Hitlera pod Moskvou zastavili „nadpozemské sily“
Nemecko, 5. november 2020 (AM, Die Welt) – V novembri 1941 boli nemecké armády nútené napnúť „posledné sily“ a dobyť Moskvu. Lenže plánovaný blitzkrieg i tak krachol. Hitler mal na to jednoduché vysvetlenie.
Počasie, samozrejme počasie. Čo si mohol pomyslieť minister zahraničia Talianska gróf Galeazzo Ciano, keď mu Hitler zdôvodňoval krach nemeckého útoku pod Moskvou „poveternostnými podmienkami“?
Začiatkom októbra 1941 bola odštartovaná obrovská nemecká operácia – okolo dvoch miliónov vojakov Skupiny armád „Stred“ bolo sústredených na mohutný útok na Moskvu. Hitler im vydal osobný rozkaz dňa: „Dnes sa začína posledná a rozhodujúca bitka tohto roka“.
Asi o dva mesiace Hitler povedal svojmu hosťovi z Ríma toto: „Ak by počas šiestich týždňov panovalo dobré počasie, Nemecko by Rusko zlikvidovalo“. Na to sa Ciano spontánne opýtal: A aká veľká bola pravdepodobnosť toho, že v októbri i v novembri bude vo východnej Európe počas šiestich týždňov suché a nie príliš chladné počasie?
Ešte v roku 1972 dôstojník Bundeswehru Klaus Reinhardt poskytol vo svojej doktorskej dizertácii „Zásadný zlom pod Moskvou“ (Wende vor Moskau) jasnú charakteristiku Hitlerovho vysvetlenia: „Vinu za krach operácií, do ktorých vkladal obrovské nádeje, hlavne za operáciu „Tajfun“, položil na nadpozemské sily“. No a predovšetkým na klímu. O tom, že by existovala nejaká iná príčina, nepadlo ani len slovo – Hitler ignoroval varovania kádrových vojakov, ktorí hovorili o nepredvídateľnosti počasia v Rusku počas neskorej jesene.
Reinhardt tvrdí, že Hitler svojimi vyjadreniami položil „základ propagandistickej kampane, ktorá mala dokázať, že vojaci Wehrmachtu boli na východe nútení zastaviť svoj útok len kvôli nezjazdnosti ciest (bezcestiu) a „nízkym teplotám, aké v Rusku neboli za ostatných 150 rokov“.
Lenže v skutočnosti, ako poznamenal tento historik, „sily Wehrmachtu na východe neboli zastavené prvou vlnou mrazov, ale katastrofálnym stavom vlastných útvarov, kvôli rozpadu zásobovacieho systému a predovšetkým kvôli pokračujúcemu odporu ruských vojsk“.
Rovnaký názor zastáva aj gróf Adolf Graf Kielmansegg, ktorý sa bitky pod Moskvou zúčastnil osobne ako dôstojník operačného oddelenia 6. tankovej divízie. „Podľa mňa sme prehrali z dôvodu strategických i taktických príčin“, poznamenal v roku 1955. Nie príchod mrazov spôsobil „porážku pod Moskvou“! Spôsobil to Hitlerov plán vedenia tejto vojny, ktorý mohol byť realizovaný iba v prípade, ak by na prospech Wehrmachtu hral celý rad nepredvídateľných faktorov a náhodných okolností.
Červená armáda sa ani kvôli obrovským kotlom na konci jesene 1941 nerozpadla, nevypuklo ani povstanie proti vládnucemu stalinskému systému. Ani nemecké straty vojakov a techniky neboli také bezvýznamné, ako počas operácií proti, predovšetkým, Poľsku a Francúzsku a taktiež počas bojov na Balkáne. Lebo až na východnom fronte začali nemecké útvary rýchlo strácať bojaschopnosť, čo v porovnaní so skúsenosťami rokov 1939-1940 nikto nečakal. Táto vojenská kampaň bola jednoznačne organizovaná ako blesková vojna, ako blitzkrieg a krachla v nekonečných šíravách západoruských lesostepí, zaznamenaných na všetkých mapách vtedajšieho generálneho štábu. Víťazstvá Wehrmachtu sa ukázali byť nie až také zničujúce, jednoznačne zraniteľný bol sovietsky odvetný úder.
Začalo byť čoraz jasnejšie, že boje na východe dostávajú dlhodobý charakter. „Hitler chápal, že Nemecko bude v prípade predlžovania vojny slabnúť, zatiaľ čo Sovietsky zväz bude s podporou anglosaských námorných síl schopný plnohodnotne využiť svoje zdroje a aj upevňovať svoju prevahu vo vojenskej technike“.
Kedy to začalo byť jasné?
Ak sa pozrieme na situáciu nezaujatým pohľadom vojenského experta, tak toto všetko začalo byť zrejmé už najneskôr na začiatku posledného týždňa novembra 1941. Práve v tom momente generál-poľný maršal Fedor von Bock oznámil absolútny úpadok svojej Skupiny armád „Stred“, lenže od Hitlera dostal rozkaz „zhromaždiť zostávajúce sily“ a pokračovať v útoku na Moskvu.
V skutočnosti nemecké tanky 30. 11. 1941 obsadili obec Lobňa a nachádzali sa približne 20 km od severnej hranice Moskvy. O dva dni prenikla jedna nemecká prieskumná skupina do Chimok, čo bolo len 8 km od mestskej hranice. Tam však vojaci Wehrmachtu narazili na lokálny útok sovietskych tankov a svoje pozície neudržali. V podstate týmto sa skončil nemecký útok Barbarossy a 5. decembra 1941 sa začal sovietsky protiútok.
Tri dni predtým náčelník štábu 4. tankovej skupiny plukovník Walter Chales de Beaulieu vo svojom denníku uviedol: „Od 10. tankovej divízie sa požaduje príliš mnoho. Táto divízia už nie je schopná útočiť“. Ani ďalší vojaci tejto tankovej skupiny na tom neboli lepšie. „Ľudia sú takí vysilení a nezúčastnení, že sa s nimi nedá už nič robiť“.
