Viete, že počas vojny nebol výnimkou ani kanibalizmus? … a ďalšie menej známe fakty z bojiska druhej svetovej
Slovensko, 4.December 2020 (AM) – Viete, že…?
…Červená armáda mala počas vojny aj svojské prívlastky?
Letectvo – Červení sokoly, delostrelectvo – Bohovia vojny a pechota – Cárovná polí?
…za bojové zásluhy počas 2. sv. vojny bolo v Červenej armáde vyznamenaných 7 jazdeckých zborov a 17 kozáckych divízií sa stalo gardovými?
Vrcholom ich ocenenia bola Prehliadka víťazov 24. 6. 1945, ktorej boli poctení sa zúčastniť pluky 5. gardového Donského a 4. gardového Kubánskeho jazdeckého zboru.
Za odvahu a hrdinstvo získalo rady a medaile okolo 100 tisíc jazdcov, 262 z nich sa stali Hrdinami ZSSR.
Zaujímavosťou je i to, že napr. v radoch 4. gardového Kubánskeho jazdeckého zboru bojovalo začiatkom roku 1944 aj 628 kozáčok z Kubáni.
…podľa amerického časopisu The National Interest najlepším tankom 2. sv. vojny bol…? Prepáčte, tankoví fanúšikovia, ale jednoznačne sa to nedá povedať o žiadnom tanku.
Historik Steven Zaloga v knihe „Obrnení šampióni: najlepšie tanky Druhej svetovej vojny“ určuje najlepší tank pre každý rok vojny.
Pre každý rok vybral dva tanky, pričom jeden je „voľbou tankistu“ (tu sa určuje palebná sila, obrnená ochrana a manévrovosť) a druhý „voľbou veliteľa“ (všeobecné ukazovatele vhodnosti a užitočnosti tanku, vychádzajúce z jeho spoľahlivosti a kvality zhotovenia).
V roku 1941 vyhral v oboch kategóriách T-34. Najvýraznejší kontrast medzi technickými charakteristikami a bojovou efektivitou nastáva pri nominantoch za rok 1943. „Voľbou tankistu“ sa stal Tiger 1 a „Voľbou veliteľa“ T-34. V roku 1944 sa „voľbou tankistu“ stáva nemecký Panther a „voľbou veliteľa“ T-34-85.
Povedané inak, v roku 1941 bol 76 mm kanón strašnou zbraňou, no v roku 1945 to bola v porovnaní s T-34-85 v tankovom súboji iba ak chňapka na komáre.
…v čečenskom Groznom odhalili pamätník „Divokej divízii“?
Je to na pamiatku čečenského jazdeckého zboru dobrovoľníckej Kaukazskej tuzemskej jazdeckej divízii, ktorá slúžila cárovi Mikulášovi II. V jej radoch bojovalo tritisíc Čečencov.
Kaukazská tuzemská jazdecká divízia bola unikátnym vojenským zväzkom, „akej nebolo páru v dejinách Ruska“, napísal Kabardino-balkarskij historik Oleg Obryška.
Prvým veliteľom divízie bol mladší cárov brat knieža Michail Alexandrovič Romanov.
Úplne prvý pamätník bojovníkom tejto divízie bol postavený v Ingušsku v roku 2012, určite aj vďaka 18 ingušským jazdcom z jednej dediny – Sagopši, nehovoriac o ďalších Ingušoch.
…pred 85 rokmi použili Nemci prvú superzbraň?
Bolo to 17. septembra 1935, keď na oblohu prvý raz vypustili bombardér Junkers Ju 87, ktorý bol v prvých mesiacoch vojny považovaný za superzbraň. Použili ho pri útokoch na Poľsko, Škandináviu, Belgicko, Holandsko aj Francúzsko. Masívna propaganda sa navyše postarala aj o to, aby sa ho všetci enormne báli.
Stuky, ako tieto letúne prezývali, mali povesť neomylných likvidátorov zvolených cieľov. Tú stratili v Bitke o Britániu, ktorej 80. výročie aktuálne oslavujú za prieplavom La Manche. V konfrontácii s britským letectvom sa ukázali byť veľmi zraniteľné, Nemci ich však opakovane nasadili do bojov na Balkáne, v Stredomorí, či proti Rusku. Prototyp Junkersu Ju 87 poháňal motor z dielne Rolls-Royce a jeho výkon museli opakovane zvyšovať. Stroj navrhli tak, aby dokázal prudko klesať pod ostrým uhlom a zhadzovať bomby z nízkej výšky. Sériovo začali Stuky vyrábať na jeseň v roku 1938. Počas druhej svetovej vojny ich vyrobili okolo 6000, avšak do dnešných čias sa zachovalo len zopár kusov, ktoré sú súčasťou prevažne múzejných zbierok.
…jeden synovec Adolfa Hitlera bojoval za USA a druhý s Hitlerom?
William Patrick Hitler bol synom Adolfovho brata Aloisa Hitlera, ktorý si zobral írsku ženu menom Bridget Dowlingová. Stretli sa v Dubline v roku 1909 a o dva roky sa im narodil syn William. Rodičov však rozdelila politika a tak Williamov otec skončil v Nemecku, kde sa druhý raz oženil a mal syna Heinza Hitlera. William žil pred vojnou v Nemecku a strýko mu cez kontakty vybavil skvelú prácu v Ríšskej kreditnej banke, ale so strýkom sa neskôr veľmi pohádali, najmä pre otázku nenávisti k Židom. Najprv teda William odišiel do Londýna, kde na neho nabrýzgal v novinách a následne spolu s matkou odišli do USA, kde ich zastihla už vojna. Upísal sa teda americkému námorníctvu. Jeho nevlastný brat Heinz sa pridal k vplyvnému strýkovi a bol jedným z popredných nacistických veliteľov, zomrel v roku 1942 v sovietskom zajatí.
…počas vojny nebol výnimkou ani kanibalizmus?
Počas druhej svetovej vojny bolo mäso nedostatkovým tovarom. Lenže pre veliteľov sa vždy nejaké našlo. Postačilo aj ľudské. Keď japonská armáda hostila japonské námorníctvo, odrazu im došlo mäso. Použili preto zajatcov a na taniere námorníkom servírovali ľudskú pečeň nebohých amerických vojakov.
…kokos môže byť náhradou za krvnú plazmu?
Kokosové mlieko, priehľadná tekutina ukrytá v orechoch má nielen skvelé antibiotické, protiplesňové a iné blahodarné zdravotné účinky, ale je aj náhradou krvnej plazmy. Počas vojny bola o krv núdza. Vedci zistili, že kokosové mlieko má rovnakú hladinu sterilných elektrolytov ako ľudská krv, preto pri výpadku používali tekutinu ako krvnú náhradu práve šťavu z týchto orechov. Išlo však len o núdzové situácie.
…nacistická vlajka oslavuje 100 rokov?
Červená vlajka so svastikou v bielom kruhovom poli – základný symbol jednej z najstrašnejších diktatúr v dejinách – viala už od roku 1920. Oficiálne sa však začala ako symbol nacistického Nemecka používať od zjazdu, ktorý sa konal 15. septembra 1935. Hitler jej význam opísal v knihe Mein Kampf takto: červená symbolizuje sociálnu myšlienku hnutia, biela nacionalistickú a hákový kríž nesie posolstvo v boji za víťazstvo árijského človeka. Práve zjazd z nej urobil národnú vlajku po tom, ako 26. júla vtrhli na zaoceánsku loď demonštranti v New Yorku, strhli ju a hodili do mora. Keď sa nemecký veľvyslanec na incident sťažoval, americká odpoveď bola taká, že demonštranti nepoškodili nemeckú vlajku, ale len vlajku politickej strany. Je používanie je od roku 1945 v mnohých krajinách zakázané a trestné.
…ZSSR začal so zberom informácií o nacistických zločinoch na jeho území už v roku 1941?
Materiály o zverstvá nacistov zbierala sovietska vojenská kontrarozviedka. Na základe nich sa konali prvé verejné procesy nad katanmi v roku 1943 v Krasnodare a Charkove, ktorých závery sa stali aj predchodcami Norimberského tribunálu. Nedávno o tom hovoril vedecký pracovník z Akadémie generálneho štábu RF genpor. FSB vo výslužbe Alexandr Zdanovič.
Prezradil tiež, že pri oslobodzovaní vo februári 1943 Krasnodaru, a neskôr aj iných miest, vstupovali do nich medzi prvými operačno-vyhľadávacie a operačno-vyšetrovacie skupiny vojenskej kontrarozviedky.
Ďalej uviedol, že 19. 4. 1943 sa stali dve dôležité udalosti, dôležité pre pochopenie mechanizmu prípravy a uskutočnenia súdov nad katanmi. Po prvé, bola zreorganizovaná Správa osobitných oddielov NKVD a vytvorená Hlavná správa kontrarozviedky ľudového komisariátu obrany pod názvom SMERŠ (Smrť špiónom). Po druhé, v ten istý deň bol vydaný výnos Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR o potrestaní nacistických zločincov, ktorí boli k tým časom odhalení, a určené tvrdé opatrenia voči nim.
Pokiaľ bolo preukázané spáchanie zverstiev konkrétnym človekom, musel byť obesený. Všetci ostatní dostávali od 15-20 rokov otrockých prác. Iné varianty postihu neexistovali.
…osobne Stalin vraj nebol príčinou represií v 1930-tych rokoch minulého storočia v ZSSR?
S takýmto názorom sa vytasil pomocník prezidenta RF Vladimír Medinský (informovala o tom kp.ru 26. 11. 2020), ktorý si myslí, že represie by sa boli konali aj bez ohľadu na to, kto bol pri kormidle sovietskeho štátu. Represie vraj vyplývali zo spoločensko-politického systému, ktorý vznikol po Októbrovej revolúcii v roku 1917.
„Príčinou represií nebol osobne zlý Stalin. Ak by sa na jeho mieste ocitol Ivanov, Petrov, Sidorov… nič by sa asi nezmenilo. Boli by, ako vždy, nuancie – úloha osobnosti v dejinách,“ povedal Medinský. „Príčinou je systém, ktorý sa zrodil po roku 1917. A tento systém dospel do zotrvačníka represií, ktorý je, nepochybne, zločineckým,“ dodal.
Zozbieral: Vladimír Mikunda
