Aljaška pod ruským “dáždnikom” – testovanie Hypersonickej rakety pre Tu-22M3M

O ruských hypersonických strelách a spôsoboch ich dopravy k potenciálnemu cieľu sa dnes hovorí toľko, že sa v tom nedá tak ľahko vyznať. Pokúsime sa to vysvetliť.

1. Pre strategické jadrové sily na zemi sú určené raketové systémy Avangard s nadzvukovými riadenými bojovými hlavicami. Sú to medzikontinentálne raketové jadrové systémy.

2. Pre lode a ponorky vojenského námorníctva vyvíjajú Hypersonickú strelu Zirkon, ktorá má zaistiť prielom protivzdušnej obrany útočného oddielu lietadlovej lode a zásah najviac chránených cieľov na mori.

3. A nakoniec na hypersonických lietadlách MiG-31K rozmiestňujú hypersonické balistické rakety Kinžal, ktoré zabezpečia vzhľadom na dolet nosných lietadiel splnenie bojových úloh na strategickej vzdialenosti do 3 000 km.

A teraz sa objavili správy o ešte jednej hypersonickej strele pre modernizované lietadlo Tu-22M3M. Toto lietadlo môže tiež samozrejme fungovať ako bombardér a tiež niesť “kinžaly,” ale vývoj novej hypersonickej strely sa zdá celkom odôvodnený. Nejde iba o novotu. Kinžal bol najskôr vyvinutý pre použitie s jadrovou bojovou hlavicou. Naháňa to trochu strach, ale je to pre “poslednú vojnu.” Kdežto samotný nový výrobok bol zrejme vyvinutý ako tradičnejšia, menej globálna a preto presnejšia okrídlená strela.

Ide pravdepodobne o to, čomu médiá hovoria “Hypersonická riadená strela”. Západné špecializované médiá o tom píšu približne od roku 2017. Pripomínajú, že sa podľa funkcií a kapacít podobá americkým strelám AGM-158 Jass. Podrobné informácie o tomto výrobku sú samozrejme tajné, avšak niečo sa dá dozvedieť zo skorších správ. Prvýkrát o tomto projekte prehovoril hlavný veliteľ ruského vojenského letectva Alexander Zelin na konferencii zástupcov leteckého priemyslu v Moskve v apríli 2013. Vtedy povedal, že v Rusku pracujú na projekte vývoja hypersonických striel pre raketové lietadlá. Projekt má dve etapy. V prvej sa mala do roku 2020 vyvinúť “kompaktná operatívne taktická letecká strela s doletom 1 500 km a rýchlosťou 6 Mach.” Súdiac podľa všetkého je to práve strela, ktorú západné médiá označujú za Hypersonickú riadenú strelu.

V druhej etape, v dvadsiatych rokoch, má byť výzbroj strategického letectva doplnená, podľa Zelina, dokonalejšou hypersonickou strelou s rýchlosťou 12 Mach, ktorá zaistí stratégom zásah cieľov v akejkoľvek medzikontinentálnej vzdialenosti. Dnes ale žiadne informácie o tejto strele nie sú. Pripomenieme, že predtým bola za obnovený systém pre modernizované lietadlá Tu-22M3M označená strela X-32 o doletu do 1 000 kilometrov. Bola prijatá do výzbroje pred niekoľkými rokmi, jej rýchlosť sa blíži hypersonickej, ale vcelku je to len modernizovaná verzia X-22 s technológiami a taktickými technickými vlastnosťami sedemdesiatych rokov minulého storočia. Kdežto v prípade hypersonickej riadenej strely ide o aktuálne vymoženosti.

Aljaška a Guam pod ruským “dáždnikom”

Vývoj novej hypersonickej strely ako súčasti výzbroje obnoveného Tu-22M3M má značne zmeniť kapacity budúceho diaľkového letectva. V marci 2020 vykonala táto modifikácia stroja známeho už zo sovietskej doby svoj druhý testovací let. Nesmieme zabúdať, že Tu-22M3M je sám o sebe jedným z najlepších lietadiel 1970-1980 rokov a má niekoľko nestarnúcich kladov, ku ktorým patrí nadzvuková rýchlosť, nenáročnosť na kvalitu vzletovej a pristávacej dráhy, veľká užitočná záťaž a rozmiestnenie striel a bômb ako zvonku, tak vnútri lietadla, čo znižuje jeho rádiolokačnú viditeľnosť. Zvlášť vyzdvihneme medzikontinentálny dolet vďaka dotankovaniu počas letu. Dokázali to kedysi Tu-22M, avšak zariadenie na dotankovanie bolo z lietadiel odstránené v dôsledku dohody o obmedzení strategických zbraní v sedemdesiatych rokoch. Tu-22M3M túto opciu zrejme znovu dostane. Takže získame dosť málo viditeľné lietadlo, možno aj s motormi z nadzvukového strategického bombardéra Tu-160m2.

Tu-22M3M dokáže v malej výške a nadzvukovou rýchlosťou uraziť 1 500-2 000 km od letiska a zasadiť úder nadzvukovými strelami na vzdialenosť už 1 500 km. Keď tieto lietadlá budú rozmiestnené na Kolskom polostrove (na severozápade európskej časti Ruska), budú môcť kontrolovať takmer celý Severný Atlantik od Kanady do Veľkej Británie. Keď budú Tu-22M3M rozmiestnené na základniach na Ďalekom Východe RF, môže sa pod “dáždnikom” ocitnúť západnú časť Pacifiku od Guamu do Aljašky a tiež časť Kanady.

 

Pred použitím tohto leteckého raketového systému je potrebné vyriešiť otázku rozviedky a cieľov na veľké vzdialenosti. Vysvetlíme to: dolet striel 1 500 km je za hranicami dosahu protilietadlovej obrany leteckej útočnej skupiny a tiež za hranicami možnosti objavenia cieľov samotnými nosnými lietadlami. Vypustenie strely na túto vzdialenosť môže byť fakticky uskutočnené buď s pomocou samonavádzacieho systému strely a teda riadené na diaľku operátorom , alebo na základe dát zvonku. Túto úlohu môže hrať buď iné lietadlo, alebo loď, tiež to môže byť umelá družica Zeme. To posledné je zrejme najlepšie riešenie. Lietadlá typu Tu-22M dokážu samozrejme vstúpiť aj do priestoru protivzdušnej obrany útočnej skupiny lietadlovej lode a šance na prežitie v tomto priestore sú dosť veľké. Mne sa ale zdá, že keď už máme strely o veľkom dolete, bolo by to neodôvodnené riziko.

 

Máme teda očakávať, že sa v Rusku objaví príslušná skupina družíc, ktorá mimochodom existovala v ZSSR práve pre tieto účely. Od roku 2009 bolo v priestore okolo Zeme zahájené rozmiestnenie obnoveného systému radiotechnického a radiolokačného prieskumu oceánskych priestorov s pomocou družíc Lotos-S a Pión. Tento systém je náhradou starého sovietskeho systému Legenda, ktorého termín prevádzky skončil v tomto storočí.

Vieme, že podľa projektu modernizácie má byť v najbližších rokoch obnovených najmenej 30 Tu-22M3, z ktorých budú Tu-22M3M. Predĺži to samozrejme termín prevádzky týchto slávnych lietadiel o 10-15 rokov alebo aj dlhšie, zrejme presne na dobu potrebnú na úplnú modernizáciu parku diaľkového letectva s pomocou vyvíjaného univerzálneho lietadla PAK DA (Perspektívny letecký komplex diaľkového letectva), ktorý nahradí Tu-22M, TU -95MS a Tu-160.

Dmitrij Kornev