Čo sa dialo v gulagoch so zajatými Nemkami?
Nemecko, 13.December 2020 (AM) – O akých počtoch nemeckých zajatkýň máme hovoriť, to sa nevie, pretože do zajatia ich brali nielen vojská ZSSR, ale aj spojenci, pričom každý mal svoje miesta väznenia. Dokonca nevieme určiť ani presný počet táborov kde boli vojenské zajatkyne držané. Iba sovietskych táborov bolo vyše 2000. Svedectvá očitých svedkov odkrývajú, že nemecké zajatkyne žili vo veľmi ťažkých podmienkach.
Aká vojenská profesia bola zverená nemeckým ženám cez vojnu? Časopis Journal of Military History v článku „Ženy v boji: skúsenosti Druhej svetovej vojny v Spojených štátoch, Veľkej Británii, Nemecku a Sovietskom zväze“ uviedol, že niekoľko stoviek tisíc nemeckých dievčat bolo prinútených byť pomocníčkami protilietadlovcov. Na konci vojny sa mnohé Nemky chytili aj iných zbraní. Autor článku D´Ann Campbell hovorí, že je ťažké pochopiť, či išlo o dobrovoľníctvo, pretože v Nemecku tých čias neexistoval zákon o povinnej vojenskej službe.
V Eisenhowerových táboroch smrti
Martin Brosch, ktorý bol Eisenhowerovým vojakom, sa stal na konci vojny strážnym v jednom takom tábore pri meste Andernach (krajina Porýnie-Falcko). Brosch videl miestne podmienky pre asi 50 tisíc žien, medzi ktorými boli aj vojačky Nemky. V roku 1990 uverejnil esej „V Eisehowerových táboroch smrti: História amerického strážneho“.
Koncentračný tábor bol bez budov, podelený na ohrady. Pre ženy bola jedna ohrada. Všetci spali pod odkrytým nebom, mnohí zajatci nemali teplý odev, pričom jar 1945 bola chladná, daždivá a veterná. Väzni boli veľmi zle stravovaní, sami si varili polievku z trávy. Vysilení, chorejúci na dyzentériu, veľmi rýchlo slabli a zomierali. Brosch tvrdil, že americké velenie malo dostatok zásob potravín, liekov, no vyčleňovať z toho niečo pre väzňov bolo zakázané. Martin Brosch sa pokúsil poskytnúť čosi zajatcom, no nadriadený sa mu za túto svojvôľu vyhrážal zastrelením.
Martin Brosch opísal prípad, ako americký dôstojník obstreľoval skupinu civilných nemeckých žien z pištole, len tak, zo športu.
Strážca, poukazujúc na podobné správanie Američanov voči zajatcom, hovoril, že spojenci ZSSR nenávideli Nemcov ako národ, pretože sa už vedelo o nacistických zverstvách v koncentračných táboroch, snímky väzňov Buchenwaldu, Osvienčimu a ďalších fabrík na smrť spestrovali novinové strany na jar 1945.
Na internete sú aj ďalšie fotky o bytových podmienkach nacistiek v americkom lágri vo Vilvoorde (Holandsko), kde boli držané bývalé príslušníčky SS a Luftwaffe. Vyzerajú na nich šťastné. Lenže mnohí historici sa prikláňajú k názoru, že ide o hrané snímky, aby sa ukazoval humánny vzťah Američanov voči väzňom.
„Neviem, prečo som zostala živá“
Okrem žien vojačiek do ZSSR boli po vojne vyvezené tisíce Nemiek a predstaviteliek iných národností z krajín satelitov Nemecka. Spomienky Fridy Helinski (Pomoransko), ktorú v roku 1945 vyviezli do ZSSR ako pracovnú silu, sa javia ako strašný sen.
Na východ ich viezli tri týždne v dobytčákoch, kŕmili ich „suchým obilím“. Na zastávkach vynášali z vagónov mŕtvoly. Repatriantov, mnohí z nich nemali teplý odev, priviezli do Archangeľska, kde bol ešte sneh. Ženy bývali v drevených barakoch. Budovali hrádzu. Pracovali po 9 hodín denne bez obeda.
Potom Frida Helinski pracovala v lesnom priemyselnom podniku na rúbanisku, v kamennouhoľnej šachte, ťažila bentonit na stavebné práce. Ženy sa od rána do večera ťahali s 10-kilogramovými kameňmi.
Po celé štyri roky nemala Frida spojenie s rodinou. Pošta do Nemecka nedochádzala, brzdili ju na pošte kontrolné orgány. V roku 1949 sa jej podarilo napísať Červenému krížu o svojej rodine a dostala odpoveď, že jej príbuzní žijú.
V roku 1947 niektorí repatrianti, ktorí boli ťažko chorí, či invalidi, dostali možnosť vrátiť sa domov. Na konci roku 1949 odcestovala domov aj Frida Helinski. Spomínajúc na pracovné a bytové podmienky, hovorila: „Neviem, prečo som zostala živá – desiatky mojich rodáčok umreli v Sovietskom zväze od ťažkej práce a na choroby.“
Vladimír Mikunda, podľa quicker-news.com
