Analýza: Ľahké tanky, stále sa o nich hovorí, nikdy sa nekupujú

Historicky bol ľahký tank súčasťou mnohých armád a to z viacerých dôvodov. V silách NATO a Varšavskej zmluvy sú zariadenia ako M-41 Walker Bulldog, alebo PT-76 navrhnuté ako prieskumné stroje, ale sekundárne aj ako podpora pechoty. V mnohých armádach – najmä v Afrike a Ázii – sa stanú hlavnými bojovými zariadeniami. Relatívne kompaktné a s kontrolovanou hmotnosťou (23,5 t pre M – 41, 14,6 t pre PT – 76) sa osvedčili ako vhodné pre operácie v rôznorodom prostredí (napríklad v džungli). Pre USA, alebo ZSSR boli vhodné aj na použitie v obojživelných, alebo vzdušných operáciách. Pre vzdušné operácie sa objavil ako vhodný aj Americký M-551 Sheridan, ako náhrada za M-41.

M-551, jednorazové riešenie

Je optimalizovaný pre leteckú dopravu a zhadzovanie z lietadla s hmotnosťou 15,2 t s hliníkovým telom. Jeho hlavná výzbroj je veľmi exotická. Ide o krátky 152 mm kanón. Tento kaliber bol výsledkom nutnosti streľby z protitankovej rakety MGM-51 Shillelagh s doletom 2 000 až 3 000 m v závislosti od verzie.

Tank niesol 20 vysoko explozívnych protitankových (HEAT) nábojov, vhodných na podporu pechoty, a deväť rakiet MGM-51. Zariadenie má však aj chyby. Je hlučné, náchylné na mechanické poruchy, zbrane kritizované kvôli problémom s ich konštrukčnou pevnosťou, spätný ráz, ale aj nízka rýchlosť streľby (v najlepšom prípade dve strely za minútu). Do služby vstúpil v roku 1967 a zostal v nej až do roku 1996 v 82. výsadkovej divízii.

Na konci 70. rokov však obmedzenia Sheridanu predstavovali strategický problém. Vývoj amerických síl rýchleho nasadenia (Rapid Deployment Force) dostal do popredia ľahké sily, ktoré mohli naraziť na hlavné bojové tanky v prípade kontaktu s nepriateľom. Americká armáda, ktorú na istý čas tvorili aj mariňáci, potom pracovala na hodnotiacom programe. Aj keď to k ničomu konkrétnemu neviedlo a pozornosť sa obrátila aj na iné aspekty, potreba týchto strojov stále existuje. V druhej polovici 80. rokov 20. storočia začala americká armáda sama program AGS (Armored Gun System). Výzva na predkladanie ponúk zdôrazňuje potrebu ľahkého tanku so schopnosťou lovca a zabijaka (hunter-killer). Prezentujú sa traja konkurenti: Cadillac-Cage Stingray, FMC Close Combat Vehicle a Teledyne Continental Expeditionary Tank. V roku 1992 zvíťazilo FMC a bolo vyrobených šesť prototypov modelu XM-8.

Je vybavený 105 mm kanónom (45 nábojov), rovnako ako M-551 ho obsluhuje trojčlenná posádka a môže dostať ďalšie pancierovanie s hmotnosťou od 19,25 do 24,75 t. Bol však rýchlo kritizovaný za nadmernú hmotnosť a veľkosť, ktoré mu bránili v preprave v C-130 a program bol nakoniec zrušený v roku 1997. Stroj nenašiel kupca na export a prototyp so 120 mm kanónom nedokázal priviesť veľkú pozornosť.

Program MPF

Od roku 2015 začala americká armáda pracovať na programe Mobile Protected Firepower (MPF), chránenom obrnenom bojovom vozidle s dobrým dostrelom, vhodným na presnú priamu streľbu a nízku kybernetickú zraniteľnosť. V praxi by MPF nenahrádzal tanky M-1 Abrams, ale bol by určený na vybavenie peších brigád v množstve 14 jednotiek na brigádu s cieľom nákupu 504 vozidiel. Spektrum zapojenia strojov by bolo pomerne široké. Od tradičných prieskumných misii, podporných misii a dokonca misii v zastavaných oblastiach, prípadne v mestských štvrtiach. Zbraň by mala podobné charakteristiky ako je to pri protilietadlových kanónoch (námer-elevačný uhol), aby mohla zasiahnuť ciele nachádzajúce sa v blízkosti na niekde na poschodí.
Logika spočíva v prelome A2/AD zón (anglicky => A2/AD => Anti-Access / Area Denial), vrátane parašutistických operácií s plnou silou.
V skutočnosti to je typický druh misií, ktoré by mali uskutočniť sily rýchleho nasadenia v ére Cartera a Reagana. Systémy optimalizované pre tieto operácie sú však zriedkavé a v takomto rámci by mali pešie brigády racionalitu blízku ruským VDV (rusky => Воздушно-десантные войска). M-1128, variant Stykeru vybavený 105 mm kanónom, ktorý a priori mohol zasýtiť americké potreby, nebol celkom uspokojivý, najmä pokiaľ ide o elevačný uhol (námer) zbrane a stabilitu streľby.

Americká armáda za potom zamerala na nákup bežných vozidiel, pričom sa obišli tradičné postupy. V novembri 2017 zverejnila svoju výzvu na predloženie ponúk, v ktorej naznačila, že postup uľahčí výber iba dvoch konkurentov. V decembri 2018 boli vybrané spoločnosti General Dynamics a BAE Systems. Obaja ťažili zo zmlúv vo výške 335 miliónov dolárov, respektíve 375,9 milióna dolárov na návrh a výrobu 12 prototypov, pričom dodávky sa začali vo februári 2020. Potom sa uskutočnia testy, ktoré umožnia určiť víťaza v roku 2021, prvé dodávky sériových vozidiel, ktoré sa uskutočnia v roku 2025. Tretí kandidát, spoločnosť SAIC (v spolupráci so spoločnosťami ST Kinetics a CMI Défense), nebola vybraná. Tieto tri ponuky boli založené na už poznaných platformách.

Zatiaľ čo SAIC vychádzal zo singapurského NGAFV, spoločnosť General Dynamics prevzala platformu Griffin II (ktorá tak trochu pripomína platformu britského Ajaxu), zatiaľ čo BAE Systems sa spoliehal na prácu vykonanú pre M-8 AGS (viď img vyššie v texte).

V oboch prípadoch sú stroje pásové a mali by dostávať aktívne ochranné systémy. Predovšetkým už neexistujú obmedzenia hmotnosti a veľkosti, ktoré spečatili osud M-8. Konkrétne vozidlo už nebude musieť byť schopné zhadzovania na padáku a jeho referenčným transportérom už nebude C-130, ale C-17. Vybrané možnosti sa preto môžu líšiť a návrhy sa v skutočnosti líšia v dvoch rozhodujúcich bodoch. Spoločnosť BAE navrhuje stroj s hmotnosťou okolo 20 t, ktorý je vybavený gumovými pásmi a je vyzbrojený kanónom L35 105 mm a automatickým nakladačom, ktorý umožňuje rýchlosť streľby až 12 rán/min. Posádka je znížená na tri osoby. Porovnateľne má Griffin II hmotnosť 28 t, ale do jeho veže sa zmestí kanón 105 mm, prípadne 120 mm a využíva systémy riadenia paľby najnovších verzií M-1 Abrams. Logicky, vzhľadom na použité platformy, je usporiadanie odlišné: motor je umiestnený vzadu pri BAE, ale vpredu pri General Dynamics.

Sprut : Ruské riešenie (v skratke)

Ak sa dá niečomu hovoriť skutočne ľahký tank, tak môžeme ho nazvať =2S25 SPRUT-SD= Toto zariadenie je stíhač tankov, ktorého počiatky siahajú už do konca 80. rokov a ktorého skutočný vývoj sa začal v rokoch 1994-1995, predtým ako sa začal vyrábať v roku 2007. Potom išlo o to, aby ľahké obrnené vozidlo, ktoré je rovnako dobre použiteľné pre VDV (vzduchom prepravované) a námornú pechotu, s väčšou palebnou silou ako PT-76. Sprut bol navrhnutý na základe upraveného podvozku BMD-3, na ktorom bolo pod vežou namontované delo 2A75 125 mm s námerom (elevácia) od -5 ° do + 15°. Stabilizovaný vertikálne aj horizontálne je napájaný automatickým nakladačom a môže strieľať APFSDS, HEAT atď., alebo aj rakety AT-11. SPRUT-SD má primeranú hmotnosť 18 t, čo umožňuje leteckú dopravu (An-22, Il-76 a An-124) a tiež jeho zhadzovanie na padáku. Je obojživelné bez prípravy. Dôsledkom hľadania mobility (taktickej aj strategickej) je pancier pomerne slabý, čelný oblúk je schopný odolať úderom 12,7 mm a trup ochráni posádku proti 7,62 mm a má tiež ochranu NBC. V prevádzke je asi 36 jednotiek. V globále sa však tento stroj považuje za nespoľahlivý a má byť v polovici 20. rokov nahradený modelom Sprut-SDM1. Posledne menovaný, ktorý je vybavený kanónom 2A46 s priemerom 125 mm, je postavený na podvozku BMD-4M.

Od zrušenia programu Future Combat System (FCS) sa americká armáda dostala do zložitej situácie, pokiaľ ide o výmenu hlavných bojových zariadení. Programy sa tak znásobili a mohli by stratiť súdržnosť. M-113 teda ustupujú pred AMPV odvodeným od M-2 Bradley a vyrábaným spoločnosťou BAE, ale Bradley je tiež potrebné vymeniť. V tomto ohľade sága ešte zďaleka nekončí. Napríklad program pozemných bojových vozidiel, ktorý zaznamenal zvýšenie hmotností strojov – s rizikom prekročenia 60 t – bol zrušený v roku 2014. Avšak program NGCV (New Generation Combat Vehicle : bojové vozidlo novej generácie) si našiel svoju cestu a bol uvedený v roku 2017.

General Dynamics sa však na tomto trhu umiestnil so svojím Griffin III. Posledný menovaný používa platformu Ajax, ale s vežou vybavenou 50 mm kanónom schopným dosiahnuť námer (eleváciu) + 85 °, pričom bojový priestor umožňuje viezť šesť plne vyzbrojených mužov. Riešenie je o to atraktívnejšie, že Ajax, ktorý je sám odvodený od Ascodu, už existuje. Pre porovnanie, spoločnosť BAE Systems mala v úmysle založiť program bojových vozidiel pechoty na CV90Mk4 s 35mm kanónom a protitankovými raketami. Aj tu je platforma osvedčená. Tretím kandidátom bola Nemecká spoločnosť Rheinmetall v spolupráci s Raytheonom, ktorí navrhli ťažší stroj KF41 Lynx vyzbrojený 30, alebo 35 mm kanónom vo veži, ktorý na rozdiel od svojich konkurentov uvezie až deväť plne vybavených bojovníkov, čo zodpovedá veľkosti oddielu (section) americkej armády.

CV90 120, švédske riešenie

Už v 90. rokoch sa spoločnosť Hägglunds snažila rozvinúť potenciál svojho modelu CV90 a vykonala testy s vežou 105 mm GIAT a s kanónom RUAG 120 mm. Na tomto základe bol model CV-90-120 predstavený v roku 2006. Prevzatím motora modelu CV90 si zachováva svoju mobilitu. Jeho kanón s nízkym spätným rázom, stabilizovaný v horizontálne aj vertikálne, môže tak dosiahnuť teoretickú rýchlosť streľby 12 až 14 rán / min a je podriadená systému riadenia paľby Saab UTAAS. CV90120 má tiež schopnosť =hunter-killer=. Jeho ochrana je okrem pancierovania založená na systéme pasívnej ochrany MSA (Multi Spectral Aerosols), spriahnutí radaru a systéme generovania aerosólu, ktorý výrazne bráni procesu zameriavania cieľa, ako aj automatickému navádzaniu protitankovej strely. Zároveň bol optimalizovaný tak, aby znížil svoje radarové a infračervené podpisy na úrovni trupu a veže. Okrem toho môže byť vybavený ďalším pancierom, pričom boky sa považujú za odolné voči 14,5 mm a čelný oblúk kalibru 30 mm. Stroj je možné letecky prepraviť lietadlom A400M. Nemalo to však očakávaný komerčný úspech.

===

Faktom zostáva, že v októbri 2018 americká armáda zmenila názor a z programu NGCV sa stalo voliteľné bojové vozidlo s posádkou (Optionally Manned Fighting Vehicle OMFV), ktorého výsledkom je vyhlásenie verejnej súťaže zverejnenej v marci 2019. Veľmi rýchlo Spoločnosť BAE upustila od reštriktívnej súťaže, pretože u prototypu vyrobeného na náklady výrobcov bolo potrebné dodržať zhruba sto bodov a prvé vozidlá mali byť uvedené do prevádzky v roku 2026. V októbri bola spoločnosť Rheinmetall diskvalifikovaná, lebo prototyp modelu KF41 nebolo možné doručiť včas do Spojených štátov a výberový armádny tím bol v stanovených termínoch nekompromisný. General Dynamics bol diskvalifikovaný z dôvodu nedostatočného výkonu. Program OMFV nebol formálne zrušený. Avšak vo februári 2020 bol opätovne spustený a požiadavky na nové stroje boli výrazne obmedzené a rovnako neexistuje otázka dodávok nutných od 2026. Logikou pre tento program sa však stal prieskum trhu s otázkou, čo a kedy môžu výrobcovia potrebovať.

MPF, optimálne riešenie?

Aj keď sa zdá, že MPF má podstatne menej problémov ako náhrada za M-2 Bradley, čaká sa tiež na to, ako sa bude program vyvíjať. Je pravda, že rovnováhu medzi ochranou, palebnou silou a mobilitou je možné zaručiť iba za cenu vyššej hmotnosti, ktorá znižuje možnosti leteckej dopravy, keďže referenčným lietadlom je C-17 s počtom 222 kusov. Ďalších 307 lietadiel C-130H/J v prevádzke v US armáde nemožno využívať.
Toto však nie je najdôležitejší problém. Pešie brigády sa považujú za chudobné deti americkej armády a ich brigády majú obmedzenú mobilitu. Ich húfnice M777 sú prevážané starým spôsobom (sú ťahané v závese za preprevným vozidlom) a bojovníci sa prepravujú v krytom (zaplachtovanom) nákladnom vozidle. Ak teda MPF majú pre tieto jednotky predstavovať skutočný posun vpred v ich palebnej sile, to ešte nemusí znamenať zlepšenie ich manévrovateľnosti v teréne.

Staré spôsoby používania, alebo dokonca zbrane fungujúce na starších spôsoboch sa javia možno ako prehistorické v porovnaní s najmodernejšími zbraňami z iných kategórii. Treba si však úprimne povedať, že niektoré veci sa nedajú vylepšiť a ich jedinou modernizáciou by bolo ich vyradenie zo služby. To by však mohla byť veľká škoda, pretože obyčajná konvenčná vojna s obyčajnými zbraňami bude s istotou nasledovať po tej potenciálne modernej vojne so supermodernými zbraňami na ktorých prevádzku je nutná obrovská infraštruktúra, nevraviac o energetických nárokoch na prevádzku ako sú pohonné hmoty (benzín, nafta, elektrika, jadrový pohon a pod.).
Ťahané delá majú za sebou obrovskú históriu a všetko čo s tým súvisí bolo nekonečne mnoho krát optimalizované a zdokonaľované. Ale je možné, že ich vývoj sa vzhľadom k nemožnosti ďalších zjavných vylepšení dostal do slepej uličky, lebo v skutočnosti na nich niet čo výrazne vylepšiť. Teoretizovať sa dá donekonečna. Teoretici od písacích stolov s modrými knižkami sú často krát tí najväčší kritici praktických informácii vojakov z terénu, ktorých skutočné potreby len málo kto dokáže posunúť na potrebné miesta, aby im bolo vyhovené.

Na tému ľahkých tankov by sa dalo samozrejme písať ďaleko viac. Ide tu však len o priblíženie dilemy, ktorá sa neustále vedie ohľadne týchto zariadení. Všetci vedia, že sú potrebné, ale … Čas ukáže, či sa oplatilo tieto stroje zanedbať, alebo ich zaradiť do prevádzky tak, ako to armády potrebujú.

Adam Riečanský