Delostrelci ešte nevystrelili ich posledný náboj – nájdu si Slováci svoje miesto?
Slovensko, 31. august 2020 (AM) – Rovnako ako pri tanku, aj smrť „boha vojny“ bola oznámená mnohokrát. Upokojenie vojenských operácií, alebo aspoň ich „debrutalizácia“ sa však nestalo. Naopak: návrat obáv týkajúcich sa operácií s vysokou intenzitou, ako aj proces zvyšovania moci nepravidelných aktérov nútia delostrelectvo, aby sa vrátilo na scénu. Ale podľa akých trendov?
Nepozorný pozorovateľ arzenálu mohol v Európe i v Amerike vidieť určité pohŕdanie delostrelectvom. Schopnosti samozrejme nie sú úplne zastaralé, ale musíme uznať, že najnovšie materiály sú z veľkej časti výsledkom programov spustených v lepšom prípade v 90. rokoch.
Medzi modernizáciou a novými systémami
Pri delostrelectve je vek menej dôležitý ako schopnosť prispôsobiť sa. Postupný vývoj už existujúcich systémov je však spojený s vývojom ich podporných systémov: drony a siete. Bez nich sú aj najlepšie kanóny na svete slepé. Mať možnosť strieľať ďaleko je k ničomu, ak neviete, ako nájsť ciele. Vývoj sa týka navyše aj samotných materiálov. Napríklad model M – 109 sa môže javiť ako veterán – prvý dorazil do služby už začiatkom 60. rokov. V Spojených štátoch amerických sa do služby dostáva teraz verzia A7. Mobilnejšia a schopnejšia dosiahnuť hmotnosť 50 t – alebo o 15 viac ako v súčasnosti a je vyvinutý tak, že sa môže ďalej vyvíjať. Hovorí sa tiež o predĺžení tuby (kanóna), ktorá by mala umožniť dostrel až na 70 km s nábojom XM – 1113 (RAP). Aj Francúzsky CAESAR prechádza svojim neustálym vývojom. Ide o špičkový palabný systém s mimoriadnou presnosťou. Variant 6×6 bol rozšírený aj o verziu 8×8 a modrenizuje sa nie len podvozok.
Potom v Európe došlo k určitému rozšíreniu pomerne vyspelých systémov. Ak Belgicko opustilo 155 mm – ale má v úmysle sa k nemu vrátiť – PzH2000 sú v prevádzke v Nemecku, Taliansku, Grécku, Chorvátsku, Holandsku a Litve, posledná objednávka prišla z Maďarska v decembri 2018.
Toto zariadenie zostáva jedným z najmodernejších, ktoré sa v súčasnosti používajú na svete. Napríklad Poľsko si pre svoj “AHS Krab” vybralo britskú vežu z AS-90 a juhokórejský podvozok (Samsung).
Na druhej strane je pravda, že počty húfnic sa značne znížili. Francúzsko a Nemecko teda mali v roku 1992 371 a 573 samohybných diel s priemerom 155 mm, oproti 109 a 121 dnes. Niektoré štátu sú na tom ešte horšie, ako napríklad Holandsko, ktoré z pôvodných 222 samohybných húfnic 155 mm ponechalo v prevádzke len 18.
Ale predsa len sa objavujú aj nové systémy. Tu môžeme spomenúť program “Archer”, ktorý v roku 1995 zahájili Nórsko a Švédsko. Archer je založený na trubici 155/52 a je namontovaný na podvozku 6 × 6 prevzatom z terénneho nákladného vozidla Volvo A30D. Stroj je dlhý 14,1 m a váži 30 t. Tento celok je poháňaný naftovým motorom s výkonom 340 koní a dosahujú maximálnu rýchlosť 70 km / h s dojazdom 500 km. Vďaka jeho nezávislému zaveseniu jeho pohyb nespomalí ani jeden meter snehu. Je prepraviteľný aj vzduchom v A400M. Jeho kabína má štyri sedadlá pre posádku a je rovnako pancierovaná ako blok motora proti 7,62 mm perforačnými projektilmi a 6 kg nálože. Zbraňový modul je umiestnený vzadu a je automatizovaný. Obsahuje 20 nábojov vložených do automatického zásobníka, ktorých mierenie sa vykonáva z kabíny.
Dosah kalibru 52 je 30 km s konvenčnou muníciou, 35 km s nábojmi Bonus z Bofors / Nexter a až 60 km (s GPS navádzaním) s M-982 Excalibur od Raytheon. Teoreticky Archer môže kropiť nepriateľa až 75 ranami za hodinu. V praxi je to ale prakticky nemožné dosiahnuť takúto rýchlosť streľby. Môže však vystreliť svojich 20 nábojov za dve a pol minúty a až šesť nábojov v režime MRSI (Multiple Rounds, Simultaneous Impacts / viacnásobné výstrely, simultánne zásahy). Švédsko a Nórsko si objednali v 2008 každý 24 kusov a Archer mal vstúpiť oficiálne do služby v týchto krajinách v 2011. Mnohé oneskorenia však spôsobili, že sa ukázal vo Švédsku po prvý krát až v 2016. Oslo však zrušilo svoju objednávku a od vtedy Archer nenašiel ďalších záujemcov.
Spoločný plán akvizície pre 24 strojov pre Švédsko a 24 ďalších pre Nórsko bol podpísaný v novembri 2008, pričom spoločnosť Archer má byť uvedená do prevádzky v roku 2011. Meškania však boli početné, takže prvý Archer vstúpil do služby vo Švédsku až v roku 2016. Oslo medzitým zrušilo svoju objednávku v decembri 2013 ale nakoniec to bol Štokholm, ktorý na konci roku 2016 prevzal svojich 24 húfnic. Odvtedy systém nenájde nových zákazníkov.
Ďalšie nové systémy zažívajú skutočný úspech, a to aj v Európe. Týka sa to najmä juhokórejského K9, ktorý bol niečo ako odrazový mostík pre Juhokórejcov. Podobný úspech by sa dal pripísať Juhoafrickej republike v 80. rokoch minulého tisícročia.
K9 je klasicky koncipovaná podľa miestnych potrieb výrobcu. Meria 12 m, váži 47 t a má päťčlennú posádku. Poháňaný naftovým motorom MTU MT881 Ka500, vyvíja 1 000 hp a dosahuje rýchlosť 67 km / h a môže prejsť vzdialenosť 480 km. Jeho pancier je navrhnutý tak, aby vydržal streľbu z 14,5 mm, šrapnel 155 mm a protipechotné míny. Jeho 155 mm / 52 kal. umožňuje streľbu zo štandardnej munície NATO konvenčného typu do 30 km a inteligentnej munície s rozšíreným dostrelom do 56 km. Má schopnosť MRSI. Súčasťou K9 je jeho nosič (zásobovač) munície K10 postavený na rovnakom podvozku. K9 sa predal vo Fínsku (48 použitých K9), Estónsku (12), Indii (100) a Nórsku (24). Austrália tiež oznámila, že túto húfnicu kúpi. Turecko ju vyrába pod licenciou od roku 2004 pod názvom T-155 Firtina (vyrobili 350 kusov) a očakáva sa, že dodá 36 exemplárov do Azerbajdžanu.
Pomsta kolesa
Malo by sa pamätať na to, že CAESAR nebol prvým kolesovým samohybným delom. Jeho vzorec však otvoril cestu iným a nie bez úspechu. Juhoslávia pracovala na koncepcii už v 80. rokoch, ale práve Srbsko vyvinulo koncom 90. rokov Nora B-52. Je to 8 × 8 s 155mm / 52, ktoré majú niekoľko variantov rozlíšených podľa povahy veže (čiastočne otvorená, alebo zatvorená), ďalej či je, alebo nie je nainštalovaná automatická nabíjačka, objem komory, alebo podľa podvozku (Kamaz alebo MAN).
Najnovší variant, Alexandar, sa rovnako ako Archer ovláda z prednej kabíny. Maximálny dostrel Alexandaru je uvedený na 37,5 km s konvenčnou muníciou a na 62 km s nábojom RAP. Noru zatiaľ kúpili okrem Srbska aj Bangladéš, Keňa a Barma.
Izrael tiež vyvinul vlastné riešenie ATMOS 2000 (Autonomous Truck Mounted Howitzer System). Spočiatku bol systém namontovaný na podvozku Tatra T815 6 × 6, ale úspešne sa otestoval 8 × 8 MAN – so zodpovedajúcim zvýšením počtu munície a nákladu.
Pokiaľ ide o Francúzsky CAESAR, umožňuje priamy prístup k nabíjaniu. Aj keď dokáže vystreliť až 3 náboje za 15 sekúnd, jeho maximálna udržateľá kadencia je 80 nábojov / h. Aj keď ho zatiaľ izraelská armáda vybrala ako náhradu za svoje M-109, CAESAR bol medzitým predaný do Azerbajdžan-u, Botswana, Kamerun, Rwanda, Uganda. Bude tiež slúžiť ako základ pre dva programy: poľský Kryl (na podvozku 6 × 6) a rumunský ATROM (podvozok Roman 6 × 6).
Iné programy sa môžu zdať exotickejšie. Toto je prípad 2S22 Bogdana, 155 mm / 52l. Ukrajinský dizajn, podvozok 6 × 6 KrAZ – 63221. Celok s hmotnosťou 28 t obsluhuje päťčlenná posádka a je vybavený balistickým počítačom a navigačnými systémami. Očakáva sa, že jeho strelecké testy sa začnú koncom tohto roka. Rovnako ako v prípade CAESAR a ATMOS, prístup ku komore nie je pre obsluhu chránený. Jeho nabíjanie je ručné a nesie asi dvadsať nábojov.
Čínsky PCL-181 bol verejnosti predstavený po prvýkrát v októbri 2019. Vďaka svojmu kanónu 155 mm a hmotnosti len 25 t je tento 6 × 6 určený predovšetkým na výmenu húfnic v závese (ťahaných), alebo kde kolesové vozidlá môžu byť prvým samohybným pohonom v armádach svojich kupujúcich, alebo ho môžu slúžiť ako náhrada už existujúcich kolesových riešení. Na vývoz je ponúkaný ako HS-15 a mohol by sa vyrábať spoločne, alebo na základe licencie v Pakistane. Jeho kabína je predovšetkým lepšie obrnená ako tá PCL-09 (122mm). Je tiež potrebné poznamenať, že Čína bola prakticky jediným štátom, ktorý nasadil húfnicu – v tomto prípade 122 mm – podvozky transportérov (PLL-09). Ostatné staršie systémy, napríklad SH-1 so 155 mm kanónom a sú určené na export.
Japonsko, tradičný užívateľ pásových vozidiel, tiež pracuje na kolesových vozidlách určených najmä pre svoju novú námornú pechotu, ale aj na nahradenie ťahaných FH-70, ktoré používajú pechotné jednotky.
Začal sa vybavovať systémom Type-19, so siedmimi jednotkami získanými v roku 2019 a ďalšími siedmimi plánovanými na tento rok. Konkrétne ide o 155 mm / 52 kal. inštalovaný na podvozku 8 × 8 bez zvláštneho prispôsobenia obojživelným prevádzkam a ktorý bol vyvinutý od začiatku 2010.
Čo sa týka Američanov, dá sa povedať, že zaspali na vavrínoch aj v tomto segmente. Dočasné riešenie posadenia kanóna z ťahaného M-777 na nákladný automobil FMV (bežne používaný na prepravu munície) sa ešte len začali testovať. Faktom zostáva, že toto riešenie v ničom nezlepšuje palebné schopnosti tejto zbrane a hovoríme pritom o 2 výstrely za minútu a ručné nabíjanie. Dostrel 30 km už nie je ničím výnimočný v porovnaní s inými modernejšími zbraňami tohto typu a preto nemá zatiaľ zmysel komentovať toto riešenie. Pekné, vytuningované meno “Brutus” má však rovnaký efekt ako nálepka “RALLYE” napríklad na starej Škode 105L.
