Jan Berwid-Buquoy: Prvá republika bola francúzskym protektorátom. O nejakej suverenite nemôže byť ani reč

Vaše šľachtické meno evokuje Francúzsko. Z internetu zisťujem, že ste prezentovaný ako česko-nemecký politológ (máte dva doktoráty). Vzťahy medzi Francúzskom a Nemeckom sú historicky tiež špecifické. Písal  ste, že česká trikolóra, hymna Kde domov můj či znak s levom boli ČSR navrhnuté ako symboly štátnej moci Francúzskom. Mohli by sme sa opýtať, z akých zdrojov čerpáte a o čom tieto skutočnosti podľa Vás svedčia? Ostatne v československom generálnom štábe figuroval francúzsky dôstojník Maurice Pelle (pozri jeho vila v Prahe v Bubenči).

Môj prapredok, Charles Bonaventura gróf Buquoy prišiel do Čiech v roku 1618 a stal sa víťazom  bitky na Bielej Hore  v roku 1620. Tým bola zachránená existencia českého národa. Keby zvíťazili nemeckí protestanti, došlo by k bezohľadnému ponemčovaniu nášho národa a dnes by sme mali status Lužických Srbov, ako je tomu v Spolkovej republike Nemecko.

V roku 1919 bola v Prahe zriadená tzv. Francúzska vojenská misia a v Miloviciach tzv. Druhé oddelenie (deuxième bureau) – francúzska spravodajská služba. Týmto orgánom bolo podriadené všetko dianie v ČSR v rokoch 1919-1938. Všetky zložky našej armády viedli francúzski generáli a vysokí dôstojníci.

Ak bol francúzsky vplyv v ČSR tak silný, do akej miery môžeme hovoriť o suverenite prvo republikovej ČSR? Na druhú stranu sú známe udalosti z Kadane, kde došlo k silovému potlačeniu nemeckých obyvateľov (1919) českými orgánmi. Majú sa v tom vidieť reakcie na snahu Nemcov odtrhnúť späť pohraničie po roku 1918, alebo nejaké ďalšie záujmy diktované zo zahraničia? ČSR bolo veľmi zaviazaná povojnovému usporiadaniu z Versailles.

V rokoch 1919-1938 sme boli francúzskym protektorátom (Cordon sanitaire de la Tchécoslovaquie). O nejakej suverenite nemôže byť ani reč. Suverenitu sme získali až v roku 1993, rozdelením štátu na Česko a Slovensko. Dostali sme sa do sféry vplyvu USA, ale USA na nás žiadnu veľmocenskú politiku nikdy nevyvíjali. Potom, čo sme sa stali v roku 2004 členmi Európskej únie, sme súčasťou úplnej európskej suverenity, ktorá nám garantuje slobodný rozvoj a obrovský blahobyt. Inak je nutné upozorniť na to, že velitelia vojenských jednotiek zasahujúcich v roku 1919 v Kadani a ostatných častiach Sudet boli francúzski dôstojníci (Staats- und Hofarchiv Wien).

K pádu Rakúsko-Uhorska prispeli aj československé légie vo Francúzsku a v Rusku. Vieme, že Masaryk začiatkom roka 1918 vôbec neplánoval, že by malo vzniknúť samostatné ČSR. Dohoda v istú chvíľu neponáhľala uzatvárať separátny mier s Rakúskom a Nemeckom. Vlastne sa chcem opýtať, či súdite, že československé légie skutočne zohrali významnú úlohu pri vzniku ČSR s jeho etnickou konfiguráciou? Alebo to bol výsledok pôsobenia medzinárodnej politiky, teda aj francúzskej?

Vznik Československej republiky je jednostranná záležitosť Francúzska a nikoho iného. Francúzi sa snažili, už tradične, zbaviť sa Rakúsko-Uhorska, akýmkoľvek spôsobom, čoby nevhodného konkurenta na európskom kontinente. Pretože sa stali víťazmi 1. svetovej vojny, naskytla sa im k tomu ad hoc jedinečná a neopakovateľná príležitosť sa tejto európskej veľmoci zbaviť, tým, že ju rozkúskujú na malé štátiky, ktoré sa pre nich stanú ľahko ovládateľnými. Do roku 1938 sa im to skutočne darilo. Potom nastúpila veľmocenské politika nacistického Nemecka, ktorej Francúzsko samo nebolo schopné odolávať.

Čo súdite o Mníchovskej zrade z hľadiska Čechov? Ako to vyzerá z hľadiska Nemcov? Vtedy o ČSR rozhodli Francúzsko, Británia, Taliansko a Nemecko. Hovoríte, že vzťahy Nemcov a Čechov sa utvárali po stáročia. Za seba dodám, že keď žijeme pod jednou strechou EÚ, je žiaduce vyrovnať sa s históriou a konštruovať budúcnosť. V tejto veci je zarážajúce, že sú predsa len kapitoly histórie, o ktorých sa veľmi nechce medzi štátmi navzájom hovoriť. Archívy doteraz nevydali všetky svoje tajomstvá. Mám na mysli prípad masakry nielen z Kadane (1919), ale aj Postoloprty (1945).

Mníchovská zmluva  podčiarkuje tú skutočnosť, že sme žiadnym suverénnym štátom neboli, lebo za nás rozhodlo Francúzsko, bez nás. Bolo nám iba nariadené, aby sme sa podriadili. Žiadny československý zástupca sa rozhodovania v Mníchove nezúčastnil a neboli sme pozvaní ani ako pozorovatelia. Stali sme sa jednoduchým vazalom Paríža. V roku 1919 vypracoval TG Masaryk tzv. Teóriu československého Švajčiarska a vtedajší minister zahraničia ČSR, Edvard Beneš, ju v tom istom roku predniesol na medzinárodnej konferencii v St. Germain.

Masarykova predstava bola kantonizácia novovzniknutého štátu. Mali vzniknúť celkom tri kantóny – český, sudetonemecký a slovenský. Menšiny ako Poliaci, Maďari a Ukrajinci (Rusíni – pozn. Red.) Mali mať vo vnútri týchto kantónov vlastné autonómie. Štát sa teda mal vytvoriť ako federácia a mal sa nazývať Stredoeurópska federácia slobodných národov (SFSN). Francúzi nám to radikálne zakázali a trvali na názve Československo, ktorý si sami vymysleli a nedovolili nám ani Česko-Slovensko s pomlčkou. Keby sa bývala vtedy presadila Masarykova idea “československého Švajčiarska”, som pevne presvedčený o tom, že nielen že by sa žiadna Mníchovská zmluva nekonala, ale dokonca by nedošlo ani k vypuknutiu 2. svetovej vojny.

Teraz k boľavému problému. Milan Hübl píše (Česi, Slováci a ich susedia. Naše vojsko, Praha 1990): “Danubius (prof. Ján Mlynárik, pozn, aut.) Vytýka Čechom povojnové prehmaty a výstrelky voči nemeckému obyvateľstvu / diali sa tak po I., tak po II. svetovej vojne. Je tu predstavovaný “divoký odsun” Nemcov z nášho územia. Hübl zároveň hovorí, že do Sudet bolo evakuované nemecké obyvateľstvo z vybombardovaných častí ríše, že sa cez toto územie valila stotisícová vlna nemeckých utečencov zo Slovenska, Sliezska či Pruska, k tomu dodáva, že zverstvá páchané u nás na Nemcoch sú psychologicky vysvetliteľná tým, čo sa tu dialo počas okupačnej správy. V rámci rozvoja česko-nemeckých vzťahov dnes: ako sa popasovať s touto kapitolou našich spoločných dejín či už z českej či z nemeckej strany?

To, čo sa dialo predovšetkým pri procese  vyháňania sudetských Nemcov , boli emócie vyvolané udalosťami 2. svetovej vojny. Nacistické Nemecko napáchalo obrovské množstvo zla, a tak sa nemožno čudovať, že obyvateľstvo siahlo k emocionálnemu násiliu. Bola tu chorobná túžba po pomste. Ja to v žiadnom prípade neobhajujem, ale sa snažím napáchané zverstvá na nevinných nemeckých občanoch pochopiť. Povaha česká v jadre nie je násilná a nemáme vôbec žiadny sklon k revolúciám a barikádam, ako je to napr. Vo Francúzsku na dennom poriadku. Avšak, môže sa stať, že aj trpezlivosť Čecha má tiež svoje hranice. Protektorát Čechy a Morava neboli našou ideálnou predstavou. Súčasne je nutné zdôrazniť, že roky 1938-1945 vo vzťahu medzi Čechmi a Nemci sú v porovnaní s tisícročnou tradíciou obyčajnou výnimkou. Je nutné stavať na pozitívnych momentoch našej histórie a vyraziť spoločnou cestou do budúcnosti.

Povedzte niečo o svojom pôsobení v akademickom priestore, v médiách, na publicistickej scéne, a hlavne pár slov o Vašom zámku.

Odpovede na tieto otázky majú tak rozsiahlu dimenzii, že by bolo nutné vypracovať samostatnú glosu. Teraz len niekoľko zmienok. Vyštudoval som na jednej z najprestížnejších univerzít na svete, západoberlínskej Freie Universität Berlin. Som nositeľom dvoch akademických titulov – doktor politických vied (Dr. rer. Pol.) A filozofie (Dr. rer. Phil). Pracoval som v rokoch 1975-1990 ako dopisovateľ západoberlínských vysielačov RIAS – Radio In American Sector (americký okupačný sektor) a SFB (britský okupačný sektor). V rokoch 1990-1997 som prednášal, čoby docent, na rôznych inštitúciách a univerzitách v SRN, Rakúsku a Švajčiarsku. V roku 1997 som dostal v Tábore barokový zámok Měšice, po predkoch mojej matky, ktorí ho postavili v roku 1545, najskôr ako renesančnú tvŕdzu. Budova aj zámocký park sa nachádzali v úplne zúfalom stave. Investíciami cca. 16 000 000, – korún sa mi podarilo zámok zrekonštruovať a uviesť ho do civilizovaného stavu.

Vladimír Franta

(Pramene: štátne archívy Francúzsko, SRN, Rakúsko a SR – ďalej moja dizertačná doktorská práca “Integration und Separation der Sudetendeutschen in der ČSR 1918-1920. Teorien der Nationalismen”, vyšlo knižne Herbie, České Budějovice 2005).