenie rukojemníkov a už 6. novembra 1979 Teheránske rádio vysielalo vyhlásenie, ktoré postúpil Chomejnímu predseda vlády o odstúpení jeho vlády. Chomejní bez prieťahov prijal demisiu, odovzdal všetky štátne záležitosti do rúk islamského revolučného výboru, ktorý dostal pokyny na prípravu referenda o islamskej ústave, o výbere prezidenta a medžalisa a tiež vykonanie “dôslednej revolučnej čistky“ v štátnom aparáte. Takým spôsobom organizujúc obsadenie veľvyslanectva, sily ktoré reprezentoval Chomejní, využijúc protiamerické nálady celého obyvateľstva Iránu vytvorili nové štátne štruktúry a Irán a Spojené štáty sa dostali do stavu vzájomného súperenia.

 

Dňa 24. apríla 1980 bola ozbrojenými silami USA na území Iránu vykonaná operácia „Orlí dráp“ (Eagle claw) s cieľom vyslobodiť rukojemníkov z veľvyslanectva USA v Teheráne. Operácia bola organizovaná a vykonaná tak, akoby devízou amerického velenia a špeciálnych služieb boli karikatúry z Chip a Dale – „Slabomyseľnosť a odvaha“. Jasné, že operácia sa skončila ohromujúcim neúspechom. Straty USA v operácii boli nasledujúce:

– jedno zničené lietadlo C-130 Hercules, na zemi stojace tankovacie lietadlo rozbil vrtuľník H-53 Sea Stallion. Posádka lietadla – 5 ľudí, zahynula
–  jeden zničený vrtuľník , práve ten CH-53 Sea Stallion. Posádka vrtuľníka zahynula
–  jeden vrtuľník z dôvodov možného zlomenia lopatky vrtule sa zrútil do vody hneď po
vzlete z lietadlovej lode
–  päť vrtuľníkov CH zhabaných na zemi Iráncami. V kabíne zostali tajné dokumenty, mapy, šifry, tabuľky, najnovšia výzbroj a hotovosť v tisícoch dolárov a Rijadoch. Tajné dokumenty, ktoré na druhý deň našli Iránci im umožnili uväzniť agentov, ktorí pôsobili v krajine. Vrtuľníky boli odovzdané ozbrojeným silám Iránu
–  osem obetí (tu je nejasnosť, pretože pri odovzdávaní tiel figurovalo číslo 9);
–  štyria ranení
Straty Iráncov: zahynul jeden civil sediaci v cisterne na prepravu benzínu.

Špeciálnymi jednotkami zvolené miesto na pristávanie vrtuľníkov aj napriek informáciám od rozviedky bolo umiestnené blízko rušnej komunikácie a preto bola operácia hneď odhalená.

 

Dňa 22.Septembra 1980 Irak napadol pod vedením Saddama Hussajna Irán. Začala sa Iránsko – Iracká vojna, ktorá trvala dlhých 8 rokov (od 22. septembra 1980 do 20. augusta 1988). Predohrou k vojne boli jednak teritoriálne spory medzi Iránom a Irakom motivované želaním Iraku obsadiť na ropu bohatú iránsku provinciu Chuzestan (Arabistan) s arabským obyvateľstvom a východný breh rieky Shat-el-Arab ako aj konflikt medzi týmito krajinami pre vzájomné výhrady na vedúcu pozíciu medzi štátmi Perzského zálivu. Jedným z dôvodov vypuknutia vojny bola podpora šiítskej islamskej republiky svojich irackých veriacich, ktorí predstavovali väčšinu obyvateľstva ale Saddam Husajn ich potláčal.

Obidve superveľmoci sveta ZSSR i USA (UK/US) takým alebo onakým spôsobom podporovali Irak. Irán nemohol počítať so žiadnou podporou zo strany superveľmocí. Irán bol v skutočnosti vtedy v medzinárodnej izolácii. A Odrazu sa Iránu prihodila situácia s americkými rukojemníkmi na Veľvyslanectve. Niektoré sily v USA veľmi chceli dosiahnuť oslobodenie rukojemníkov aby to mohli využiť vo svojej propagande. Iné sily chceli získať vavríny za oslobodenie rukojemníkov pre seba. Obidve tieto sily amerického establišmentu začali tajné rokovania so zástupcami Iránu. Výsledkom toho bolo to že príbeh oslobodenia rukojemníkov sa skončil 20. januára 1981 v deň inaugurácie prezidenta Reagana, rukojemníci boli oslobodení. V súlade so zmenou ktorá bola podpísaná deň predtým pri sprostredkovaní Alžíru sa USA zaviazali nemiešať sa do vnútorných veci Iránu, uvoľnili zablokované iránske účty, zastavili sankcie a dostali záruky vrátenia dlhov Iránu. V skutočnosti sa tým uvoľnili ruky Iránu pre konanie v oblasti zahranično-ekonomickej. Iránu sa dostalo širokej podpory zo strany „arabských teroristov“, ktorí na Blízkom Východe uniesli stovky občanov západných krajín, po väčšine novinárov, diplomatov a spolupracovníkov humanitárnych organizácií. Požiadavky boli zväčša smerované proti Izraelu a USA a v prospech Iránu.

Nič však nepomáhalo, Irak (13 653 358 obyvateľov (v roku 1980)) bojoval zrejme úspešnejšie ako Irán (38 668 822 obyvateľov v roku 1980), ktorému už hrozila porážka, ktorej sa chcel vyhnúť aj vytváraním čisto ženských oddielov „Az-Zochra“. Boli to ženské „špeciálne jednotky“ útvary, ktoré boli súčasťou polovojenských organizácií „basidž“ pri ministerstve vnútorných vecí. Tieto útvary boli pod útvarmi stráží islamskej revolúcie. Dievčatá dostávajú špeciálnu prípravu v špecializovanej škole pri Teheráne, ktorá bola založená koncom 1980-tych rokov a je jediná svojho druhu.

Aby sa zabránilo vojenskej porážke Iránu, bolo potrebné niečo robiť, predovšetkým pomôcť Iránu vysoko-technologickými druhmi zbraní. A znovu na pomoc Iránu prišli USA (UK/US). Bola vymyslená jednoduchá schéma, podľa ktorej sa „jednou ranou zabili dve  muchy“: podľa tejto schémy pro iránske sily v Lýbii oslobodzovali amerických rukojemníkov, USA nelegálne, cez sprostredkovateľov predávali zbrane Iránu a peniaze získané za predaj
zbraní sa použili na financovanie „Contras“ v Nikaragui, čo bolo zákonom v USA zakázané robiť priamo. V rámci tejto schémy v roku 1984 riaditeľ Výboru národnej bezpečnosti vo veciach Blízkeho Východu Jefry Camp v memorande vedúcemu výboru Robertovi McFarlainovi navrhol aktivizovať podvratnú činnosť v Iráne, na čo bolo potrebné vytvoriť kontakty s najvyšším iránskym vedením. V procese tajnej diplomacie štátnych rezortov Iránu a USA pri zainteresovaní iných krajín bol v máji 1985 rozpracovaný mechanizmus dodávania amerických zbraní do Iránu pri
využití sprostredkovateľskej úlohy Izraela.

Za Izrael sa pri plánovaní mechanizmu dodávok zúčastňovali predseda vlády Izraelu Šimon Peres, generálny riaditeľ ministerstva zahraničných vecí David Kimchi, obchodníci so zbraňami A.Švimper a J.Nimrodi. Za USA sa pri zabezpečovaní operácie zúčastňovali konzultant výboru národnej bezpečnosti USA Michael Ledeen a Oliver Nort.
Keď bolo všetko hotové prišiel čas informovať prezidenta USA Ronalda Reagana, ktorý sa tak o pláne dozvedel 13. Júla 1985. Prezidenta informovali vo všeobecnosti so zdôraznením toho, že takým spôsobom USA môžu získať vplyvných spojencov v Teheráne a obmedziť tak expanziu ZSSR na Blízkom Východe. Treba pripomenúť, že Reagan bol v tom čase hospitalizovaný v nemocnici vojenského námorníctva v Bethesda, štát Maryland, kde ho
pripravovali na operáciu rakoviny hrubého čreva. Ako neskôr presviedčal McFarlain, realizáciu plánu odsúhlasil sám Reagan. Samotný Reagan do konca svojho života odmietal pripustiť, že o tejto operácii vedel.

 

Treba pripomenúť, že samotná myšlienka dodávok zbraní Iránu a Nikaragujským Contras vyhovovala len jednej časti americkej elity. Druhá časť americkej elity bola proti nej a jej predstavitelia v štátnom departmente sa snažili zmariť prijatie tohto plánu a jeho realizáciu. A vôbec to neboli radoví predstavitelia amerického establišmentu, pretože štátny sekretár George Schultz a šéf Pentagonu Caspar Weinberger boli od samého začiatku proti „iránskemu
projektu“. Reagan sa však postavil na stranu Výboru pre národnú bezpečnosť. Súperenie amerických elitných zoskupení sa tradične prejavuje v tom, že dva rezorty Štátny department a Výbor pre národnú bezpečnosť stále bojujú za svoje právo určovania zahraničnej politiky USA. Počas Reagana bol centrom prijímania strategických rozhodnutí Výbor pre národnú bezpečnosť. Roztržky medzi elitami boli natoľko zúrivé, že za dve prezidentské obdobia Reagana sa vo vedení Výboru pre národnú bezpečnosť postupne vystriedalo šesť šéfov. Richard Allen (1981-1982), Wiliam Clark (1982-1983), Robert McFarlain(1983-1985), John Poidencaster(1985-1986), Frank Carlucci(1986-1987), Collin Powel(1987-1989). Do začiatku dodávok zbraní bol medzi Američanmi a Izraelitmi uzatvorený dohovor o tom, že Izrael dostane „odpovedajúcu kompenzáciu“ za dodávky zbraní do Iránu. Na právnické formality dohody o dodávke zbraní bola vytvorená spoločnosť „The Enterprise“, ktorá si na tento účel otvorila niekoľko off-shore bankových účtov a obchodných kancelárií. Ako ich zakladateľ vystupoval bývalý generál-major vzdušných síl USA spolupracujúci so CIA Richard V. Secord a iránsky emigrant Albert A. Hakim.

 

Na jar roku 1985 bolo nikaragujským Contras prostredníctvom The Enterprise odovzdaná prvá zásielka zbraní.
30. Augusta bolo do Iránu dodaných 100 protitankových rakiet G-51 TOW (a za výmenu za to bol oslobodený jeden z amerických rukojemníkov), 14. Septembra 1985 ďalších 408 rakiet TOW. V ďalšom boli Iránu dodané náhradné diely k raketám „I-23Hw“. 18 a 28 februára 1986 boli z izraelského mesta Eilat prepravených ešte 400 rakiet TOW.
Operácia bola zverejnená po tom ako 5. Októbra 1986 bolo nad Nikaraguou zostrelené transportné lietadlo -123 K s vojenským materiálom pre „Contras“. Americký pilot Eugene Hasenfus, ktorý to prežil, bol zadržaný vládnymi silami a uviedol, že pracuje pre CIA. Krátko po tom Libanonské noviny „El-Shiraa“ zverejnili predaj zbraní Iránu.

Prezident Reagan sa dostal do situácie, že nemal inú možnosť ako sa verejne dištancovať od tejto operácie a vyhlásiť, že ľudia, ktorí ju uskutočnili konali z vlastnej iniciatívy a porušili americké zákony. Preto 25. Novembra 1986 Reagan vyhlásil, že bola zriadená komisia, ktorá má preskúmať okolnosti aféry „Iran-Contras“. 1.Decembra 1986 začala pod vedením Johna Towera vyšetrovaciu prácu komisia , ktorú neskôr nazvali „Towerova komisia“. Všetko to organizovala tá časť americkej elity ktorá bola proti tomuto plánu dodávok zbraní Iránu a Contras a samotný proces likvidácie operácie sa začal potom ako prevzali vedenie Výboru národnej bezpečnosti. Počas vyšetrovania boli predložené tieto dôkazy o rozsahu amerických dodávok zbraní pre „Contras“. Bolo zistené, že na financovanie dodávok zbraní a munície pre „Contras“ boli v roku 1983 vo švajčiarskych bankách otvorené účty, na ktoré (podľa neúplných informácií ktoré mala komisia k dispozícii) štátni zamestnanci Joul Paterson a Wiliam Golden previedli pre „Contras“ viac ako 3 000 000 $; v zápisnici, ktorú poslal účastník operácie generál vo výslužbe G. Singlaub riaditeľovi CIA U. Cacemu v júli 1986 sa oznamovalo, že na dodávku pre „Contras“ je pripravená výzbroj v množstve 10 000 automatov AKM, 200 granátometov RPG , 60 kusov 12,7 mm guľometov, 200 ks 60 mm mínometov, 50 ks 82 mm mínometov a 50 raketových komplexov zem-zem „s odpovedajúcim množstvom munície“. Začiatok vyšetrovania kauzy znemožnil realizáciu dohody, ktorú uzavrel Oliver Hort s korporáciou „Short Brothers“ o dodávke 300 kusov prenosných raketových komplexov zem-zem „Blow pipe“ a 50 rakiet ktoré mali byť dodané z Anglicka do Chile a potom odovzdané „Contras“.

 

V priebehu vyšetrovania aféry „Iran-Contras“ dal veľvyslanec USA  v Kostarike L.Tambel pokyny, aby činnosť „Contras“ v Kostarike, z územia ktorej „Contras“ vyvíjali svoju činnosť, koordinoval Alan Fiers – spolupracovník CIA s 20 ročnými skúsenosťami vo vykonávaní „špeciálnych operácií“, ktorý pôsobil pod menom „Kliff“. Bola tiež potvrdená skutočnosť, že CIA z USA využila spolupracovníkov britskej súkromnej vojenskej organizácie „K.Ltd“ vo vojne proti Nikarague (za nájdenie a naverbovanie pilotov pre lietadlá, ktoré zásobovali „Contras“ na území Nikaragui spoločnosť dostala od CIA z USA 110 000 USD). Súbežne s vyšetrovaním „Towerovej komisie“ aféry „Irán-Contras“ boli vykonávané nezávislé vyšetrovania ktorých výsledky boli zverejňované v hromadných médiách. Tak novinári amerických novín „The Miami Herald“ zistili, že vojaci útvaru vzdušných síl USA „Operačná skupina 160“, ktorý patril 16-ej vrtuľníkovej eskadre špeciálnych oddielov vzdušných síl USA – 16th Special Operations Squadron sa v menšej miere zúčastnili na realizácii ôsmich operácií na území Nikaragui a tiež v menšej miere dvakrát spúšťali paľbu na útvary Sandinistickej národnej armády.

 

V priebehu vyšetrovania korešpondenti mediálnej skupiny „Knight Rider“ našli príbuzných dvoch zahynulých pilotov Z oddielu „Operačná skupina 160“:
– otec pilota Donalda Oldi, ktorý zahynul v marci roku 1983 oznámil, že syn mu rozprával o tom, že sa zúčastňuje na letoch do Nikaragui z územia Hondurasu a
– vdova po podporučíkovi Allenovi Jenningsovi, ktorý tiež zahynul, informovala, že muž jej rozprával že vojenské velenie ho posiela na vyplnenie špeciálnej úlohy za hranice.
V ďalšom priebehu vyšetrovania úmrtí D. Olena a A.Jennigsa novinári časopisu „The Philadelphia Inquirer“ zistili že okolnosti úmrtia vojakov 16. Vrtuľníkovej eskadry špeciálnych operácii vzdušných ozbrojených síl USA boli utajené a nedostali sa do výskumného strediska bezpečnosti letov armády USA, ktorý je umiestnený v štáte Alabama. Avšak pre všetkých účastníkov aféry „Iran-Contras“ sa všetko skončilo dobre, pretože americká časť elity, ktorá túto operáciu organizovala sa mohla revanšovať, keď na pozíciu prezidenta USA dosadia G.Busha staršieho, ktorý v rámci svojho prvého a jediného volebného obdobia v decembri 1992 podpísal Dekrét o omilostení všetkých účastníkov
škandálu „Iran-Contras“. Vykonať to však mohol až po rošáde štátneho sekretára (1989-1992) Jamesa Bakera za
Laurenca Iglberga – štátneho tajomníka vo výslužbe od 23. Augusta 1992.

V.V.Pjakin ( Úryvok z knihy Štát )

Zdieľajte článok