Vojenská technika: Svet vie o najmenej 92 „stratených“ nukleárnych bombách – a ďalšie zaujímavosti
5 stíhačov.
Okrem rozšírenia akčného rádiusu jednomotorových lietadiel sa s týmto typom techniky mienilo nasadenie stíhačov ako pikujúcich bombardérov na presné bombardovanie obrovskými bombami.
Vzdušnými nosičmi boli Tupolevove TB-1, TB-3 a pripojené k nim boli stíhače Polikarpov I-3, I-4, I-16. Kombináciou TB-5 a I-16 sa dosah stíhačov zvyšoval o 80 percent a náklad bômb bol päťnásobný!
Bojovým krstom prešli tieto stroje 26. júla 1941. Cieľom boli zásobníky ropy v rumunskej Konstanci. Stíhače sa odpájali od materskej „vzdušnej lode“ 40 km od cieľa a po splnení bojovej úlohy sa vrátili na letisko v Odese.
Svet vie o najmenej 92 „stratených“ nukleárnych bombách
Človek je tvor omylný, ale toto číslo skutočne naháňa strach. Preteky v zbrojení a vývine čo najlepších, najsilnejších a najničivejších bômb, teda atómoviek, spôsobili, že niekde na svete sú roztrúsené nukleárne nálože. Slovo stratené je však v tomto prípade chápané v dvoch významoch: Po prvé, že reálne naozaj chýbajú a po druhé, že boli príliš nestabilné na použitie.
Američania mali síce ako prví atómovú bombu, avšak strategický bombardér, ktorý dokázal veľkou rýchlosťou prepraviť 5 tonovú bombu nad protivníkove územie a vrátiť sa späť, skonštruovali ako prví Sovieti
Tieto preteky naozaj vyhral Sovietsky zväz pred 67 rokmi, keď 20. 1. 1953 uskutočnil prvý svoj let 80-tonový strategický reaktívny bombardér M-4. NATO tento letúň nazvalo „Bizónom“. Do výzbroje bol M-4 zaradený o dva roky neskôr, čím sa stal prvým sériovo vyrábaným medzikontinentálnym nosičom atómovej bomby. O niekoľko mesiacov tak predbehol svojho najväčšieho konkurenta americký B-52.
Nemecko si prvé vlastné tanky (kvôli versailleskému zákazu) vytvorilo až po roku 1935 keď bol spustený jeho prezbrojovací program
Nemecký vojenský historik Karl-Heinz Freiser napísal, že prvé tanky, ktoré boli nasadené v roku 1940, charakterizoval nedokončený vývoj. Medzi 2500 tankami, ktoré boli nasadené na začiatok operácie na Západe, 1500 bolo Panzer I a Panzer II (nedokázali preraziť tankový pancier) a čs. trofejné tanky. Za účinnú protitankovú zbraň sa dali považovať až Panzer III a Panzer IV, pričom aj tie značne zaostávali za britskými a francúzskymi analógiami.
Čs. tanky a tanky Panzer III mali 37 mm kanón, ktorý vojaci posmešne nazývali „tankovým klepáčom“, nakoľko nepriateľský tank dokázali poškodiť len na niekoľkých miestach. Nehovoriac o tom, že francúzske Char B2 a britské Matildy boli pre ne absolútne nezraniteľné.
Tankom sa svojho času hovorilo pozemné loďstvo
Bolo to preto, lebo prvé tanky sa v prvej svetovej vojne pohybovali tak veľmi pomaly.
Ich silu to, pravdaže, neovplyvnilo. Obávané tanky boli v rannej výrobnej fáze extrémne ťažké a extrémne pomalé. Napredovať dokázali rýchlosťou, ktorá neprekračovala 6,5 km/hod.
Majstrami v ničení tankov boli v prvej svetovej vojne Nemci
Francúzi a Briti vyprodukovali počas prvej svetovej vojny celkovo 6500 tankov. Nemci ich mali len 20, čo sa dá chápať ako obrovská nevýhoda. Lenže vždy precízni Nemci prišli na to, ako svoju nevýhodu zredukovať na minimum a stali sa odborníkmi na likvidáciu nepriateľských tankov. Počas štvordňovej bitky pri rieke Amiens sa Nemcom podarilo zlikvidovať až 75 % nasadených nepriateľských tankov.
Rumuni disponovali pred a počas 2. sv. vojny väčšou armádou ako USA
Znie to síce neuveriteľne, ale Rumuni mali do roku 1941 celkovo 700 000 mužov v zbrani, kým Američania len pol milióna. Samozrejme, že po lete 1941 sa tento pomer zmenil. Navyše Rumuni utrpeli obrovské straty v bitke o Stalingrad.
Letecký boj v najvyššej výške počas 2. sv. vojny sa udial v Bitke o Britániu? A že za Angličanov ho vybojoval emigrant, ruské knieža Emanuel Vladimirovič Galycin (jeho príbuzní opustili Rusko v novembri 1919)?
Dobrodružná povaha kniežaťa ho priviedla v roku 1938 do kráľovských vzdušných síl. Odtiaľ sa vydal do švédskeho dobrovoľníckeho zboru, aby bojoval na strane Fínska (Mannerheima). Kým si však osvojil fínske lietadlo, Zimná vojna sa skončila. Galycin v roku 1940 ukončil v Anglicku leteckú školu a stal sa pilotom 504. stíhacej eskadry.
24. augusta 1940 stratosférny bombardér Ju-86 R pilota Horsta Gotza zhodil bomby na Camberley a ďalší pilot ich zhodil na Salt Hampton. Stíhače 309. poľskej eskadry nedokázali vystúpať do ich letovej výšky. Herman Goring na základe toho vyhlásil víťazstvo nemeckej techniky nad britskou a nariadil obnovenie denných náletov na V. Britániu. Zamlčal pri tom, že Nemci majú len dva takéto výškové bombardéry.
Začalo sa teda beztrestné bombardovanie Anglicka. Angličania sa v tom pokúšali Nemcom brániť s pomocou nových Spitfire HF Mk VI s predĺženými krídlami a s čiastočne hermeticky uzavretými kabínami. No ani tie nedokázali dosiahnuť potrebnú výšku.
Do hry vstúpil ďalší moderný Spitfire MK 9, z ktorého odmontovali všetko, čo sa len dalo. Vo výzbroji mu nechali len dva 20 mm kanóny. Spomedzi pilotov kráľovských Royal Forces vybrali šiestich najlepších, ktorí boli schopní vydržať extrémne podmienky v stratosfére. Jedným z nich bol knieža Emanuel Galycin.
Po kurze intenzívnej prípravy, súčasťou ktorej bola aj špeciálna diéta, čakali piloti na prepad nemeckých bombardérov. Ráno 12. septembra radary zachytili osamotený cieľ Ju-86. Pilotoval ho Horst Gotz.
Emanuel Galycin vyštartoval na prepad. Aké len bolo prekvapenie nemeckej posádky, keď vo výške 12,6 km nad úrovňou mora pri Salisbury zbadali stúpajúci Spitfire. Keď bol 200 metrov od nemeckého bombardéru, spustil naň paľbu. A hoci sa mu jeden kanón zasekol, z druhého pálil ďalej. Tak presne, že Junkersu takmer odstrihol pravé krídlo. Paľbu skončil až nad francúzskym pobrežím, odkiaľ sa musel vrátiť pre nedostatok benzínu.
Týmto bojom sa perspektíva úspešných stratosférnych letov pre Nemcov skončila. Výška, ktorú objektívne Galycin dosiahol, bola radarmi zmeraná na 13,4 km. Zaujímavosťou je, že obaja piloti sa po vojne stretli v roku 1975 a dokonca sa aj spriatelili. V roku 1994 Galycin získal ruské občianstvo. Zomrel v roku 2002 a pochovaný je v Kyslovodsku.
Zozbieral Vladimír Mikunda
