Aktuality, História,

Viete, že … osud Židov bol spečatený za 90 minút? a iné menej známe fakty nielen z bojiska druhej svetovej vojny

---

 

Keď sa Turecko 18. 2. 1952 stalo členom NATO, Američania ho „prepchali“ zbraňami a zároveň na jeho území rozmiestnili atómové zbrane. Turkom to tak dvihlo sebavedomie, že vydali vyhlásenie, že pre sovietske loďstvo uzatvárajú Bosporský prieliv.
Nejde o to, že to bolo nezákonné, pretože Turci v roku 1936 podpísali konvenciu Montreux, čiže nemali a ani dnes nemajú právo uzatvárať tento prieliv.

 

Ako sa zachovalo sovietske vedenie? Povedzme, že neštandardne. Nevyjadrilo znepokojenie, nezavolalo si tureckého vyslanca na koberec… skrátka neurobilo nič tradičné. Skôr bolo ticho. Západní novinári sa v tom nevedeli vyznať a tak požiadali vtedajšieho ministra zahraničia ZSSR A. Gromyka, aby sa k tomu vyjadril.

 

Na otázku, ako sa sovietske vojenské námorníctvo preplaví do Stredozemného mora, keď Turecko uzavrie prieliv, odpovedal, že Sovieti na to Bospor nepotrebujú. A keď videl, že novinári ho nepochopili, dodal:

„stačia dve salvy a okrem Bosporu sa vytvoria ďalšie prieplavy, pravdou je, že nie som presvedčený, či tam zostane Istanbul“.
Od tých čias sa turecká strana prestala takto zahrávať.

 

 

 

…osud Židov bol spečatený za 90 minút?
O miliónoch životov rozhodli nacistickí pohlavári za pol druha hodiny. Presne toľko trvalo rozhodnutie tajnej porady, ktorej sa v luxusnej vile pri jazere Wannsee zúčastnilo 15 najvyšších predstaviteľov NSDAP, úradov a vodcov jednotiek SS, avšak bez prítomnosti Adolfa Hitlera.

 

Konala sa 20. januára 1942. Hoci holokaust už prebiehal od napadnutia ZSSR, teda od 22. júna 1941, práve vo Wannsee sa rozhodlo o tzv. „konečnom riešení židovskej otázky“.

 

História túto tajnú poradu, po ktorej gestapo dostalo povolenie na genocídu, hodnotí ako akt masovej vraždy, aký nemá v dejinách obdobu. V texte dohody sa píše:

„na konečné riešenie židovskej otázky v Európe prichádza do úvahy 11 miliónov Židov“.

 

Dohodu spečatili prítomní koňakom, ktorý neskôr pri obhajobe svojich zverstiev pred súdmi používali s obľubou ako výhovorku, údajne sa na nič nepamätali. Z dohody a prijatých rozhodnutí bolo zhotovených 30 kópií, až na jednu sa nedochovali žiadne. Kópia číslo 16 sa po vojne našla medzi dokladmi na ministerstve zahraničných vecí.

 

Spočiatku si mnohí mysleli, že práve vo Wannsee sa rozhodlo o holokauste. Faktom ale je, že splynovanie a vraždenie popravami prebiehalo už dlhé mesiace predtým, tak v ZSSR, ako aj v poľskom meste Chelm. Historici sa na presnom dátume nevedia zhodnúť. Medzi najpravdepodobnejšie dátumy uvádzajú september 1941, kedy Hitler rozhodol o deportácii rakúskych a českých Židov na východ, alebo 12. september 1941, kedy sa konala schôdza vedenia NSDAP.

 

 

 

…CIA trénovala Brita izraelského pôvodu Uriho Gellera, senzibila, ktorý púhym pohľadom ohýbal lyžice, zastavoval hodinové ručičky na Big Bene v Londýne, nútil ísť zastavené budíky po celom svete… a mal priamo z USA zabiť vedenie ZSSR?
Materiál o ňom sa nachádza medzi 12 miliónmi stránok, ktoré CIA odtajnila. Rovnako ako o UFO a telepatii. Vyplýva z nich, že Uri Geller predvádzal svoje schopnosti vedcom CIA, ktorí s ním v auguste 1973 experimentovali v Stanfordskom výskumnom inštitúte, či sa jeho schopnosti dajú využiť na spravodajské ciele.

 

 

…slovenské povstalecké vojsko sa od 29. 8 nazývalo „1. československá armáda“?
Názov „1. československá armáda na Slovensku“ začal platiť až 30. septembra 1944.

 

…SNP malo veľký ohlas aj medzi českým obyvateľstvom?
Heinricha Himmlera na to 3. 9. 1944 ďalekopisom upozornil protektor K. H. Frank.

 

…Nariadenie (5. zasadnutie SNR)… o záležitostiach vojenských osôb (počas SNP) z počtu mužstva v činnej službe a niektorých osôb im čo do náležitostí na roveň postavených priznávalo aj finančné príplatky?
Mužstvu bol vymeraný poľný príplatok 3 Koruny slovenské a pre poddôstojníkov to bolo 5 Ks. V tylových podmienkach to bolo 1,50 pre mužstvo a 2,50 pre poddôstojníkov. Nariadenie platilo spätne od 1. 9. 1944.

 

… nemecký veľkoadmirál a neskôr Hitlerov nástupca Karl Dönitz vyslal v roku 1942 do Antarktídy niekoľko objaviteľských skupín. A že hneď tá prvá objavila čosi, čo Dönitza popchlo oznámiť, že „moji námorníci objavili skutočný podzemný raj“?
V roku 1943, v rozpuku vojny so ZSSR, veľkoadmirál vyslovuje ďalšiu záhadnú frázu: „Ponorkové loďstvo Nemecka môže byť pyšné, že na druhom konci sveta vytvorilo pre fuhrera nedostupnú pevnosť“.

 

Nie je tomu tak dávno, keď sa ukázalo, že pod obrovským ľadovým príkrovom Antarktídy sú obrovské jazerá s teplotou vody 18°C a nad vodou sú obrovské kupoly naplnené teplým vzduchom. Znamená to, že pod Antarktídou sú obrovské teplé pramene, ktoré v ľade za tisícročia mohli vytvoriť obrovské tunely, kam môže pokojne zájsť akákoľvek ponorka. Možno práve toto mal na mysli Dönitz keď hovoril o neprípustnej pevnosti na druhom konci sveta.

 

Podľa odtajnených dokumentov nacisti naozaj zamýšľali vytvoriť v Antarktíde supertajný polygón. Nazýval sa Základňa 211.
Na konci vojny sa Američania nedorátali niekoľko tisíc nemeckých vedcov, vyše sto ponoriek…

 

…dňa 19. 4. 1943 napísal ministerský predseda Winston Churchill maršalovi J. Stalinovi, že „zo Španielska nám prichádzajú chýry, že Nemci majú v úmysle použiť na ruskom fronte plyny a predpokladám, že aj Vy máte isté informácie tohto druhu“?
„Takisto to bolo aj vlani približne v rovnakom čase,“ píše Churchill a pokračuje. „Oznámte mi, či si želáte, aby som znova vydal vyhlásenie, ktoré som urobil v minulom roku, že na každý plynový útok proti Vašej krajine okamžite odpovieme chemickým útokom na Nemecko v najväčšom rozsahu. Sme schopní plne uskutočniť každú výstrahu, ktorú vyhlásime.“

 

Maršal Stalin na to W. Churchillovi ešte v ten istý deň odpovedal:

„Vaše informácie o zámeroch Nemcov použiť plyny na našom fronte potvrdzujú aj správy, ktoré prichádzajú k nám. Pochopiteľne, plne podporujem Váš návrh, aby ste varovali Hitlera a jeho spojencov a pohrozili im silným chemickým útokom, ak použijú plyny na našom fronte. Sovietske vojská sa tiež pripravia na odpor.“
Spracoval Vladimír Mikunda

Zdieľajte článok