Američania sa odnaučili vyrábať delá – zachráni ich Srbsko?

Súťaže Ministerstva obrany USA o novú mobilnú 155milimetrovú húfnicu sa zúčastňujú zbrojárske spoločnosti z Európy, Afriky a Ázie. Svoje výrobky predložia k porovnávaciemu testovaniu a palebným skúškam na začiatku roka. Je zaujímavé, že Američania požiadali výhradne o kolesové verzie samohybných diel.

 

Pentagón potrebuje mobilnú, odolnú a silnú húfnicu. Jednou z hlavných požiadaviek je veľká rýchlopalnosť . Preto majú byť všetky predkladané vzorky vybavené poloautomatickými alebo automatickými nabíjacími systémami. Doba prevedenia z prepravnej do bojovej polohy sa má skrátiť na minimum. Je dôležitá aj mobilita, ktorá umožňuje rýchly odchod z palebného postavenia, aby išlo uniknúť odvetnému útoku nepriateľa.

 

Izraelčania ponúkajú zariadenia ATMOS: 155milimetrovú húfnicu na troj, alebo štvorosom kolesovom podvozku. Má efektívny dostrel až 40 kilometrov, rýchlosť autonómnej jazdy – až 80 kilometrov za hodinu. Nabíja sa ale ručne, čo ovplyvňuje rýchlosť streľby : v závislosti na obratnosti posádky – štyri až deväť výstrelov za minútu. Avšak Izraelčania poukazujú na to, že ich húfnicu užívajú Izraelské obranné sily, a že sa dobre osvedčila v bojových operáciách.

Britská firma BAE Systems chce predať Američanom kolesovú samohybnú húfnicu Archer. Jej silnou stránkou je úplná automatizácia paľby. Posádka riadi delo z pancierovanej kabíny, pričom všetky operácie môže vykonávať jeden človek. Projektanti uisťujú, že samohybná húfnica je schopná sa zapojiť do boja iba 30 sekúnd po obdržaní rozkazu zahájiť paľbu. Má zásobu 21 granátov. Štandardné granáty doletia na 40 kilometrov, vysoko presné môžu zasiahnuť cieľ vo vzdialenosti cez 50 kilometrov. Sami Briti sa ale neponáhľajú s nákupom týchto húfnic, iba Švédsko si objednalo niekoľko desiatok kusov.

 

USA požiadali o pomoc dokonca aj také krajiny, ako sú Srbsko, Slovensko, Francúzsko, JAR a Južná Kórea. Trebárs Srbi im predložia vlastný výrobok – húfnicu NORA B-52, Je to v podstate modifikovaná sovietska 152milimetrová húfnica D-20 z polovice 40. rokov. Vybavili ju nabíjacím automatom a umiestnili na kolesový podvozok. Prevedenie do bojovej polohy trvá asi jednu minútu, rovnako ako aj späť do prepravnej polohy. Má rýchlopalnosť 6 až 12 výstrelov za minútu a dostrel asi 40 kilometrov.

Americká armáda bojuje teraz po celom svete s húfnicami M109 Palladin. Boli zaradené do výzbroje na začiatku 60. rokov a od tej doby sú už poriadne neaktuálne. Nehľadiac na početné modifikácie vlastnosti tohto stroja značne zaostávajú za zahraničnými obdobami. Napríklad zbaviť posádku funkcií nabíjacieho automatu sa podarilo až v roku 2012. Rýchlopalnosť sa ale zvýšila len nepatrne: z troch na šesť výstrelov za minútu.

 

“Američania sú teraz nejako posadnutí súťažami,” podotýka šéfredaktor ruského časopisu Arsenal Otěčestva Viktor Murachovskij. “Myslím si, že chcú jednoducho preskúmať možnosti kolesového systému . Naša (ruská) armáda tieto skúsenosti má – kupovali sme svojho času podobné húfnice od Čechov. A uznali sme tento druh techniky za neperspektívny. Keď to ale chcú Američania tiež skúsiť, nikto im v tom nebráni. “

 

Odborník upresnil, že hlavnou prednosťou kolesovej techniky pred pásovou je solídna životnosť podvozku. Ďalším kladom je veľká rýchlosť na pochode. Záporov je ale viac.

 

“Kolesové stroje môžu jazdiť len po cestách alebo v ich blízkosti,” vysvetlil Murachovskij. “V členitom teréne sú možnosti rozvinutia obmedzené. A hustota dobrých ciest nie je tak veľká, ako sa môže zdať, a to dokonca aj v Európe. Preto sledovať cestnú prevádzku pomocou bezpilotných prístrojov a družíc je oveľa jednoduchšie, než monitorovať polia a lesy. ”

Podľa názoru člena Akadémie vojenských vied Sergeja Sudakova musia Američania zapájať zahraničných projektantov delostreleckých zbraní, pretože stratili vlastné technologické reťazce a už nie sú schopní vytvoriť niečo efektívneho vlastnými silami.

 

“V USA vznikol istý nepomer medzi vysoko presnými a takzvanými konvenčnými zbraňami,” hovorí Sudakov. “Delostrelecké zbrane sa tam považujú za nejaký atavizmus, delá boli nahradené raketami. A preto bola výroba mnohých druhov konvenčných zbraní zverená v rámci outsourcingu súkromným spoločnostiam. A teraz napríklad nie je v USA ani jedna firma, ktorá by vyrábala vyteráky pre hlavne diel. ”

 

Zhodný názor vyslovili predtým tiež odborníci amerického výskumného centra RAND. Analytici porovnali stav delostrelectva v USA a Rusku a dospeli k záveru, že americkí “bohovia vojny” v poslednej dobe kriticky zaostávajú. Príčinou je nedostatočná pozornosť po tomto druhu vojsk po udalostiach zo septembra roku 2001.

Od tej doby sa USA neraz zapojili do veľkých konfliktov, bojovali ale väčšinou proti nepravidelným armádam v Iraku a Afganistane, a užívali raketové zbrane, lietadlá a vrtuľníky ako útočné prostriedky a prostriedky palebnej podpory pozemných operácií.

 

Delostrelectvo a tiež prostriedky PVO ustúpili do pozadia. Degradácia sa dotkla nielen vojenského personálu – vysoko kvalifikovaní delostrelci boli preložení do pechoty – ale aj samotných zbraní. Trebárs húfnica Palladin má dostrel iba 25 kilometrov, a potenciál pre jej modernizáciu bol dávno vyčerpaný.

 

V Rusku nikdy nebolo delostrelectvo prehliadané, aj samohybné húfnice. Najmodernejšia pásová samohybná húfnica 2SV35 Koalicija-SV strieľa 152milimetrové granáty na vzdialenosť až 80 kilometrov so satelitnou korekciou. Má pritom rýchlosť streľby 11 až 16 výstrelov za minútu, pretože nabíjanie a streľba sú plne automatizované.

Nikolaj Protopopov