Potopenie Alsterufera: Pred 77. rokmi československí letci Hitlerovi potopili loď s cenným nákladom wolfrámu
Nemecko, 29. december 2020 (AM) – Počas Vianoc v roku 1943 nemecká loď Alsterufer prevážala z Japonska vojensky dôležitý volfrám. Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, volfrám je pre úspešné vedenie vojny veľmi nevyhnutný, vďaka jeho vysokej hustote slúži ako materiál penetračných projektilov, ktoré sú používané na prerážanie panciera tankov či ničenie stien bunkrov a opevnenia.
Plávala veľmi opatrne a obozretne. Aby nebola nápadná, nevyskytovala sa v obvyklom konvoji lodí, ktoré by jej mohli poskytnúť prídavné krytie či pomôcť s bezpečnejšou a istejšou prepravou. Alsterufer bola dokonca tak nenápadná, že mala prísne nariadený rádiový kľud (nesmela komunikovať so základňou a inými plavidlami), aby ju nemohli spojenecké jednotky vďaka odpočúvaniu zamerať. Keďže plávala sama, bola veľmi silno vyzbrojená (celkom sedem kanónov s protileteckou sieťou, ktorá vystreľovala 2 rakety). To všetko malo zaistiť bezpečie lode proti náletom britských či amerických bombardérov a stíhačiek, ktoré za pomoci krížnikov, ponoriek a torpédoborcov tvorili tzv. surovinovú blokádu Atlantiku.
Alsteruferu boli ale všetky opatrenia málo platné, pretože ju 23. decembra (december) odhalil britský strážny letún Short Sunderland pilotovaný Lesliem H. Baveystockem. Ten bol protiponorkové eso a ešte schopnejší pilot, keď sa dokázal lode držať cez 4 hodiny vo veľmi zlom počasí. Keď toto kapitán nemeckej lode – A. Piatek zaznamenal, porušil rádiový kľud pre zavolanie pomoci proti nepriateľovi. Keďže si Nemecko cenný nákladu veľmi vážilo, poslalo lodi na pomoc letku a vojnové námorníctvo (Kriegsmarine). Kapitán pre bezpečnejší únik tiež zmenil trasu lode. Teraz sa plavila do pre nej najbližšieho francúzskeho prístavu Bordeaux.
Loď sa pri úniku musela brániť náletom 422. kanadskej perute a 201. britskej perute, ktoré na ňu bez úspechov poslali niekoľko 500librových bômb. Aj napriek tomu, že nálety spojencov prežila “bez straty kvetinky”, jej posádka bola veľmi demoralizovaná zlou protilietadlovou paľbou a nefungujúcim raketovým systémom natoľko, že rozzúrení námorníci začali hádzať rakety cez palubu.
Medzitým už ale dávno o ďalšej polohe nákladnej lode vedeli velitelia RAF a vyslali k nej československú 311. peruť, ktorá pôvodne bola na svojej obvyklej hliadkové trase. Peruť sa skladala zo šestice bombardérov Liberator GR.Mk s osemčlennou posádkou. “Skalp” v podobe potopenia lode získala posádka vedená kapitánom Oldřichom Doležalom.
Oldřich Doležal letel so svojim bombardérom za prudkého dažďa a nízke oblačnosti vo výške 1 000 metrov, keď dierou v mrakoch zaznamenal nemeckú loď. Akonáhle sa priblížil a letel nad loďou vo vzdialenosti 270 metrov, Alusterufer vyfotografoval, zmizol v mrakoch, ale stále s ním udržiaval vďaka radaru kontakt.
Ten pravý útok prišiel až o 16:07. Napriek silnej nemeckej protilietadlové paľbe sklonil predok svojho bombardéra a zahájil útok. Aj napriek tomu, že boli rakety neriadené, päť z ôsmich rakiet trafili loď nad čiarou ponoru. Alusterufer trafili tiež obe bomby, ktoré zvrhol československý navigátor Hanuš. To malo za následok obrovské detonácie. Boli tak veľké, že bombardér vo výške 183 metrov rozhojdali. Ten od lode odletel s ľahko poškodeným motorom a začalo mu dochádzať palivo, takže posádka nemohla prizerať skaze nemeckého plavidla a nabrala kurz späť k domovskému letisku v Beaulieu.
Pri prílete Liberatoru na letisko sa začalo s oslavami. Jeho posádku privítalo búrlivé hurá od mechanikov, zbrojára a najbližších. Po spravodajskom výsluchu sa k oslavám pripojili aj veľmi skromní ľudia a hrdinovia dňa Oldřich Doležal a Zdeněk Hanuš. Veľmi opatrne sa zamiešali medzi ostatných. Rádiotelegrafista Miroslav Vild to opisuje slovami:
“Nebolo im to ale nič platné. Pritiahli sme ich do stredu spoločenskej miestnosti, strčili do rúk poháre a objednali pitie na ich účet. ”
Zároveň tiež spomína aj na slová Oldřicha Doležala:
“Nuž, čo? Oni si začali, tak som sa nazlostil a bolo to. A túto Zdeneček im to hodil rovno za komín. ”
Kapitána Oldřicha Doležala a navigátora Zdenka Hanuša ocenil za ich zásluhy a hrdinstvo pri potopení lode plnej volfrámu, ktoré by sa z dobového hľadiska “rovnalo” odrazenie útoku na Volge či v Tunise, britský panovník Juraj VI. najvyšším leteckým vyznamenaním, Záslužným krížom. Ostatných šesť členov posádky ocenila československá exilová vláda vojnovými krížmi.
Umenie československých pilotov v radoch RAF dokázala oceniť aj zajatá posádka lode Alsterufer, ktorá ocenila odvahu a fair play spôsob boja. Zvlášť nemohli pochopiť, keď lietadlo pokojne a chladnokrvne preletelo obrovskou palebnou clonou, ktorú Alsterufer vytvorila.
Milan Novický
