Čo hovorí vojnová logika? Na čo boli potrebné deportácie?
Slovensko, 13. február 2021 (AM) – Stalinské deportácie národov ZSSR (v Pobaltsku, krymských Tatárov…) sa najjednoduchšie vysvetľujú krutosťou a pomstychtivosťou tyrana. K čomu však vedie logika?
Najskôr si treba povedať, že deportácie nevymyslel Stalin. Odsun „nespoľahlivých“ národov od frontovej línie bol už dávno predtým zvyčajnou praxou prakticky všetkých štátov sveta. Pritom všade sa to vykonávalo s rôznym stupňom krutosti – od administratívneho vysídľovania po totálnu likvidáciu.
Stalinov spôsob to tiež nedotiahol na rekord. Turci začiatkom 1. sv. vojny vyrezali svojich Arménov do koreňa. Rakúsko-Uhorsko zahnalo svojich nespoľahlivých halických Rusínov do táborov smrti Talerhof a Terezín, z ktorých sa málokto vrátil živý. No „krvavý“ Stalin konal inak – premiestňoval národy po šíravách ZSSR.
Na čo mu to bolo? Povedzme si to takto: začína sa (alebo už beží, či sa práve skončila) vojna. Všetko hospodárstvo pracuje s určitým vypätím, ráta sa s každým človekom, s každým litrom paliva, s každým železničným vagónom…
Lenže tu sa zrazu vodca z nejakého dôvodu rozhodne: poďme o nejakých dve-tri tisíc kilometrov presídliť zopár stovák tisíc príslušníkov nejakého národa… Národné hospodárstvo je z toho postavené na hlavu: od potrieb frontu a vojenského priemyslu sa odnímajú desiatky tisíc ľudí (vojakov, polície, administrátorov, prepravcov, zásobovačov), stovky vlakov začínajú po polovici krajiny vláčiť nešťastných ľudí s ich žiaľom namiesto toho, aby vozili uhlie, oceľ, tanky a náboje…
Ďalej: to územie, z ktorého bol celý národ vyvezený, sa na dlho stáva neproduktívne. A to územie, kam bol dopravený, stráca drahocenné zdroje na príjem a elementárne zabývanie došlých. Koľko tieto sťahovania národov vtedy stáli, sa dá len ťažko porátať. No úder po hospodárstve bol mimoriadne silný.
Deti sa v takýchto prípadoch opýtajú: „Ujo a nie si ty hlúpy?“
Povedať, že vedenie ZSSR bolo hlúpe, sa dá. Lenže! Hlupáci vojny nevyhrávajú. Osobitne svetové. Vychádza z toho jediné. Že Stalin sa riadil logikou. Akou? Vysvetlime si ju na najtypickejšom príklade na deportácii krymských Tatárov do Uzbekistanu na jar 1944.
(Dúfame, že čitateľ vie, že krymskí Tatári aktívne podporili nemeckú okupáciu. Veliteľ 11. nemeckej armády genplk. von Manstein prekvapene napísal: „Tatári sa hneď postavili na našu stranu. Videli v nás osloboditeľov od boľševického jarma…“)
Ponechajme teraz stranou analýzu príčin, len konštatujme, že počas nemeckej okupácie dodal maličký krymsko-tatársky národ Hitlerovi vyše 20 tisíc bojovníkov – armádne prápory, policajtov, trestné jednotky… Čo bolo, prerátane na počet obyvateľstva, rekordom 2. sv. vojny.
To je fakt!
Po tom, ako Červená armáda v apríli 1944 vybojovala Krym, podstatná časť Tatárov, ktorí slúžili Nemcom, zostala na polostrove. Z akého dôvodu? Predsa z toho najprostejšieho – na partizánsku vojnu. Nemci ich pripravili práve na ňu. Lebo Krym je na partizánstvo výborne prispôsobený.
Obrovská pobrežná línia zvrásnená zálivmi umožňuje dodávky zbraní, munície, výsadky v obrovských počtoch. Hory a lesy, jaskyne, divoké chodníky – umožňujú úkryt pre približne desať tisíc bojovníkov. No najhlavnejší bol nepriateľský postoj krymsko-tatárskeho obyvateľstva voči sovietskej moci, ktoré bolo ochotné podporovať svojich partizánov hoci aj sto rokov. Potravinami, odevmi, úkrytmi, informáciami, bojovníkmi…
Uvažujme ďalej. Front sa posunul, na polostrove zostala neveľká posádka a administrácia. Pričom Nemci ešte v tom čase ovládali južnú Ukrajinu, Rumunsko, Bulharsko… Od ich pobrežia je do Krymu vzdialenosť jedného nočného pochodu. Ponúka sa ten najjednoduchší scenár: partizánske povstanie, príchod nemeckého výsadku a Krym sa opäť stáva nemeckým. V zázemí Červenej armády!
Čo sa dá v takomto prípade robiť?
Prvý variant – ponechať na polostrove niekoľko divízií a po dlhé nasledujúce roky postupne dusiť partizánske hnutie. Presne tak prebiehal povojnový boj s „lesnými bratmi“ v Pobaltsku, Bielorusku a s banderovcami na západnej Ukrajine (posledné boje tu prebiehali ešte v roku 1957 – pozn. vmi). Kde však vziať „nadbytočné divízie“ na jar 1944? Veď na fronte sa rátalo s každým práporom.
Druhý variant – zbaviť partizánov podpory od obyvateľstva. Bez jedla toho veľa nevybojujú. V Bielorusku hitlerovci riešili túto otázku jednoducho – na partizánskych územiach, čo boli tisíce km štvorcových, totálne likvidovali miestne obyvateľstvo. Presne podľa pravidla – niet ľudí, niet problémov.
Aké ďalšie môžu byť varianty? Ospravedlniť sa za znepokojovanie a vrátiť Krym Nemcom? Nemci budú spokojní, krymskí Tatári budú spokojní… Lenže tu sa treba riadiť vojnovou logikou a preto prichádzame k jednoznačnej nevyhnutnosti – k deportáciám krymských Tatárov z polostrova…
Kruté? Nie príliš. Vysídlenie Tatárov – nie je zďaleka to najmrzkejšie, čo sa stalo cez 2. sv. vojnu. Každá iná alternatíva by bola omnoho strašnejšia.
Netreba poukazovať na nemecké metódy zaobchádzania s civilným obyvateľstvom protivníka, pripomeňme si, ako Američania pred koncom vojny atómom spálili japonských civilistov. Kto si doteraz uvedomil, že počet vysídlených krymských Tatárov sa v podstate zhoduje s počtami obetí Hirošimy a Nagasaki? Logicky z toho vyplýva, že stalinská prax deportácií je humánnejšia, ako riešenie „najdemokratickejšej krajiny sveta“.
P.S.: Len jedno nedokážem pochopiť: Američania v roku 1942 zahnali do koncentračných táborov 120 tisíc svojich spoluobčanov japonského pôvodu. Všetkých, ktorí mali hoci len 1/16 krvi svojich japonských predkov.
Z čoho vychádzala americká logika? Veď na americký kontinent nevstúpila noha japonského vojaka (tu sa autor mýli, Japonci sa dostali na dva americké ostrovy – pozn. vmi) a od Ameriky do Japonska je to 8 tisíc km oceánu, v Amerike nikdy neboli japonskí partizáni… Hoci, kto vie?
V. Mikunda podľa topwar.ru
