Čriepky z histórie – Špeciálne výcvikové centrum vzdušného boja sovietskych „agresorov”
Rusko/ZSSR, 3. november 2020 (AM, airforce.ru) – Pre viacerých záujemcov o vojenské letectvo bude možno menej známou časťou vojenských dejín informácia, že i v bývalom Sovietskom zväze existovalo od 70. do prelomu 80. a 90. rokov 20. storočia špeciálne výcvikové centrum pre vedenie vzdušného boja, neoficiálne prezývané „Agresori”, rovnako ako podobné letky v USA, ktorých vznik sa datuje tiež do podobného obdobia.
Súčasťou výcvikového centra boli dve stíhacie letky, pričom v závere existencie strediska prebiehal výcvik na stíhacích lietadlách MiG-29 (1. letka) a stíhacích lietadlách s meniteľnou geometriou krídel MiG-23MLD (2. letka). Na nasledujúcich riadkov sa pokúsime poodhaliť čo-to z pozadia výcvikového strediska vzdušného boja v bývalom ZSSR.
Taktika moderných stíhacích lietadiel bola v mnohom ovplyvnená skúsenosťami z lokálnych vojen, ktoré možno bezpochyby zároveň považovať za najefektívnejší skúšobný priestor pre novú bojovú techniku a výzbroj. Skutočne, na začiatku 50. rokov počas vojny v Kórei prešli skúškou v boji podzvukové prúdové stíhacie lietadlá, o pätnásť rokov neskôr vo Vietname to boli nadzvukové stíhacie lietadlá už vybavené riadenými strelami, a potom o pár rokov neskôr, sa tie isté stroje stretli na Blízkom východe v manévrových vzdušných bojoch, ktorých koncepcia bola úplne odmietnutá ešte v polovici 60. rokov. Výsledky ich bojového použitia boli podrobne preskúmané odborníkmi a na ich základe boli vypracované návrhy pre ďalšie zlepšenie taktiky vzdušného boja.
MiG-23MLD z Centra prípravy pilotov stíhacích lietadiel, základňa Mary-2, Turkménsko 1990, zdroj: airforce.ru/S.Pazinič
Skúsenosti z Vietnamu a Blízkeho východu preukázali, že taktika vedenia vzdušného boja a použitie stíhacieho letectva v sovietskych VVS (vojenské vzdušné sily), pričom je dôležité si uvedomiť, že touto sovietskou školou prešli aj vietnamskí aj arabskí piloti zo spomínaných lokálnych konfliktov, je zastaralá a nezodpovedá vtedajším požiadavkám. Velenie vojenského letectva, s prihliadnutím na neutíchajúce napätie na Blízkom východe, a s cieľom vyriešiť tieto závažné otázky za súčasného pozdvihnutia prestíže sovietskej leteckej techniky prijalo rozhodnutie vytvoriť špeciálnu skupinu z najskúsenejších pilotov (na základe kritérií v čase mieru) stíhacích lietadiel bojových jednotiek VVS ZSSR.
V podobných skupinách v rôznych obdobiach absolvovali prípravu takí dôstojníci ako napríklad (viacerých z nich autor pôvodného článku osobne poznal a o priebehu výcviku sa tak mnohé dozvedel z prvej ruky): Nikolaj Sergejevič Plochov, Michail Vasiljevič Lazejev, Grigorij Borisovič Sokolov, Alexander Vasiljevič Vasilenko, Vladimír Sergejevič Kočetkov, dnes plukovníci a podplukovníci vo výslužbe a v zálohe (pôvodný článok bol napísaný na začiatku 90. rokov, takže tieto údaje treba brať s ohľadom na dobu vzniku, pozn. prekl.), v tom čase – mladí a perspektívni kapitáni a nadporučíci, všetko však vojenskí piloti 1. triedy.
Začiatkom 70. rokov bolo na základni Mary-2, jedného z plukov stíhacieho letectva VVS Turkménskeho vojenského okruhu (voľba na toto miesto padla na základe 360 dní v roku priaznivých meteorologicko-poveternostných podmienok pre lietanie) vytvorené špeciálne Centrum prípravy pilotov stíhacích lietadiel, v ktorom si aj piloti prvých skupín určených pre „diaľkové misie” začali zdokonaľovať svoje bojové schopnosti. V tom čase boli bojové letky v Centre vybavené lietadlami MiG-21PFM, SM a MiG-21UM(UA).
Príprava sa uskutočňovala podľa programu Kaukaz (tzv. 500. cvičenie), ktorý zahŕňal vývoj samostatnej aj skupinovej vyššej pilotáže, bojových manévrov, samostatných a skupinových vzdušných bojov (tvorených bojovými dvojicami, rojmi a skupinami taktického určenia – 6, 8, 10 lietadiel v skupine) v stredných, nízkych a extrémne nízkych výškach. Ako prebiehala samotná príprava sa autor pôvodného článku rozhodol nepopisovať s odvolaním sa na vhodnosť spracovania témy skôr v samostatnom článku, možno však povedať, že v priebehu výcviku sa udialo všeličo: tak havárie, ako aj tragédie (a nebolo ich málo)… Výcvik v začiatkoch napokon úspešne prebehol a do roku 1972 bolo v Centre pripravených niekoľko skupín stíhacích pilotov.
Pred vyslaním do Egypta dostali piloti „požehnanie” od dnes už zosnulého, vtedy – hlavného maršala letectva, hlavného veliteľa VVS P. S. Kutachova. Vyslané boli – skupina na lietadlách MiG-25 a niekoľko skupín na stíhačkách MiG-21MF, z ktorých jedna mala základňu na leteckej základni Beni Suef a pokrývala vzdušný priestor nad mestom a prístavom Alexandria. Opisy vzdušných bojov sú u nás (Rusko, pozn. prekl.), paradoxne (na Západe sú o tom popísané mnohé zväzky kníh), stále pod pečaťou s nápisom prísne tajné a tiež možno dodať, že vnesenie svetla do týchto udalostí nie je cieľom tohto článku. Hoci v skratke možno predsa len povedať, že príprava pilotov v Centre priniesla pozitívne výsledky, vyskytli sa však aj chyby a boli aj bojové straty…
Velenie sovietskych VVS dospelo v krátkom čase k záveru, že tieto cenné bojové skúsenosti musia byť prenesené do všetkých bojových jednotiek. Toto rozhodnutie urýchlil aj ten fakt, že sa v tom čase objavili amerických vzdušných silách špeciálne jednotky Aggressor, konkrétne to boli 64. a 65. letka (64th Aggressor Squadron a 65th Aggressor Squadron) dislokované na základni Nellis AFB v Nevade, USA. Tieto sa okrem štandardného výcviku zúčastňovali aj každoročného dvojtýždňového stretnutia zvaného Red Flag, na ktorom sa vo vzdušných súbojoch stretli nielen piloti USAF ale aj z ďalších krajín v rámci aliancie NATO s cieľom ponúknuť účastníkom čo najrealistickejší letecký výcvik bojových pilotov. Cvičenia Red Flag sa po prvýkrát konali v roku 1975 a odvtedy sa ich zúčastňujú posádky armádneho letectva USA (USAF), námorných síl (US Navy), námornej pechoty (USMC) a početných NATO a ďalších spojeneckých letectviev.
Vo svojich počiatkoch boli tieto americké jednotky vyzbrojené najskôr lietadlami Northrop T-38A Talon (1972 až 1976), neskôr Northrop F-5E Tiger II (1976 až 1988), ktoré boli svojimi letovými charakteristikami najbližšie vlastnostiam sovietskych stíhačiek MiG-21, a kvôli väčšej podobe boli navyše namaľované v „štandardnej” sovietskej kamufláži. V neskoršom období (od 1988 do súčasnosti) sa štandardným lietadlom amerických Aggressors jednotiek stali viacúčelové stíhacie lietadlá F-16 (64. letka) a F-15 (65. letka).
Takže, bolo prijaté rozhodnutie vytvoriť podobnú jednotku aj vo VVS Sovietskeho zväzu. Ako základ bolo vybrané už známe Centrum prípravy v Turkménsku, vyzbrojené v tom čase (v roku 1974) lietadlami MiG-21bis. Dve letky bývalého Centra, spolu s ďalšími podpornými a riadiacimi jednotkami a podjednotkami, vrátane rádiom ovládaných vzdušných cieľov La-17 (sovietske prvé operačne nasadené diaľkovo ovládané bezpilotné prostriedky, slúžiace ako vzdušné terče), boli, po preverení bojovej prípravy bojových jednotiek stíhacieho letectva, preradené na základňu VVS, Mary-2. Letky boli zostavené z pilotov so skúsenosťami z Vietnamu, Blízkeho východu alebo absolventami prípravy v Centre, ktorí mali za sebou program Kaukaz. Predovšetkým s týmito esami museli potom bojovať vo vzduchu piloti z najrôznejších leteckých plukov z celého ZSSR, ktorí boli čas od času prevelení na turkménsku základňu Mary-2 kvôli otestovaniu a zlepšeniu svojich schopností. Od tohto času sa začala takmer dvadsaťročná história sovietskych letiek „Agresor”. Hoci toto pomenovanie sa nenachádza ani v jednom oficiálnom dokumente, medzi stíhacími pilotmi boli tieto letky práve takto prezývané.
Autor pôvodného článku, ako pilot stíhacieho lietadla MiG-21bis slúžiaci v tom čase postupne vo viacerých plukoch, sa zúčastnil previerok na základni Mary-2 v Turkménsku v rokoch 1978, 1980, 1981 a 1983. Prešiel si mnohým zaujímavým, čo by vydalo aj na celú knihu, ak by tieto previerky bolo možné charakterizovať niekoľkými slovami, tak by sa tomu zrejme naviac blížili termíny – zložité, intenzívne a zaujímavé. Veru, prihodilo sa naozaj všeličo. Piloti zo základne Mary-2 mali vždy najvyšší stupeň prípravy, takže čeliť im vo vzdušnom boji nebolo jednoduché. Boli to piloti s najväčšími skúsenosťami. Postupom času sa počet pilotov so skúsenosťami z Blízkeho východu stále zmenšoval, v radoch ich nahrádzali spravidla piloti 1. triedy a „snajperi”, ostreľovači, pričom tých druhých bývalo vždy okolo 35 – 40%.
Postupom času sa obnovovala aj letecká technika. Už na jeseň 1975 bola 2. letka prezbrojená na lietadlá MiG-23M a MiG-23UB. Aj v 1. aj 2. letke boli stíhacie lietadlá sfarbené v na tú dobu štandardnej kamufláži, svetlo-sivo-belasé sfarbenie draku a belasé trupové čísla s bielym lemovaním. Na ľavej strane viacerých lietadiel (v oblasti priezoru prekrytu kabíny) sa nachádzali malé červené hviezdy veľkosti 1/6 identifikačného znaku (03), na niektorých ich bolo až šesť, čo hovorilo o počte zostrelených rádiom riadených vzdušných terčov. V roku 1979 bolo z rozkazu Hlavného velenia VVS začaté používanie kamuflovania bojového letectva, ktoré odrážalo lokálne terénne podmienky. Zasiahlo to aj lietadlá zo základne Mary-2. Začalo sa so stíhačkami MiG-23, premaľované boli priamo pri jednotke. Farby sa vyberali s ohľadom na stredoázijský ráz krajiny: piesková žltá, svetlohnedá, svetlosivozelená (vyblednutá kaki) a zelená, bližšie ku kaki, pričom ich usporiadanie na povrchu lietadla bolo na ľubovôli maľujúcich. Iba spodná časť stíhačiek zostala v továrenskom sfarbení.
V roku 1984 boli stíhačky MiG-23M z 2. letky nahradené, v tom čase najmodernejšími
z rodiny lietadiel MiG-23, MiG-23MLD, pričom lietadlá boli opatrené kamuflážou už v továrni. Výber farieb približne zodpovedal opisu vyššie, trupové čísla boli opäť svetlomodré s bielym lemovaním.
V roku 1987 prešla 1. letka na stíhacie lietadlá MiG-29. Sfarbenie mali štandardné pre tento typ lietadla, trupové čísla boli červené s bielym lemovaním.
V tom čase však nastal nasledovný problém: k previerkám schopností pilotov boli na základni Mary-2 zapájané letecké pluky s rovnakými typmi stíhačiek ako boli aj „miestne”. Preto bolo pre pilotov obzvlášť zložité, osobitne pri vypĺňaní skupinových manévrových vzdušných bojov, určiť v rámci identifikácie „cudzí-vlastný”, ktoré stíhacie lietadlo je „nepriateľské”. Na vyriešenie tohto problému (bez prihliadnutia na skúsenosti amerických stíhacích letiek Aggressors) prijalo velenie VVS rozhodnutie odlíšiť lietadlá, patriace k základni Mary-2, použitím farebne výrazných rozlišovacích znakov. Tie tvorili primárne tzv. „koňakové pruhy”, podobné, ako sú na hrdlách fliaš s koňakom pásiky s hviezdičkami označujúcimi vek, kvalitu nápoja…, stíhačky MiG-29 ich mali na horných plochách krídel a na chrbte draku, a stíhačky s meniteľnou geometriou krídel MiG-23MLD na zvislej chvostovej ploche. Plus navyše mali lietadlá zo základne Mary-2 ešte tzv. „žraločiu tlamu” v nosovej časti draku. Okrem týchto znakov mali stíhačky na zvislej chvostovej ploche trupové čísla bielej farby (vysoké 15 – 20 cm).
Z iniciatívy pilotov a technikov základne Mary-2 vznikli tiež neoficiálne symboly letiek. Lietadlá 1. letky mali na vonkajších zvislých chvostových plochách veľkú číslicu 1 s krídlom (žltej farby s modrým lemovaním) a za ňou ešte červenú šípku. Na pravej strane v blízkosti priezoru prekrytu kabíny sa nachádzala silueta leoparda v skoku vyplnená čiernymi škvrnami.
Lietadlá 2. letky mali na vstupoch vzduchu k motorom na ľavej strane stroja namaľovaného vikinga s čiernym obuškom (prilba modrej farby, rohy červené, vlasy ryšavé, spodná časť tela hnedej farby, horná časť tela svetlohnedá) a na prilbe bola bielou farbou vyobrazená dvojka, číslo letky.
Znak 2. letky „agresorov” (stíhačky s meniteľnou geometriou krídel MiG-23MLD)
Od roku 1988 mali všetky stroje sovietskych agresorov rovnakú kamufláž, v akej ich zachytil autor pôvodného článku v novembri 1990.
Na jeseň v roku 1991 boli plány preškoliť pilotov 2. letky na stroje Su-27, hotové boli dokonca náčrty „agresorskej” kamufláže. Prechod na novú techniku sa dovtedy plánoval aj v roku 1989, potom 1990, no ekonomické problémy krajiny postupne odsúvali termíny. A to, čo sa stalo v auguste 1991, a potom v decembri toho istého roku, je všetkým dobre známe (autor má na mysli augustový pokus o puč a decembrový zánik štátu – Sovietsky zväz formálne zanikol 31. decembra 1991, pozn. prekl.) Tieto udalosti mali samozrejme obrovský dopad na existenciu a osud unikátnej bojovej jednotky. Všetci a všetko sa začalo deliť. Bývalý veliteľ základne Mary-2 (na začiatku 80. rokov), plukovník K. P. Morozov sa stal ministrom obrany novovzniknutej Ukrajiny. Letecká základňa Mary-2 prešla najskôr pod správu Ozbrojených síl Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) a potom pod jurisdikciu Ruskej federácie, avšak na území nezávislého Turkménska… A nik už v tom čase nehovorí preškoľovaní…
V súčasnosti je nedostatok finančných prostriedkov pre udržanie primeranej úrovne prípravy pilotov (autor písal túto verziu článku v roku 2012, možno však povedať, že ani v súčasnosti nie je financií nazvyš, hoci sa celková situácia v Ozbrojených silách RF medzičasom výrazne zlepšila, o čom svedčí aj úspešné nasadenie VKS RF v Sýrii, pozn. prekl.). Mnohí z pilotov, ktorých autor veľmi dobre poznal, odišli úplne z armády, niektorí z nich boli kvôli pokračovaniu v službe prevelení do európskej časti RF. Spojenie so základňou bolo prerušené a jej ďalší osud nie je zatiaľ celkom jasný. Sem tam sa objavia nejaké nepodložené informácie, nádej je malá, napriek tomu sa však očakáva, že história sovietskych, či lepšie povedané dnes už ruských „agresorov” neskončila nadobro. Možno zmenia miesto svojho pôsobenia a základňa bude opäť pôsobiť, tentokrát už na území Ruska a vzdušné súboje sa už nebudú odohrávať na oblohe nad púšťou Karakum, ale možno na nebi nad volžskými stepami…
Dal by Boh…
Pozn.prekl.: Článok vyšiel pôvodne na stránke airforce.ru ešte v auguste 2012, resp. v tlačenej podobe v časopise Mir aviacii, č.2 a 8/1994. Prekladateľovi sa zatiaľ nepodarilo nájsť žiadne aktuálnejšie informácie, takže bude veľmi povďačný za akúkoľvek relevantnú informáciu, ktorá sa objaví v diskusii…
