Oklamať a zničiť: Najprepracovanejšie metodické postupy z čias druhej svetovej vojny

Útočný kolotoč

Druhá svetová vojna ukázala význam bojového letectva. Nemecké Ju-87 a sovietske Il-2 podporovali paľbou pozemné vojská, útočili na ciele v blízkom zázemí a na kľúčové obranné uzly.

Hlavným nedostatkom bojových lietadiel bola ich malá manévrovateľnosť, čo z nich robilo ľahkú korisť pre stíhačky. Aby sa straty znížili, začali sovietski letci používať taktický postup pod názvom “kolotoč”. Skupina bojových lietadiel sa zoradila do kruhu tak, aby každý letúň kryl zozadu ten, ktorý letí pred ním. Il-2 jeden po druhom vyletovali z kolotoča, útočili strmhlav na cieľ, strieľali na neho reaktívnymi strelami a z kanónov a potom sa znovu vrátili do “kolotoča”. V tomto režime mohli bojové lietadlá útočiť po dlhú dobu nepretržite a zostávať pritom pre stíhačky nezraniteľnými. V súčasnej dobe túto taktiku úspešne využívajú letci armádneho letectva. Svoje umenie robiť “kolotoč” ukazujú pravidelne v Sýrii aj posádky ruských vrtuľníkov Mi-24, Mi-28 a Ka-52.

Skupinový lov

Pouličné boje za druhej svetovej vojny ukázali, že jedna presná rana môže niekedy urobiť viac ako sústredená paľba celej jednotky. A moderné ostreľovacie umenie sa zrodilo práve vtedy.

Zvláštnu úlohu zohrali presní strelci v Stalingradskej bitke , kedy sa nachádzali pozície nepriateľov niekedy v susedných uliciach. Ostreľovači zabíjali nepriateľských dôstojníkov, strážnych a likvidovali guľometčíkov. Legendárny Vasilij Zajcev zneškodnil cez 240 Hitlerovcov. Uralský strelec zaviedol do vojenskej taktiky zásadu “skupinového lovu”, kedy jednu zónu boja zastrešili z rôznych strán naraz tri páry ostreľovačov, z ktorých každý sa skladal zo strelca a pozorovateľa. Podobné skupiny boli veľmi efektívne. Ako spomínal Zajcev, jeho “šestka” dokázala raz zastreliť štyridsať vojakov a dôstojníkov wehrmachtu. Podobné taktiky užívajú ruskí ostreľovači i dnes. “Skupinový lov” používali aj presní strelci ruských federálnych vojsk v Čečensku.

Tankový prepad

Za druhej svetovej vojny došlo k najrozsiahlejším a krvavým tankovým bitkám. Boli to prvé skúsenosti z tak hromadného nasadenia ťažkej obrnenej techniky. Z pomocných zbraní sa zmenili tanky na hlavnú útočnú silu pozemných vojsk.

V prvej etape široko užívala Červená armáda taktiku tankových prepadov. Podľa názoru veliteľa 1. gardovej tankovej brigády Michaila Katukova to bol najlepší spôsob obranného boja. Tanky sa v nasadzovali vopred na pravdepodobné cesty nepriateľských kolón a maskovali sa: schovávali sa v kroví, v stodolách a vo stohoch sena a ukrývali sa maskovacími sieťami. Boli rozmiestnené takým spôsobom, aby mohli zaútočiť na ciele z rôznych strán, a aby jeden druhému neprekážali v streľbe.

Tankisti sa snažili podstreliť z úkrytu najprv prvý a posledný nepriateľský tank v kolóne, aby tým ostatným sťažili manévrovanie. Tankové prepady boli obľúbenou taktikou najúspešnejšieho sovietskeho tankista Dmitrija Lavrinenka, ktorý zničil z kanóna svojej “34ky” 52 nemeckých tankov.

Po druhej svetovej vojne sa táto taktiky používala v arabsko-izraelských konfliktoch na Blízkom východe a v priebehu iránsko-irackej vojny.

Kobercové bombardovanie

Veľká Británia a USA mali mohutné bombardovacie letectvo a neostýchali sa bombardovať nemecké mestá. Generáli  vypracovali dokonca zvláštnu taktiku pre zvyšovanie efektivity útokov.

Prvá vlna lietadiel zhadzovala trhavé bomby, ktoré ničili múry a strechy a odkrývali drevené konštrukcie domov. Druhá vlna zhadzovala zápalné bomby, ktoré vytvárali rozsiahlu oblasť požiarov. V uliciach vznikala ohňová smršť, v ktorej centre dosahovala teplota až 1500 stupňov Celzia. Tretia vlna zhadzovala zase trhavé bomby, aby skomplikovala prácu hasičov a záchranárov, a úplne zničila polozrútené a obhorené zvyšky domov.

Práve takto bombardovali spojenci Drážďany, Hamburg, Mníchov a Lipsko. Američania a Briti zhodili na obytné štvrte státisíce ton smrtonosnej ocele. Podobné taktiky používalo americké vojenské letectvo aj v iných ozbrojených konfliktoch. Vojenské objekty a osady vo Vietname sa ničili kobercovým bombardovaním a v Juhoslávii ničili strategické bombardéry srbskú infraštruktúru. Výsledok bol všade rovnaký: tisíce obetí civilistov.

Vlčie svorky

Vo vojnových rokoch sa nemohol ani jeden kapitán americkej alebo britskej lode v Atlantiku cítiť v bezpečí kvôli nemeckým ponorkám. V Kriegsmarine bola vypracovaná taktika takzvaných vlčích svoriek, ktorá umožňovala efektívne torpédovať spojenecké konvoje.

Podstata tejto taktiky spočívala v súčasnom útoku niekoľkých ponoriek na nepriateľské lode. Nemecké ponorky útočili z rôznych strán a snažili sa zasiahnuť čo najviac cieľov. V počiatočnej fáze sa nemohli spojenci proti tomu nijako stavať. Skupina až desiatich ponoriek sa vydávala do oblasti plavby konvoja a zoraďovala sa do nepretržitého radu, aby signalisti aspoň jednej z nich mohli uvidieť na obzore nepriateľské lode. Táto ponorka vysielala súradnice na veliteľské stredisko, nepozorovane prenasledovala konvoj vo veľkej vzdialenosti a pozorovala dym.

Veliteľské stredisko medzitým navádzalo na nepriateľské lode tie ostatné ponorky. Konvoj sa ocitol čoskoro v obkľúčení a Nemci útočili za veľké početnej prevahy. “Vlčie svorky” útočili spravidla za temna a v hladinové polohe.

Od jari roku 1944 prevzali túto taktiku Američania a dosť úspešne ju používali vo vojne s Japonskom.