11_Predvolebná lekcia zo stratégie: Pôsobenie proti prevahe tvorivým využitím teórie komplexnosti z teórie chaosu. 6. časť.
Slovensko, 14. februára 2020 – V tejto časti sa pobavíme o procese, ktorý možno popísať ako od relatívneho manévru po komplexný manéver. Neskôr si naznačíme volebné súvislosti strategického prístupu uplatnenia teórie komplexnosti a komplexného manévru. Začneme citátom od klasika stratégie:
Vybojovať sto víťazstiev v sto bitkách nie je vrcholom zručnosti. Vrcholom vojenského umenia je podrobiť si nepriateľa bez boja. Sun Tzu
Sun Tzu podľa historikov vybojoval veľa bitiek, z toho dôvodu by nebolo rozumné si jeho poznámku vysvetľovať ako návod na odmietanie boja, alebo ako naivitu autora. Majster Sun si jednoducho uvedomil, že vojna sa vyhráva na politicko-strategickej úrovni.
Na rozdiel od plukovníka Wardena si dovolím predstaviť model, ktorý je komplexnejší a vo svojej podstate nelinearistický. Ako bolo uvedené na začiatku tejto štúdie, komplexná vojnová mašinéria sa skladá zo štyroch základných oblastí: numerickej, technologickej, situačnej a koncepčnej. Platí, že by sme sa mali usilovať pôsobiť na všetky štyri oblasti súčasne v poradí ich dôležitosti a zároveň sa pokúšať o identifikáciu ”ťažiskových bodov” (COG z anglického „Centrum of Gravity“) vo všetkých štyroch uvedených oblastiach. Na zjednodušenie argumentácie si môžeme vytvoriť štvorprstencový model komplexného manévru.
Vnútorný kruh potom predstavuje koncepčnú oblasť (nepriateľskú stratégiu). Predstavuje taktiež oblasť najvyššieho záujmu pre ochranu vlastných síl. Druhú najkritickejšiu oblasť predstavuje oblasť prostredia (situačná oblasť), po ktorej nasleduje technologická oblasť a vonkajší kruh sa týka numerickej oblasti. Čím ďalej sa posúvame, tým sa priestor stáva kompaktnejším, ale tiež krehkejším. Čím viac dovnútra udrieme, tým rozhodujúcejšími sa stávajú výsledky. Zároveň nám narastajú ťažkosti s identifikáciou cieľov úderov (slabín alebo ťažiskových bodov). Môžeme tiež očakávať sústredenejší odpor a výsledky sú menej merateľnými.
Ibaže, čím ďalej postupujeme, tým viac času potrebujeme na analýzy, pretože priestor sa stáva komplexnejším a vyžaduje si viac príprav. Vonkajšie kruhy sú pre útok lákavejšími, pretože môžeme ľahšie merať slabiny a silné stránky. Výsledky sú viditeľnejšie a ľahšie ich možno ”predať” nadriadeným rozhodovacím orgánom. Na druhej strane, ak správne použijeme navrhovaný model, nepriateľovi môžeme vnútiť vedenie niekoľko paralelných vojen, čím sa zvyšujú vlastné šance na to, aby sme neprehrali všetky z nich.
Ak sa vyhneme boju podľa nepriateľových pravidiel, najlepší výsledok možno dosiahnuť tým, že nepriateľ je nútený viesť niekoľko asymetrických vojen na všetkých ”úrovniach vojny” za podmienok určených spriatelenou stranou. Mali by sme nútiť nepriateľa do rozdelenia úsilia a vyviesť ho z rovnováhy politicko-strategicky tým, že bojujeme na rozdielnych ”ihriskách”. Toto je možné považovať za komplexný manévrový prístup. Toto tiež ponúka najvyššie vyhliadky na víťazstvo, čo si ale v prvom rade vyžaduje prispôsobenie myslenia a uznanie že, ako to vystihol Steven R. Mann, v ”The Reaction to Chaos”: chaos nie je vždy zlý a stabilita nie je vždy dobrá.”
Na najrozhodujúcejšej politicko-strategickej úrovni je vojna iba zriedka dvojstrannou udalosťou. Táto úroveň sa skladá z množstva ”činiteľov” od vládnych orgánov, cez ekonomiku a diplomaciu až po medzinárodných ”hráčov”. Vojna v sebe zahŕňa viac politicko-strategických činiteľov, čím sa na tejto úrovni táto činnosť posúva do oblasti komplexnosti blízko hrany chaosu. Ak je dokázateľné, že komplexný prístup (ktorý je svojou podstatou manévrovým prístupom) je jedinou voľbou pre úspešné riešenie chaosu, to je dôvodom, prečo by manévrový prístup mal byť použitý súčasne na všetkých úrovniach vojny.
Toto je zvlášť dôležité vo svete, v ktorom nevojenské činitele hrajú v bezpečnostnej politike rozhodujúcu úlohu. Stolička so štyrmi nohami je stabilnejšia ako trojnožka. Odkázanosť na dve nohy, nehovoriac o jednej nohe môže spôsobiť labilnosť. Z toho dôvodu by sme sa mali usilovať o prevahu vo všetkých štyroch záujmových oblastiach. Sun Tzu mal vo svojom čase uľahčenú úlohu tým, že moc bola koncentrovaná v jediných rukách, čo umožňovalo súbežnú centralizáciu aj decentralizáciu všetkých rozhodnutí. Dnešná situácia je oveľa náročnejšia.
Správne uplatnená koncepcia komplexného manévru spôsobí účinok porovnateľný s balvanmi v podobenstve Majstra Sun. Porážke numericky a technologicky silnejším protivníkom je možné sa vyhnúť za predpokladu, že mocensky slabšia zložka sa pohybuje ako lavína proti jedinému ”cieľu úderu” pozdĺž viacerých ciest, čím získa hybnú silu a rýchlosť, a dosiahne disproporcionálne výsledky. To si vyžaduje niekoľko predpokladov: všetky úrovne spoločnosti by mali byť zjednotené vo veci zámeru; spoločnosť by mala využiť svoje najlepšie mozgy; mala by byť podporená tvorivá iniciatíva; mali by byť vytvorené podmienky pre flexibilnosť a konanie samoregulačným spôsobom, bez komplikovaných koordinačných postupov. Ako tvrdí Henry Minzberg vo svojom komentári o vplyve mechanizácie na baníkov v publikácii ”The Structuring of Organizations”: ”Žiadny koordinačný mechanizmus nemôže nahradiť samoreguláciu”.
Tzv. liberálno-demokratická spoločnosť sa pre svoju prirodzenú mnohotvárnosť , ale aj vnútornú roztrieštenosť nedokáže dohodnúť na spoločných a jednoznačných cieľoch. Zatiaľ čo totalita nedokáže zabezpečiť tvorivé podmienky vo vnútri spoločnosti, čím sa zbavuje možnosti synergického účinku. Treba povedať, že tzv. „progresívna“, extrémistická forma liberalizmu nemá nič spoločné s demokraciou a je prakticky identická s totalitami. Z toho dôvodu je realita oveľa komplexnejšia. A na rozlíšenie použijem pojem tradičná demokracia.
Mali by sme si zobrať poučenie z geniality Winstona Churchilla, ktorý zistil, že počas vojny nie je nič vylúčené a v záujme vyšších cieľov môže aj tradičná demokracia zaviesť podmienečnú autokraciu. Táto nemusí mať totalitný charakter. Pre úspech je rozhodujúca flexibilnosť v analytickej činnosti a vo vytváraní vhodných ”stratégií” a ”kontra-stratégií”. Model komplexného manévru môže byť užitočným prinajmenšom ako východisko pre podnietenie diskusie.
Aké to má súvislosti? Ani len v tom najhoršom sne si neviem predstaviť devastačné dôsledky pre národ, ktorý má čeliť krízovej situácii pod vedením produktov „progresívneho“ liberalizmu. Keď na čele štátu, parlamentu a vlády budú stáť za cudzie peniaze dosadení agenti, ktorí nemajú ani najmenšie tušenie o zásadách stratégie. Ktorí nikdy predtým vo svojej kariére nemuseli robiť rozhodnutia s vplyvom na osudy svojich podriadených (historicky „poddaných“) a ich jedinou skúsenosťou je rozhodnutie o tom, čo uvariť na večeru. Rozdiel medzi štátnikom a agentom je v tom, že agent slúži a je podriadený cudzej moci, cudzím záujmom. Vrátane diplomatov-agentov. Štát nemôže riadiť niekto, kto sa pri strategickom rozhodovaní musí spoliehať na rovnako nedovzdelaných a nekompetentných poradcov. Kto bude pri rozhodovaní čakať na pokyny z cudzieho hypercentralizovaného centra jeho „úspechu“. Aby svoje rozhodnutia podriadil ich želaniam, vôli a teda cudzím záujmom.
Nemám ani najmenší úmysel urážať jednoduchých ľudí, čiže drvivo-väčšinového voliča. Ale práve títo nesmú voľbami dovoliť, aby ich viedli poslušné, zbabelé a cudzím senom skorumpované ovce. Aj v tradičnej demokracii sa volič rozhoduje vo voľbách. Ale tradičná demokracia umožňuje a podporuje variabilnosť zdrojov a informácií. Podporuje verejnú súťaž myšlienok a postojov, dáva rovnaké šance všetkým postojom. Odsudzuje a postihuje cenzúru, jednostrannosť, totalitné praktiky. Váži si skúsenosť, pripravenosť, informovanosť, kvalifikovanosť. Podporuje slobodu a doslova politickú nekorektnosť, aby sa hlúposť a zákernosť sama zdiskreditovala. Nedovolí vládnuť šarlatánom. Tradičná demokracia podporuje zdravé prostredie, ktoré formuje zdravú štruktúru spoločnosti a prirodzenú decentralizáciu tam, kde je to vhodné. Presadzuje tiež mechanizmy, ktoré umožnia racionálne rozhodnutia v čase krízy. V takom prostredí sa potom dá uplatniť komplexný manéver.
Presuňme sa teda do aplikácie vyššie popísaných faktorov, na ich volebné súvislosti. Nepodceňujme nepriateľa, ktorý chce zlikvidovať našu štátnosť. Nepodceňujme, že je v menšine oproti drvivej väčšine normálnosti. On je nútený použiť komplexný manéver. Iba poskokmi nepriateľa sú kolaboranti a zradcovia z vlastných radov. Oni nič nerozhodujú, oni nie sú generalita, ani keby mali na pleci pletence, oni len plnia príkazy, sú len pešiakmi.
V jednom nedávnom článku som napísal analytický záver, v ktorom tvrdím, že od osamostatnenia na Slovensku vyčíňa protištátny koronavírus. Uviedol som tiež, že štát ovláda protištátna chobotnica extrémistického liberalizmu. Faktom je, že táto chobotnica postupne od 1. januára 1993 prenikala do protištátnej diplomacie, do štátnej správy, do samosprávy a dnes už do najvyšších štátnych úrovní. Útok je viackanálový. Z vonkajšej strany chobotnica, od koreňov cudzopasné rastliny, zvnútra cudzopasné parazity. Chobotnica chce udusiť obeť a nažrať sa (našu štátnosť podriadiť inej štátnosti: superveľmoci s názvom EÚ. Čelíme chobotnici s mnohými chápadlami. Chápadlá sú technologickými prostriedkami. Aj cudzopasníci a paraziti, ktoré majú jediný cieľ, žiť na úkor hostiteľa a v konečnom dôsledku ho zničiť. To je poslanie parazita.
Jedno chápadlo chobotnice sú médiá, ďalšie súdnictvo, vrátane špeciálneho a ústavného. Nasledujúce chápadlo je školstvo. Nasleduje polícia, tajné služby. Ale ďalším sú zákonodarstvo v rukách ťulpasov ovládaných kšeftárskou mafiou, ale tiež sociálne siete v rukách internetovej mafie. Hlúpe zákony už zasahujú aj ich schvaľovateľov. Taktizátorov bez strategického myslenia. Každý si sám doplní a predstavivosť čitateľa môže byť neobmedzená. Podstatné je niečo iné: túto vojnu proti štátu a štátnosti nerozhodujú ani nízke počty nepriateľov, ani absolútna prevaha v technologických výdobytkoch. Čo rozhoduje?
Ako už vieme, v komplexnom manévri je rozhodujúca situačná prevaha, teda ovládnutie prostredia. A najmä strategická prevaha. Nepriateľ štátu a štátnosti si už desaťročia formuje prostredie, ktoré mu nahráva. Ovládol myslenie ľudí, ovládol všetky rozhodujúce pozície v boji o myslenie más. Manipuluje, balamutí, predstavuje pekné tváričky, umelo vymýšľa úspešné príbehy, rozosiela strach. Podsúva kauzy, dokonca zneužíva a možno aktívne organizuje vraždy na zneužitie pre svoje ciele. Osočuje každého vlastenca, dehonestuje históriu. Pripravuje mediálne bomby tesne pred voľbami. Znovu nechám na čitateľovu predstavivosť.
Aká je potom protistratégia? Aj tu nám dáva odpoveď Sun Tzu. Stručne vyjadrené – nerobím to, čo chce protivník, robím to, čo chcem ja. Aj keby som nakreslil len čiaru do piesku a nepriateľ skúma, čo znamená, tak sa správam strategicky. Totiž nepriateľ nerobí to, čo chce, ale robí to, čo chcem ja. Skúma čo znamená čiara. Jednoducho nepriateľ štátnosti nevidí do hláv bežného voliča, len tuší, len si robí predstavu a neraz túto predstavu vymýšľa v zaplatených prieskumoch. A volič sa môže nahnevať, dopáliť a ísť voliť. Najmä ten skrytý, reprezentujúci drvivo-väčšinovú normálnosť. Ten, ktorý nechodil voliť. A rozhodne sa strategicky. Pôjde!
Otázka je, kto je nepriateľ? Každý, kto je proti štátnosti, kto ju chce zničiť. Také jednoduché. Vo všetkých vojnách ide o štát. Nie len tak pre nič, ale preto, aby našu štátnosť ovládol niekto iný. Cudzí štát a môže mať aj meno EÚ, v skutočnosti to bude EZSSR, Európsky zväz sovietskych socialistických republík. So všetkým, čo si pamätníci pamätajú: cenzúru, predpísané myslenie, politickú korektnosť, neslobodu slova a vyjadrovania… Pre svoje víťazstvo využíva aj a najmä zradcov a kolaborantov. Ale predovšetkým sa spolieha na naivitu más, ktoré chce v konečnom dôsledku ovládnuť. A tie neraz prekvapili. Prekvapme! Urobme mu čiaru cez rozpočet, použime náš najlepší strategický nástroj: zdravý sedliacky rozum. Proti tomu sú bezmocní. A zvoľme vlastencov.
Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.
Pokračovanie v nasledujúcej časti
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR, v čase štúdia Náčelník oddelenia letovodskej služby a riadenia letovej prevádzky 3. zboru LaPVO, po skončení štúdia: Náčelník správy vzdušného prieskumu a elektronického boja Veliteľstva vzdušných síl.
