Hitler kaput? Prečo mnohí neuverili smrti vojnového zločinca č. 1?
Nemecko, 24. január 2021 (AM) – Mnohí aj po polstoročí od smrti nacistického vodcu dúfali, že ho uvidia na lavici obžalovaných. O tom, že Hitler je mŕtvy nepochybovali iba tí, ktorí našli jeho ostatky.
Na Postupimskej konferencii sovietska strana presvedčila partnerov, aby najneskôr 1. 9. 1945 bol uverejnený konečný zoznam vojnových zločincov, ktorí sa musia postaviť pred Norimberský tribunál. Osobne Stalin to žiadal, nakoľko sa obával, že Američania a Angličania sa pokúsia zachrániť vysokých nacistických pohlavárov, pričom sa odohrajú na malých.
2. mája 1945 americké noviny „Hviezdy a pruhy“ (voľný preklad) vyšli s obrovským titulkom na prvej strane: „Hitler je mŕtvy!“. Sovietska skupina SMERŠ (Smrť špiónom) našla jeho telo až 5. mája. Boli však ľudia z najbližšieho okolia vodcu, ktorí sa o jeho smrti dozvedeli hneď po samovražde. Napríklad Goebbels, ktorého Hitler určil za ríšskeho kancelára pár hodín pred smrťou, to asi určite vedel, pričom hovoril aj o svojom úmysle nasledovať Hitlera. Dňa 1. 5. 1945 sa mnohodetný minister propagandy odpravil na druhý svet spolu s celou svojou rodinou.
Vlna samovrážd medzi nacistickou vrchnosťou lámala plány spojencov, pretože títo ľudia mali byť súdení a usmrtení na základe rozhodnutia súdu. Lenže 23. mája nastala ďalšia „strata“: otrávil sa hlavný vinník za holokaust a vojensko-policajné zločiny Himmler, ktorého zatkli Britovia.
Preto, keď spojenci 8. augusta 1945 na konferencii v Londýne s konečnou platnosťou odsúhlasili zoznam súdených Norimberským tribunálom, na svete už neboli Hitler, Himmler a Goebbels. Ich smrť bola jednoznačne potvrdená. Reči o tom, že Hitler mohol ujsť alebo sa schovať pomocou špeciálnych služieb niektorého zo spojeneckých štátov, sa stále šírili a čas od času prenikali aj do oficiálnych dokumentov. Napríklad v britskom koncepte obvinenia pre Norimberský tribunál sa ešte v septembri 1945 nachádzal aj obvinený Adolf Hitler.
Preto sa netreba čudovať, že verejnosť sa v predvečer i na začiatku tribunálu stále pýtala: uvidíme na trestnej lavici aj Hitlera?
Josif Gofman, ktorý bol osobným strážcom hlavného žalobcu za ZSSR Romana Rudenka hovorí:
„Osmelil som sa opýtať Romana Andrejeviča:
“Hovorí sa, že Hitler žije a skrýva sa niekde v Tibete.´ Nedokážem Rudenkovu odpoveď uviesť doslovne, no jej zmysel poviem presne (…)
“Sovietska strana má nezvratné dôkazy, že Hitler sa otrávil. Jeho telo bolo identifikované. Reči o tom, že Hitler žije, nie sú ničím iným ako politickou špekuláciou.”
(…) Chcem vašu pozornosť upriamiť na to, že Rudenko nepovedal „spáchal samovraždu“ , ale „otrávil sa“. A on predsa vedel, ako to bolo.“
Nedôvera rástla aj kvôli zvláštnej politike Američanov voči zatknutým zločincom, konkrétne voči Göringovi. Ráno 9. mája sa velitelia 36. divízie 7. US armády od plukovníka von Brauchitza dozvedeli, že jeho nadriadený – ríšsky maršal a hlavný veliteľ Luftwaffe 3. ríše Hermann Wilhelm Göring je pripravený vydať sa na milosť víťazom. Návrh bol okamžite prijatý.
Göringa dopravili do tajného tábora Askane na území Luxemburgu. Nebol to nijaký koncentračný tábor, išlo skôr o dedinku. Göring sa tam nasťahoval do komfortného domu, kam mu na základe jeho prosby dopravili aj rodinu a služobníctvo. Zároveň mu sem dopravili na 17-tich nákladiakoch osobný majetok. Americkí vojaci boli navyše natoľko láskaví, že zajatca vyliečili z drogovej závislosti. Brigádny generál US Army Robert Stack si so svojim nemeckým kolegom ochotne podával ruku.
Göring nebol sám v tomto „tábore“. Zavretých tam bolo ďalších 86 vysoko postavených nemeckých zajatcov. Nacisti sa usilovali padnúť do zajatia hlavne k Američanom. U nich im bolo umožnené žiť si na vysokej nohe, fotografovať sa v uniforme s vyznamenaniami a poskytovať médiám rozhovory. Informácia o nezvyčajnej lojalite voči VIP 3. ríše sa dostala do médií, z čoho vypukol škandál. Dňa 16. 5. 1945 The New York Times napísali:
„Príliš milostivé prijatie Göringa Američanmi, ktorí ho zajali, vytvorilo nepríjemný pocit… Existujú osoby, ktoré sa evidentne snažia o rehabilitáciu nemeckých generálov a admirálov, ktorí porušili všetky dohody, pomocou ktorých sa civilizované spoločenstvo usilovalo zamedziť hrôzam vojny.“
V snemovni Kongresu USA vystúpil kongresman Daniel Flood, ktorý sa rozhorčil, že o Göringa sa starajú ako o čestného vojnového zajatca. A žiadal vydať ho vojenskému súdu „v mene mŕtvych a strhaných hladom“.
Verejnosť veľa nestratila tým, že nevidela v sále č. 600 norimberského Justičného paláca Hitlera. Čakal ju omnoho silnejší pohľad, ako na obyčajný trestný súd na medzinárodnými zločincami. Pretože Norimberský tribunál vyniesol ortieľ nad nacistickou ideológiu – ako nad zločineckým úmyslom, nad štátom – ako nad nástrojom tohto zločinu a nad jeho zriadencami – nad zločineckým spoločenstvom.
Vladimír Mikunda podľa nuremberg.media, 19. 11. 2020
