“Zahynul som pri Rževe” – Jedna z najkrvavejších bitiek v histórii ľudstva o ktorej sa na Slovensku ani v Európe skoro nič nevie

Bitka o Ržev nebola bitkou o mesto, úlohou bolo zničiť hlavné sily nemeckej skupiny na rževsko-vjazemskom predmostí 150 kilometrov od Moskvy.

“Zaplavili sme ich riekami krvi a zavalili sme ich horami mŕtvol,” písal o tejto bitke frontový spisovateľ Viktor Astafjev. Niektorí výskumníci označujú bitku o Ržev za tú najkrvavejšiu v histórii ľudstva. Súhlasí s takýmto hodnotením slovenský publicista Dušan Kern, ktorý zbiera materiály o bitke o Ržev? Prehovoril o tom sa Sputnik.

 

Kern: O priebehu druhej svetovej vojny sú toho plné knižnice. Čím prispieť k 75. výročiu? Povedal som si, že nájdem niečo, o čom sa u nás veľa nehovorí. Zaujalo ma, že sovietska tlmočníčka jednej zo sovietskych armád sa po vojne stala známa doma aj v zahraničí pod literárnom menom Rževskaja – ide o Jelenu Rževskú. Jej meno je zapísané v dejinách najdramatickejších udalostí konca vojny, do Berlína prišla s víťaznými armádami ako 25-ročná. Vydala strhujúce svedectvo o tom, ako nielen v ruinách Berlína počas posledných bojov hľadali, ale dokázali aj overiť mŕtvolu Adolfa Hitlera, bola to malá skupinka rozviedčikov. Prečo si zmenila meno práve podľa Ržev? Pod týmto menom sa nechala oslovovať až do svojich 92 rokov, teda o desaťročia dlhšie ako svojim občianskym menom. Chcela zachovať ono slovo Ržev, ono pomenovanie krvavých bojov, chcela, aby sa na to nezabudlo.

Čo také sa odohralo v Rževe?

Stalo sa tak, že som objavil zaujímavé dokumentárne knihy historičky, hlavného výskumného pracovníka Tverského múzea Svetlany Gerasimovovej o tom, čo musela Červená armáda prežiť v bitkách o Ržev. Štyri desaťročia študuje archívne materiály, ktoré sa týchto udalostí týkajú. Pani Gerasimovová dokumentuje udalosti medzi bitkou o Moskvu koncom roka 1941 a zdrvujúcou porážkou nemeckých vojsk pri Stalingrade začiatkom roka 1943. Nemecká armáda Stred musela pred sovietskymi vojskami od Moskvy ustúpiť k Rževu. Teda cca 150 kilometrov od Moskvy do tzv. Rževského výbežku. Ten takzvane pred bránami Moskvy predstavoval neprijateľné riziko. Preto sa počas roka 1942 odohrali štyri útoky, štyri skutočné operácie, ktoré mali spoločný strategický cieľ. Zahnať armádu Stred čo najďalej od Moskvy. Historička napísala aj knihu “Ja ubyt podo Rževom” (Zahynul som u Rževa) o tragédii jednej z armád, ktorej sa v krutej zime čiastočne podarilo v Mončalovskom kotli vymaniť z obkľúčenia vojsk zoskupenia Stred. Na rozdiel od 33. armády generála Jefremova, ktorá v nemeckom obkľúčení na čele s ním zahynula. Štyri útoky, okrem iného aj unikátny výsadok sovietskych výsadkárov, mali jeden a ten rovnaký cieľ – zlikvidovať nemecký rževský výbežok, ktorý ako hlaveň pištole mieril na Moskvu. To, že vykrvácali celé armády so svojimi veliteľmi radšej, než aby sa vzdali, ukazuje rozdiel medzi ich vlastenectvom, alebo vojenskou cťou a tým, čo sa stalo so zajatým generálom Vlasovom. Tak vznikol aj dnes zľudovelý termín rževský mlynček na mäso. armády generála Jefremova, ktorá v nemeckom obkľúčení na čele s ním zahynula.

 

Súhlasíte s tvrdeniami českého výskumníka Václava Pavlíka, ktorý napísal , že Stalinov “rževský mlynček na mäso” pomohol Sovietom obkľúčiť Paulusa pri Stalingrade?

Či to bolo strategicky premyslené a plánované, aby operáciami u Rževa Stalin odpútal nemeckú pozornosť od hlavného úderu pri Stalingrade, to nechám na ruských historikov. Je to vlastne odpoveď na otázku, či bol maršal Žukov, ako istú dobu veliaci západnej fronte, zodpovedný, a nebol sám, za tie krvavé neúspechy. Pre mňa je kľúčové zistenie, že súčet všetkých sovietskych strát v onom roku 1942 na tomto úseku frontu presahoval straty pri Stalingrade! A to len počas priamych bojov štyroch operácií. Štatistiky strát medzi nimi sa len odhadujú a môžu siahať až do dvoch miliónov. Nejde mi len o skutočnosť, že pri nejakom neznámom Rževe boli väčšie straty než pri Stalingrade, kľúčovej bitky, ale že sú neznáma diela, ktorá kvalifikovane vypĺňajú medzeru našich znalostí medzi bitkou o Moskvu v decembri 1941 a nemeckou porážkou pri Stalingrade vo februári 1943. Nejde mi o spor historikov, ale priblížiť, ako je to všetko dodnes bolestné a nedopovedané. Aká strašná cena sa platila, teda platili ju národy vtedajšieho ZSSR, a my dodnes s výnimkou nemeckej vojenskej literatúry o tom nemáme potuchy. Navštívil som Ržev, jeho vojenský cintorín. Skôr tuším, ako viem, koľko je tam ešte nepochovaných. Dodnes ich vlastenecké oddiely hľadajú – a nachádzajú.

Čo vedia na Slovensku o Rževskej bitke?

Veľmi málo, takmer nič. Pokiaľ viem, u nás sa nevysielal vyvážený a veľmi dobrý film Ržev: neznáma bitka maršala Žukova. Nevysielal sa ani najnovší, akčný minuloročný film o Rževe. V Rusku široko známa báseň Alexandra Tvardovského “Ja ubyt podo Rževom v bezimenom Bolom” bola dávnejšie preložená, menej známy je príbeh, že nešlo o osobný zážitok Tvardovského, ale povedal mu to vojak Brosalov, ktorý osobne prežil zápas medzi životom a smrťou v blate niekde u Ržev, kým ho nenašli sanitári.

 

Myslíte si, že je nutné sa po toľkých rokoch na Slovensku zaoberať dejinami druhej svetovej vojny?

Cestoval som pred výročím do Ruska výlučne preto, aby som pre slovenský literárny časopis napísal esej o ženách, ktoré zanechali toľko svedectiev o Rževe. Urobil som to zvlášť kvôli jednej jedinej vete historičky Svetlany Gerasimovové z mesta Tver.

 

Je to otázka, či vôbec u nás na Slovensku, ale vôbec aj v EÚ, pochopíme, aké je to dodnes všetko bolestné, tá strašná cena. Zaplatili ju všetky národy, predovšetkým ruský národ za to víťazstvo, ktorého 75. výročie si pripomíname. Je to mimoriadne dôležité aj pri terajších pokusoch prepisovať dejiny, upierať kľúčovú úlohu ZSSR pri porážke fašizmu. Myslím, že najvýstižnejšie to povedal vo štvrtok 7. mája 2020 veľvyslanec Slovenskej republiky v Prahe v eseji – Stále je za čo ďakovať. Je obzvlášť významné, že to povedal v dnešnej Prahe, v Čechách, a že si to vypočujú aj prepisovači dejín na Slovensku. Je to esej, uverejnil ju denník Právo, v ktorej sa stavia proti znevažovaniu spomienok na ruské obete.