Aktuality, História,

75 rokov od plánu atómovo zbombardovať ZSSR

---

 

Bombardovanie Moskvy, Sverdlovska, Novosibirska
Správa č. 329 sa stala súčasťou komplexu opatrení Plánu totality, ktorý bol rozpracovaný v štábe amerického generála Dwighta D. Eisenhowera a schválený Harry Trumanom na jeseň 1945. Medzi bývalými spojencami sa totiž rozpútal konflikt kvôli pobytu vojsk koalície na území Iránu.

 

V súlade s dohodou z 29. 1. 1942 mali byť z Iránu vyvedené všetky zahraničné útvary najneskôr 6 mesiacov po ukončení svetovej vojny. Iránska vláda sa s vyvedením okupačných síl ponáhľala, no Moskva trvala na tom, že zároveň so sovietskymi útvarmi z Perzie musia opustiť anglické vojská Grécko a americké Čínu.

 

Londýn a Washington boli kategoricky proti tomu. Vtedy bol vytvorený plán vojny so Sovietskym zväzom, ktorý rátal s atómovými údermi na dôležité mestá, medzi ktorými boli Moskva, Leningrad, Gorkij, Kujbyšev, Sverdlovsk, Novosibirsk…

 

„Nemysliteľný“ bluf
Dňa 14. 12. 1945 zbor náčelníkov štábov USA (analógia generálneho štábu) vydal direktívu, ktorou sa atómové bomby uznávali za jediný prostriedok boja proti nedávnemu spojencovi v 2. sv. vojne, ktorý na daný moment takéto zbrane nemal. V dokumente sa tiež zdôrazňovalo, že atómové bombardovanie môže zapríčiniť opačný výsledok – zomknutie sa sovietskeho národa okolo svojej vlády.
Američania však mali aj iný problém. A síce, že počet atómových bômb bol nižší ako počet určených cieľov. A tak pásikovo-hviezdičkoví generáli blufovali ako náruživí hráči pokru, v nádeji, že potenciálny protivník sa o tomto pláne dozvie a tak to na neho zapôsobí, že nasadenie atómoviek už nebude treba.

 

Ušľachtilé zámery západných spojencov vždy prikrývali podobné zámery. Napríklad na jar 1945, pričom 2. svetová stále šla a v Tichom oceáne prebiehali kruté boje s Japoncami, britskí generáli s vedomím a súhlasom premiéra W. Churchilla rozpracovali plán vojny proti ZSSR s charakteristickým názvom „Nemysliteľné“.

 

Údery na Baku, Odesu a Murmansk
Tento plán rátal spoločný anglo-americký útok proti Červenej armáde už 1. júla 1945. Jeho cieľom bolo odtlačiť ju za hranice ZSSR a zabezpečiť prechod Poľska, Československa, Rakúska, Maďarska a Nemecka pod západný vplyv. Nakoniec však samotní vojenskí experti vo V. Británii dospeli k poznaniu, že táto vojna by bola dlhodobou, mimoriadne krvavou a navyše bez šancí na víťazstvo.

 

Treba poznamenať, že podobné plány sa objavovali už na začiatku 2. sv. vojny. Stačí si len spomenúť na francúzsko-britský plán zimy 1940 pod názvom „Ostré kopije“, rozpracovaný francúzskou generalitou na pokyn Edouarda Daladiera. Letectvo oboch štátov malo podľa neho zbombardovať severné (Murmansk, Archangeľsk) a južné (Baku, Groznyj, Batumi, Odesa) okraje ZSSR.

 

Cieľom vojny malo byť zničenie rafinérií a poškodenie hospodárstva Sovietskeho zväzu, aby sa ani jedna kvapka „čierneho zlata“ nedostala k dispozícii nacistického Nemecka. So začiatkom leteckých útokov sa rátalo na začiatok júla 1940. Tieto zámery zostali nezrealizované kvôli porážke Francúzska na jar – leto 1940.

 

Jedna politická kríza za druhou
Na jar 1946 americkí vojaci pripravili plán „Pinscher“, podľa ktorého sa mali základné boje konať na Blízkom východe, kde sa rozhorieval sovietsko-turecký konflikt. Spojený bol so snahou Moskvy potrestať Ankaru za jej nepriateľskú pozíciu počas 2. sv. vojny a s požiadavkou dosiahnutia kontroly nad čiernomorskými prielivmi výlučne čiernomorskými štátmi.

 

V roku 1947 bol Pinscher nahradený Brawlerom, ktorý sa opieral výlučne na atómový útok proti ZSSR, pričom v prvom poradí mala byť bombardovaná Ukrajina.

Studená vojna čoraz viac odďaľovala bývalých spojencov, jednu politickú krízu striedala druhá. Jedna z najsilnejších opozícií sa udiala v rokoch 1948-1949 a spojená bola s blokádou západného Berlína, ktorý sa nachádzal v sovietskej okupačnej zóne. ZSSR bol proti vytvoreniu západného nemeckého štátu, bol za jednotné Nemecko. USA, V. Británia a Francúzsko mali na túto otázku iný názor.

 

Hromady plánov
V marci roku 1948 výbor zboru náčelníkov štábov USA rozpracoval ďalší plán na likvidáciu Sovietskeho zväzu pod kódovým názvom „Bushwacker“. V máji ho zamenil „Krankschaft“. A ešte v tom istom mesiaci sa zrodil spoločný plod USA, V. Británie a Kanady „Halfmoon“. V septembri 1948 generáli vyprodukovali plán „Fleetwood“ a o mesiac „Goodwill“.

 

Plány sa rodili ako pečené pirôžky pričom každý fixoval čoraz väčší počet cieľov v ZSSR a vyžadoval si na to aj viac atómových bômb.
Napríklad Plán Charioteer už uvažoval s bombardovaním 70 sovietskych miest 200 atómovými bombami. Pri tom sa konštatovalo, že protivník je príliš vlastenecký a preto je schopný bojovať aj v mimoriadne zložitých podmienkach. Atómové údery mali zničiť nielen priemyselnú silu ZSSR, ale aj naniesť silný psychologický úder na obyvateľstvo.

 

Američania kalkulovali s 25 percentnými stratami svojich bombardérov od nepriateľskej PVO. Autori týchto dokumentov vychádzali z toho, že Sovietsky zväz môže začať vojnu v západnej Európe a preto ho treba predbehnúť.

 

Náčrt Tretej svetovej vojny
Ďalšou viechou sa stal „Dropshot“, ktorý sa zrodil v roku 1949. Ten rátal s 300 atómovými bombami a 250 tonami klasických. Len na samotnú Moskvu sa rátalo zhodiť 25 atómoviek a na Leningrad 22.

 

Porazené územie sa malo podeliť na štyri veľké zóny (Západná časť ZSSR, Ural so strednou Áziou, Sibír a Ďaleký východ), ktoré by okupovalo niekoľko amerických pechotných divízií. Represie voči partizánom a iným silám odporu mali byť uskutočnené rukami kolaborantov, aby sa zbytočne nevyrábali mučeníci zahraničnej agresie.

 

Treba tiež poznamenať, že ZSSR už v tom čase disponoval vlastnou atómovou bombou, čo vôbec nepridávalo nadšenie tvorcom operačného vpádu. Podľa ich prepočtov dosahovali straty bombardérov už 55 %. Navyše sa tiež nevylučoval odvetný útok na územie agresora.

 

Napriek všetkému boli celkové straty sovietskych obyvateľov vyrátané na 100 miliónov.
V podstate teda išlo o plány na rozpútanie 3. sv. vojny, v ktorej sa medzi cieľmi americkej agresie rátalo už aj s inými štátmi socialistického bloku, vrátane Číny, Mongolska, KĽDR a kto vie prečo, aj Fínska.

 

Krach atómového blitzkriegu

Prečo si však Američania neriskli zaútočiť proti ZSSR? Odpoveďou na to bola práve ukončená 2. sv. vojna, v ktorej Červená armáda rozbila najsilnejšiu armádu sveta, za ktorú bol dlhé roky považovaný Wehrmacht. ZSSR preukázal úžasnú životaschopnosť, keď na svojich pleciach udržal najväčšiu ťažobu vojny s hitlerovským Nemeckom.

 

Rozbiť takúto armádu na európskom bojisku aj v prípade atómového útoku sa ukazovalo byť nemožné a po roku 1949 to už nebolo ani beztrestné.

 

Povedané inými slovami, sovietske tanky by i tak dosiahli pobrežie Atlantického oceánu, no s väčšími stratami na oboch stranách. Navyše Američania by na vlastnej koži pocítili, ako je to, keď im vlastná zem horí pod nohami.

Vladimír Mikunda podľa ria.ru

Zdieľajte článok