Ilham Alijev: Arménsky prezident Pašinjan je produkt Sorosa

 

Generálny riaditeľ MIA Rossiya Segodnya Dmitrij Kiseljov získal paralelné rozhovory s arménskym a azerbajdžanským lídrom, boli im položené rovnaké otázky a poskytnutý rovnaký čas.

Ázerbájdžásnký prezident Ilham Alijev prehovoril o tom, ako hodnotí súčasnú situáciu v regióne, aké sú straty strán konfliktu a či je pravda, že na strane Azerbajdžanu bojujú žoldnieri zo Sýrie a Líbye. Taktiež objasnil postoj Baku k základným princípom urovnania, čím by malo začínať zmierenie, a uviedol, ako vidí azerbajdžanská strana kompromis v otázke karabašského konfliktu a aké sú pre neho “červené čiary”, cez ktoré nikdy neprejde. Tiež sa podelil o svoj názor na to, či môžu Azerbajdžanci a Arméni pokojne koexistovať.

 

Pán prezident, som Vám úprimne vďačný za túto možnosť, aby som Vám mohol položiť otázky v tak ťažkej dobe pre Azerbajdžan i pre celý svet. Ako hodnotíte výsledky vojenských udalostí od 27. septembra, aké sú podľa Vašich odhadov straty strán a koľko je väzňov?

Ilham Alijev: Dňa 27. septembra bol Azerbajdžan vystavený ďalšiemu útoku arménskych ozbrojených síl, nebol to ale prvý útok za posledné tri mesiace. Niečo podobné, ale v menšom rozsahu, sa stalo v júli na štátnej hranici, vtedy sa útok podarilo odraziť. Potom v auguste, keď bola vyslaná sabotážna skupina zo strany Arménska za účelom vykonania teroristických útokov na civilistov a na vojakov a šéf tejto skupiny bol zadržaný, tak ten teraz vypovedá. Na konci septembra boli vystavené naše dediny delostřeleckému útoku a prvé hodiny sme mali obete ako medzi civilistami, tak aj medzi vojenským personálom. Ku dnešnému dňu máme43 mŕtvych medzi civilistami a viac ako 200 zranených, okolo dvoch tisíc domov v dedinách a mestách, ktoré susedia so styčnou líniou, sú buď úplne zničené, alebo poškodené. Delostrelecké útoky zo strany Arménska bohužiaľ pokračujú aj po dohode o parametroch prímeria, vrátane barbarského bombardovanie mesta Gjandža, v dôsledku čoho bolo zabitých 10 civilistov a zranených bolo asi 40 ďalších ľudí. Čo sa týka strát na bojisku, podľa našich údajov sú straty na arménskej strane oveľa vyššie ako tie naše. O svojich stratách medzi vojakmi budeme informovať po tom, čo skončí pálčivá fáza konfliktu.

 

Pokiaľ ide o výsledky bojových akcií, pre azerbajdžanskú armádu sú veľmi úspešné. Podarilo sa nám preraziť hlboko sledovanú nepriateľskú obranu. V niektorých oblastiach boli dokonca štyri línie obrany. Hornatý terén oblasti samozrejme robí obranu oveľa pohodlnejšiu ako protiútok. Ku dnešnému dňu boli z okupácie oslobodené desiatky dedín, vrátane mesta Džebrail a väčšej časti dediny Džebrailskej rašeliny, absolútnu väčšinu dedín rajónu Füzuli a dedinu Sogovušan, ktorá má strategický význam. Vyhnali sme okupantov zo strategických výšin v pohorí Murovdag a pokračujeme v úspešnom obnovovaní územnej celistvosti našej krajiny.

 

Počujeme z rôznych strán o tom, že na strane azerbajdžanskej armády bojujú žoldnieri zo Sýrie alebo z Líbye. Do akej miery tomu máme veriť?

O tejto téme som hovoril už mnohokrát. Nijaká zahraničnú účasť v Azerbajdžane nie je nutná. Naša armáda sa skladá z viac ako sto tisíc vojakov a v prípade potreby možno s mobilizáciou toto číslo niekoľkokrát zvýšiť. Ozbrojené formácie, ktoré máme, sú plne schopné vykonať akúkoľvek pridelenú úlohu. Zábery zo zničenia arménskej vojenskej techniky sú k dispozícii na internete. A žiadny žoldnier samozrejme nemá takú kvalifikáciu ani také technické možnosti. Iba prostredníctvom bezpilotných útočných lietadiel sme zničili nepriateľské vojenské vybavenie v hodnote viac ako 1 miliardy dolárov, ak nepočítame iné prostriedky, ktoré máme k dispozícii. Potenciál azerbajdžanskej armády je známy, pre nikoho to nie je žiadne tajomstvo. preto nepotrebujeme žiadne ďalšie vojenské sily. Azerbajdžan bol vždy dôsledným bojovníkom proti medzinárodnému terorizmu, nikdy nedovolíme žiadnym teroristickým organizáciám stavať bunky na našom území, a to tým skôr, že predstavujú hrozbu pre náš ľud a našich susedov. Toto nedovolíme nikdy. Nikto nám neposkytol žiadne dôkazy o prítomnosti zahraničných ozbrojených formácií na území Azerbajdžanu, ktoré sa zúčastňujú terajších stretov. Naša oficiálna pozícia je, že žiadnych zahraničných žoldnierov nemáme.

 

V moskovských dohodách z 10. októbra sa zmieňujú základné princípy urovnania.  Vysvetlite nám prosím tieto princípy, ako im rozumiete Vy?

Tieto zásady boli vypracované v priebehu niekoľkých rokov. Povedal by som, že viac ako 10. Počas mojej práce s predchádzajúcim vedením Arménska sme sa veľmi aktívne posunuli vpred v procese koordinácie pozícií. Bolo to veľmi ťažké. Vyjednávanie je v každom prípade náročný proces, o to viac v tak dôležitej veci. Obe strany však prejavili túžbu ísť cestou politického urovnania. Bohužiaľ po tom, čo do čela Arménsko prišlo terajšie vedenie, bolo všetko, čo sme vypracovali skôr, hodené arménskou stranou do koša. Došlo aj k pokusu zmeniť formát rokovania, zapojiť do rokovaní orgány takzvanej Republiky Arcach, čo bolo ale zamietnuté ako z našej strany, tak aj zo strany spolupredsedov Minskej skupiny OBSE.

 

Čo sa týka základných princípov, všetko je tam jasne vysvetlené. Počíta sa s postupným oslobodením okupovaných azerbajdžanských oblastí. V prvej etape ide o juhovýchodnú časť okupovaného územia, čo je päť rajónov. V druhej etape ide o územie, ktorá sa nachádza medzi Náhornom Karabachom a Arménskom – Lačinský a Kelbadžarský rajón. Ďalej o otvorenie všetkých komunikácií, vrátane teda tých, ktoré sa nachádzajú v iných častiach na arménsko-azerbajdžanskej hranici. Návrat utečencov a vysídlených osôb do miest ich pôvodného bydliska, čo predpokladá návrat azerbajdžanských utečencov ako na území mesta Šuša, tak i ďalších rajónov bývalej autonómnej oblasti Náhorného Karabachu. Rokovania o konečnom statuse Náhorného Karabachu, ktoré musia byť odsúhlasené oboma stranami.

Stručne povedané sa jedná o tie základné princípy, ktoré vždy Azerbajdžan rešpektoval a my sme ich vypracovali. Nová arménska vláda však viackrát uviedla, že je to neprijateľné a že nevráti ani jeden centimeter zeme. Hovoril to predseda vlády. Minister obrany Arménska tvrdil, že Arménsko sa pripravuje na novú vojnu o nové územia. Boli počuť neustále vyhrážky a urážky na našu adresu, ktoré vyústili do takej konfrontácie. Myslím, že arménska strana musí triezvo ohodnotiť novú situáciu a dodržiavať prímerie, ktoré za niekoľko hodín barbarským spôsobom porušila bombardovaním kľudného spiaceho mesta Gjandža.

 

Pán prezident, ak hovoríme o kompromisoch, na aké by ste bol ochotný pristúpiť? A existuje čiara, za ktorú by ste neprešiel za žiadnych okolností?

Naša pozícia bola vždy veľmi konštruktívna a konzistentná. Opierala sa o normy medzinárodného práva, pokiaľ ide o realizáciu štyroch rezolúcií BR OSN, ktoré požadovali úplné, okamžité a bezpodmienečné stiahnutie arménskych síl z nášho územia. Naša pozícia sa vždy zakladala na pragmatickom prístupe a myslím si, že prax z rokovacieho stola to všetko potvrdzuje. Čo sa týka červených čiar, o tom sme hovorili veľmi jasne a spolupredsedovia Minskej skupiny to dobre vie: za žiadnych okolností nemôže byť narušená územnú celistvosť Azerbajdžanu, za žiadnych okolností nedá Azerbajdžan súhlas na nezávislosť Náhorného Karabachu. Súčasne však náš návrh vychádzal zo skutočnosti, že v budúcnosti budú žiť na území Náhorného Karabachu v mieri arménska a azerbajdžanská komunita. Ako sa to deje napríklad v iných dedinách Azerbajdžane vrátane Baku, kde je niekoľkotisícová arménska komunita, v Rusku, v Gruzínsku, iných krajinách, kde Arméni a Azerbajdžanci niekedy žijú a pracujú v jednej dedine a nemajú medzi sebou žiadne spory. Prečo to nemôže byť aj u nás? Sme na to pripravení, ale samozrejme musia byť eliminované dôsledky etnických čistiek a všetky naše vysídlené osoby sa musia vrátiť do svojich domovov. Tu som vám vlastne odhalil trošku viac než základné princípy, náš prístup k možným kompromisom.

 

Pán prezident, brutalita tejto vojny sa už zapísala do histórie. Aj Vy ste už súčasťou tejto vojny. Ako by ste chcel zostať zapísaný v histórii?

Viete, akákoľvek vojna je krutá, sú to obete, utrpenie ľudí, strata blízkych. Rozdiel je však v tom, že pre azerbajdžanský ľud je tá vojna oslobodenie, pre Arménsko potom dobývaním. Pre nikoho nie je tajomstvom a je to fakt, ktorý už poznajú aj medzinárodní sprostredkovatelia, že takzvaná Armáda Náhorného Karabachu neexistuje. Teraz je v združení, ktoré tak nazýva arménska strana, 90 percent vojakov – občanov Arménska, sú povolaní k vojenskej službe arménskymi vojenskými úradmi a sú posielaní na okupované územia Azerbajdžanu: do Agdamu, Füzuli, Džebrail, Kelbadžar, Kubaduj, Zangelan. Otázka znie: Čo tam robia? Arménske okupačné sily sa dnes nachádzajú na medzinárodne uznávaných územiach Azerbajdžanu. Ospravedlniť sa to nedá ničím: ani z hľadiska medzinárodného práva a ani z hľadiska ľudskej morálky. Nie je možné viesť po dobu 30 rokov politiku, ktorá bráni Ázerbájdžáncom vo vstupe na územie ich predkov. Sú to tie územia, kde nikdy arménskej obyvateľstvo nežilo. Druhá vec je to, že tam je všetko zničené a návrat vyžaduje veľa času a úsilia, takú pozíciu sa ale nijako ospravedlniť nedá. Preto my aj naši vojaci bojujeme a umierame na azerbajdžanskej pôde, ale arménski vojaci umierajú na pôde, ktorú chce ich vláda držať okupovanú.

Čo sa týka role v dejinách, viete, nikdy som o tom nepremýšľal, o to skôr teraz. Mojou hlavnou úlohou je odôvodniť dôveru azerbajdžanského ľudu, dodržať sľuby, ktoré som v priebehu rokov, čo som v tejto pozícii, dal. A viesť krajinu na ceste rozvoja a zabezpečiť jej územnú celistvosť. A to, ako bude moja úloha v budúcnosti ohodnotená, bude závisieť na vôli azerbajdžanského ľudu, na tom, čoho dosiahneme. Preto si myslím, že túto otázku by sme mali ponechať tým, ktorých názory boli pre mňa vždy rozhodujúcimi pri prijímaní rozhodnutí, vrátane otázok Náhorného Karabachu.

 

Pán prezident, ďakujem. Spýtal som sa na všetky otázky, ktoré som plánoval. Chcel by ste pridať niečo ešte Vy sám?

Rád by som využil túto príležitosť a chcel by som mimochodom vyjadriť vďačnosť za takú možnosť adresovať svoje slová mnoho miliónovému ruskému publiku. Chcel by som len, aby boli Azerbajdžanci viac pochopení. Pretože niekedy existujú rôzne názory v súvislosti s konfliktom, s jeho históriou, terajším stavom. Na základe faktov chcem upozorniť divákov na to, čo sa skutočne stalo a čo sa deje. Na začiatku 19. storočia podpísal karabašský a šušanský chán Ibrahim Chalíl dohodu s cárskym Ruskom o tom, že sa Karabašský chanát stane súčasťou Ruska. Tento text sa nazýva Kjurekčajská dohoda, je zverejnený na internete, každý si ho môže prečítať. V tejto dohode nie je ani jedno slovo o arménskej populácii Karabašského chanátu. Masívne presídlenie arménskeho obyvateľstva do tohto regiónu začalo po dvoch rusko-perzských vojnách v rokoch 1813 a 1828. Odvtedy začalo masové presídľovania Arménov do Karabachu. Týka sa to toho, komu táto krajina historicky patrí.

 

Po rozpade ruskej ríše v roku 1918 vznikla Azerbajdžanská demokratická republika a arménsky nezávislý štát. Azerbajdžanská demokratická republika vznikla v rámci všetkých tých území a čo viac, nasledujúci deň po oznámení o založení Azerbajdžanskej demokratickej republiky sa rozhodla previesť mesto Jerevan ako hlavné mesto Arménsko. Aj to je historický fakt.

 

V roku 1921 sa kaukazské byro rozhodlo nechať Náhorný Karabach súčasťou Azerbajdžanu a neodovzdať ho, ako to publikujú niektorí pseudohistorici. Taká je história tohto regiónu. A čo sa stalo na prelome rozpadu ZSSR, každý vie. Rozpad ZSSR koniec koncov začal tiež separatizmom v Náhornom Karabachu. Bol to spúšťač. Koniec koncov, mnoho ľudí na tieto zhromaždenia zabúda, kto ich organizoval, kto za nimi stál. Často hovorím, že Pašinjan je produkt Sorosa. A myslím, že každý so mnou bude súhlasiť.

 

Ale Soros to nie je už ani človek, je to pojem. Vôbec nevylučujem, že aj vtedy boli také nástroje uvedené do prevádzky, aby zničili veľkú krajinu. Roztrhať zvnútra, zasiať svár, poštvať proti sebe národy a zničiť stáť. A to sa mimochodom aj stalo. Preto by som chcel len upozorniť ruskú verejnosť na tieto historické fakty a povedať, že Azerbajdžan a Rusko sú spojené storočnými putami priateľstva, spolupráce a vzájomného porozumenia. A som si istý, že to nemôže ovplyvniť žiadna sila. Aj keď vidíme pokusy z rôznych smerov priniesť svár, priniesť nejakú nedôveru. Ale vďaka dôslednej politike ruského aj azerbajdžanského vedenia sa nevraciame, ale ideme aj dopredu.

 

Dnes sa označujú Rusko a Azerbajdžan za strategických partnerov. Úroveň interakcie medzi našimi krajinami môže byť príkladom pre všetkých susedov. A som si istý, že po skončení vojenskej fázy konfliktu prejdeme k politickému urovnaniu a sme pripravení to urobiť aj zajtra, keď sa arménska strana vzdá pokusov chcieť pomocou sily späť to, čo stratila, a to, čo jej nepatrí. Som presvedčený, že Rusko bude aj naďalej zohrávať vedúcu úlohu pri stabilizácii nášho regiónu.

 

Preto by som chcel prostredníctvom vášho kanála pozdraviť všetkých Rusov a popriať im to najlepšie. V minulom roku navštívil Azerbajdžan jeden milión Rusov. Dúfam, že po pandémii bude táto dynamika obnovená. Sme vždy radi za našich návštevníkov z Ruska. A oni vedia, že keď prídu do Azerbajdžanu, môžu sa cítiť ako doma.