Rusko ide vybavovať stíhačky Su-35 raketami R-37M s ultra dlhým doletom
Rusko, 7.október 2020 (AM) – Európska raketa veľmi dlhého doletu METEOR bola od svojho uvedenia do služby v roku 2016 vo švédskych vzdušných silách všeobecne uznávaná ako najlepšia raketa vo svojej triede s doletom (verejne známym) viac ako 150 km. Ale aj Moskva má svoj vlastný raketový program rakiet s veľmi dlhým doletom. Ido o raketu R-37M spoločnosti Vympel, ktorá je podľa ruských údajov schopná dosiahnuť cieľ až na 400 km. Program je už tak blízko svojho uvedenia do prevádzky, že ruské úrady zverejnili video v národných médiách, ktoré okrem iného ukazuje testy streľby rakety zo stíhačky SU-35.
R37 nie je to, čo môžete nazvať novým programom. V skutočnosti bol pôvodne zahájený v 80. rokoch, aby raketou veľmi dlhého doletu vybavili Mig-31. Počas testov začiatkom 90. rokov sa rakete podarilo zasiahnuť cieľ vzdialený takmer 300 km. Ale kvôli ruskému hospodárskemu kolapsu a zmiznutiu opozície medzi NATO a Varšavskou zmluvou bol program v roku 1998 zastavený bez toho, aby raketa vstúpila do služby. V roku 2006 však ruské orgány program znovu aktivovali. A opäť bola výbava určená pre Mig-31, ale aj pre následné vybavenie nových bojových lietadiel, ako sú už dnešné Su-35S a budúce Su-57. Vďaka novému pohonu bol dosah rakety predĺžený takmer na 400 km a spolu s modernizovanou elektronikou pre nové radary, bola nová raketa označená ako R-37M (Kód NATO: AA-X-13 / AA-13 « Arrow »).
R-37M má len málo spoločné s európskym meteorom. Rozdiel je (bez zachádzania do detailov) v spôsobe výkonu letu. Meteor udržiava veľmi veľkú rýchlosť a manévrovateľnosť počas celého letu, vďaka čomu je schopný zasiahnuť aj vo svojej úplne poslednej fáze letu ciele ako sú stíhačky.
R-37M sa však správa ináč a vyplýva to z cieľov, na ktoré je určená. Je to ťažká raketa, ktorej rýchlosť sa ku koncu svojho letu znižuje a cieľom sú hlavne podporné vzdušné ciele ako napríklad AWACS, alebo tankovacie lietadlá.
Účelom R37M nie je ani tak zničiť tieto lietadlá, ako ich prinútiť pracovať ďaleko od optimálnej oblasti nasadenia, aby sa výrazne znížila ich prevádzková efektívnosť. Ak sa tankovacie lietadlá budú musieť pohybovať 500 km od zóny konfliktu, bojové lietadlá, ktoré sa v nich zásobujú palivom, budú musieť spotrebovať takmer všetko svoje palivo, aby vykonali spiatočnú cestu medzi tankerom a bojovou zónou. Čiže je to niečo podobné ako som v niektorých článkoch spomínal, že bez zdroja energie (v tomto prípade letecké palivo) sa technológia stáva menej účinnou, alebo dokonca neúčinnou.
Na dosiahnutie svojho cieľa, R-37M zhromažďuje informácie o polohe a smerovaní cieľa pomocou radaru materského lietadla. Po vypustení smeruje k pravdepodobnej zóne, kde bude tento cieľ nájdený. Počas letu môže raketa tiež dostávať z riadiaceho lietadla informácie o akýchkoľvek zmenách v polohe cieľa, aby upravila svoj smer a nadmorskú výšku a aktivovala svoj radar v pravý čas. Niekoľko desiatok km pred plánovaným zásahom raketa aktivuje svoj vlastný radar, aby cieľ našla, zahájila útok a zničila ho.
Letecké hliadkové lietadlá Awacs sú podstatným článkom v západných vzdušných silách a v NATO a v skutočnosti sú prioritným cieľom každého súpera.
Niekoľko parametrov však tento ideálny scenár kazí. Najskôr cieľové lietadlo detekuje radar útočiacieho lietadla a môže zahájiť potrebné manévre, ako napríklad rušenie signálu, ktoré spôsobia stratu spojenia medzi radarom útočníka a jeho raketou. Let medzi odpaľovacím zariadením a 350 km vzdialeným cieľom trvá asi 3 minúty, počas ktorých bude samotný útočník do značnej miery viditeľný a pravdepodobne zasiahnutý sprievodom cieľa, ak budú mať rakety s tak dlhým doletom. Ešte zostáva spomenúť, že čoraz vyššia účinnosť techník zabraňujúcich detekciu, či už pasívnych, alebo aktívnych, robí streľbu na veľmi dlhú vzdialenosť oveľa menej presnou, čo prirodzene znižuje účinnosť výstrelu. Treba však pripomenúť, že napriek obranným technikám, zostanú lietadlá prípadných agresorov ako napríklad NATO vojsk vo väčšej vzdialenosti. =Človek nikdy nevie=, ktorá raketa zabudne, že lietadlo je napríklad neviditeľné a jednoducho ho zostrelí. Stále si pripomínam Srbmi zostrelené americké =neviditeľné= lietadlo starým ruským systémom, alebo moderné tankové protiraketové systémy typu =hard kill=, ktoré nedokázali uchrániť tank pred RPG… A tieto skutočnosti netreba prehliadať. Pôsobia na psychiku vojaka a agresor sa nemusí cítiť tak bezpečne ako keby útočil na vojsko z doby kamennej.
Ale rovnako to platí aj pre čínske protibalistické strely dlhého doletu DF21D, alebo DF26, kedy ich samotná existencia predstavuje prirodzene problém pre agresora, najmä pre NATO, ktorí to musia zohľadniť v procese plánovania nasadenia ich podporných lietadiel. A stačí zasiahnuť, alebo poškodiť čo i len jeden cieľ nato, aby sa protivník vrátil naspäť o niekoľko stoviek kilometrov. Avšak vzdialený letecký podporný systém znamená pre agresora dôsledky, o ktorých sme už hovorili.
R-37M sa v skutočnosti javí rovnako ako operačná zbraň, ako aj zbraň proti plánovaniu, čo bude brzdiť chuť hypotetického protivníka, ktorý by chcel použiť svoje vzdušné sily proti Rusku. A nie bezdôvodne sa o túto raketu zaujímajú iné štáty, napríklad India. Ako to často býva, ruská stratégia v oblasti zbraňových technológií je zameraná predovšetkým na využitie slabosti protivníka, alebo na obrátenie jednej z jeho síl proti nemu. Stratégia, ktorá sa viac podobá ázijským bojovým športom, ako je džudo, alebo aikido, než šachovej hre, s ktorou sa až príliš často spája ruské strategické myslenie. Ruské zbrane v súčasnej dobe dokazujú svoju technologickú nadradenosť, alebo aspoň účelnosť pre ktorú boli vyvinuté. Jeden z najmarkantnejších príkladov je predražený “neviditeľný nepodarok” F-35 v porovnaní s “viditeľným podarkom” lietadlom SU-57.
Adam Riečanský
