Prečo v posledných konfliktoch zlyháva: Mŕtvy uhol protivzdušnej obrany
USA, 15. február 2021 (AM) – Jedným z najočividnejších poučení z tureckých operácií v severnej Sýrii a Líbyi, ako aj počas vojny v Artsachu, je to, že protivzdušná ochrana síl medzi Sýrčanmi, Artsachiotmi a Arménmi vo veľkej miere zlyhala, dokonca aj v Líbyi v silách maršala Haftara. Taktické bezpilotné lietadlá a kamikadze drony (ide v podstate o nálož s vlastným navádzaním a letovými schopnosťami) útočili na všetko a to takmer bez žiadneho obmedzenia. Nasadené boli hlavne proti jednotkám protivzdušnej obrany ako aj proti obrneným vozidlám prípadne pechote. Tento fakt priamo z terénu šokoval mnohé armády aj napriek tomu, že všetci poznali kapacity týchto malých, ale vysoko účinných zariadení. Turci a Izraelčania sa odvážili ich masívne použiť a to sa im vyplatilo.
Po 11. septembri 2001 sa stala hlavnou otázkou C – RAM (Counter-rockets, artillery, mortars => protirakety, delostrelectvo, mínomety). Taliban aj irackí povstalci dokázali veľmi rýchlo vystreliť rakety a z mínometov proti koaličným základniam. Hrozba sa však ďalej vyvíjala zovšeobecňovaním mikrodronov, teda ich dostupnosti na voľnom trhu. Používané v blízkosti civilnej infraštruktúry – až do bodu paralyzovania letiska Gatwick, medzi 19. a 21. decembrom 2018, prelety ponad jadrové elektrárne vo Francúzsku – sa šíria medzi neregulárnymi, ale aj medzi znalými užívateľmi.
Od roku 2016-2017 ho ISIS začal používať na pozorovacie misie, ale aj na útoky. V októbri 2016 boli počas útoku zranení dvaja členovia CPA10. V roku 2014 sa na Ukrajine stali mikrodrony s elektronickým bojom ústrednou súčasťou ruského „komplexu prieskum – útok“. Používané vo veľkej miere na spozorovanie kyjevského delostrelectva, ktoré bolo hluché, slepé a umlčané elektronickým bojom. Rusom pomohli výrazne skrátiť zameriavací proces pre ruské delostrelectvo a stále spôsobujú ukrajinským silám obrovské škody (2). Turecké a azerbajdžanské operácie len potvrdzujú účinnosť týchto zbraní.
Zistenie je jasné. Popri klasických leteckých hrozbách, lietadlách a vrtuľníkoch, sa zvyšujú aj možnosti dronov doplnením munície. Zároveň sa vyvíja aj delostrelectvo. Používanie dronov na presné zameranie cieľa robí z neho stále rentabilnú zbraň, pretože práve drony dávajú možnosť ešte presnejšie strieľať na dokonca až 2 násobnú vzdialenosť. K tomu však delostrelcom pomáha aj nová, samo navádzaná munícia (rôzneho typu).
Flakpanzer Gepard
Hrozba prichádzajúca z tretej dimenzie sa diverzifikuje a stupňuje. Samotný vývoj dronovej optiky a samohybnej munície umožňuje čoraz častejšie operácie v noci, čím sa znižuje taktická a technologická výhoda moderných armád. Ďalšie riziko plynie z možnosti tieto systémy využívať hromadne, čo dokazuje útok na ruskú základňu Hmeimim v roku 2018. Už to nebude len otázka presného boja proti súperiacemu systému, ale skôr proti množstvu systémov rôznych typov. Na druhej strane táto evolúcia nastoľuje otázku boja proti rôznym kategóriám systémov s veľmi odlišnými charakteristikami rýchlosti, nadmorskej výšky, rozsahu a cieľa.
Aby to nebolo tak jednoduché, otázka je o to dôležitejšia, pretože mnoho európskych štátov znížilo v posledných rokoch svoje protilietadlové krytie. Historicky bola protivzdušná obrana klasifikovaná podľa kritérií krátkeho / veľmi krátkeho, stredného a dlhého dosahu.
Poďalšie, bola zavedená vo veľkej miere počas studenej vojny, pričom sa v systémoch zohľadňovala infračervená stopa, ktorú zanechávajú lietadlá a vrtuľníky. Tá je však diametrálne odlišná (väčšia) ako tá, ktorú zanechávajú za sebou drony. Okrem toho, že táto architektúra protivzdušných systémov studenej vojny nie je prispôsobená súčasnej hrozbe, bolo jej nasadenie minimalizované. Napríklad Francúzi opustili svoje samohybné protivzdušné kanóny (200 mm) a tak im zostal (len) Mistral. Nemecko a Holandsko opustili svoj SPAAG (Self-propelled anti-air gun => samohybný protivzdušný kanón) pre Stinger inštalovaný na rôznych vozidlách a Patriot na veľký dostrel a pre Holandsko zostal NASAMS stredného dosahu. Berlín čaká na LFK NG (Lenkflugkörper Neue Generation) na stredný rozsah. Španielsko a Taliansko sú relatívne v pohode, ale Belgickí taktici sa dokonca v roku 2016 vzdali všetkých kapacít , aby sa tento rok mohli rozhodnúť pre ich opätovné zavedenie do prevádzky.
Európa sa však prezbrojuje. V posledných rokoch skompletizovalo svoju protivzdušnú obranu niekoľko krajín, ale maďarské, litovské, české, britské, alebo fínske nákupy (NASAMS, Spyder pre Prahu a Land Ceptor pre Londýn) a holandské, dánske a poľské nákupy sú primárne motivované ruskou hrozbou a týkajú sa systémov stredného a dlhého dosahu. Pri väčšom dosahu sa program, ako je nemecko-taliansko-americký MEADS (Medium extended air defense system), ťažko realizuje. Má nahradiť Patriot systém kombinujúcim raketu Patriot PAC – 3 s radarom a novým riadiacim systémom. Žiaľ, stále nie je v prevádzke. Saudské skúsenosti navyše ukazujú, že bojový systém Patriot zďaleka nie je všeliekom a v septembri 2019 boli útoky dronov na saudské ropné zariadenia jasným dôkazom nakoľko ich radary vôbec nezaznamenali.
Útočiť na drony deleostrelectvom, raketami, alebo inými veľkými systémami sa vymyká z rámca efektívnosti, obzvlášť pri používaní rojov (veľkého množstva) dronov pri útoku. Niektoré riešenia sa už začínajú aplikovať, ale zatiaľ žiadny zázrak v tomto smere nebol vynajdený. Dokonca aj ruské PVO dostali príučku na viacerých bojových poliach.
Američania nemajú ešte vôbec nič na ochranu svojich jednotiek proti dronom. Niekoľko testov sa robí so systémom IM-SHORAD.
Tento systém je nainštalovaný na Stryker 8 × 8 a odkazuje na spôsoby, ktoré sa objavili na konci 80. a začiatkom 90. rokov pre systémy kombinujúce rôzne druhy streliva. V takom prípade má vozidlo otočnú vežu (360°). Kombinuje štyri antény hemisférického radaru MHR (multi-misijný hemisférický radar), optickú zameriavaciu jednotku MX – GCS, systém IFF, kanón 30 mm XM – 914, guľomet 7,62 mm, nájdený štvornásobný odpaľovač rakiet Stinger a dve rakety Hellfire. Očakáva sa, že vozidlo vstúpi do služby v roku 2025.
S IM-SHORAD sa na obranu dronov pozerá iba čiastočne a iba z kinetickej perspektívy. Systém však mimochodom ohlasuje návrat klasického protilietadlového delostrelectva, pravdaže kombinovaného s raketami, zatiaľ čo SPAAG boli v Európe väčšinou opustené. Nemecko si necháva okolo 100 gepardov v rezerve, pričom Rumunsko kúpilo v Berlíne 36 ojazdených vozidiel. Fínsko si ponecháva strelcov. Staršie, statické, alebo semimobilné systémy môžu príležitostne zostať v prevádzke, napríklad rodina 35 mm kanónov GDF, prípadne spojených so systémom Skyguard (Švajčiarsko, Grécko, Španielsko, Taliansko). Nie sú ale určené na zabezpečenie ochrany mobilných síl. Tiež si všimneme, že otázky týkajúce sa C-RAM viedli v 2000-tych rokoch k začiatku návratu kanónu, ktorý sa však nerealizoval. V Nemecku spoločnosť Rheinmetall navrhla MANTIS (Modular, automatic and network capable targeting and interception system), pozemnú adaptáciu 35 mm =Milenium= používaného ako CIWS na bojových lodiach. Luftwaffe zatiaľ zakúpila iba štyri systémy, prvý z nich je v prevádzke od roku 2011. Každý obsahuje dve senzorové jednotky, riadiacu jednotku, ktorá dokáže pracovať automaticky, a šesť zbraní. Ale aj tu ide o statický systém, a navyše drahý. Každý kanón má kadenciu paľby 1000 rán / minútu. Náboje sa po vystrelení a priblížení k cieľu „otvoria“ a vystrelia 152 brokov v blízkosti útočiaceho projektilu, aby ho zničili. 1 batéria stojí približne 55 miliónov USD. Cena munície je nad rámec ceny palebného systému.
V roku 2012 navrhol Leonardo tiež dve riešenia. Prvým bol Draco, úprava na ráme 8×8 Centauro námorného kanónu Oto Melara Super Rapid 76 mm a radaru. Druhé riešenie bol Porcupine, založený na použití hexatube (rotačná 6 hlaveň) M-61 Vulcan, 20 mm, spojený so stabilizovaným IR sledovacím systémom. V ideálnom prípade by systém pozostával z troch, alebo štyroch platforiem, 3D radaru a veliteľského stanovišťa. Ale ani v jednom prípade to k objednávke neprešlo. Američania, ktorí čelili útokom v Iraku, pracovali na prispôsobení Phalanx-u námorného systému obrany zblízka na ťahanom vozidle (vlečka) vybavenom elektrickým generátorom a proti batériovým radarom.
Centurion má tiež 6 hlavňový kanón, ktorý vystrelí 75 projektilov za sekundu, pričom pravdepodobnosť zachytenia mínometnej strely je podľa americkej armády až 80%. Centurion tiež používa verziu Phalanx Block 1B, vybavenú elektrooptickými systémami, navyše s vlastným radarom a umožňujúcim detekciu a automatické vyrovnanie zbrane na osi príletu nepriateľských projektilov. Americká armáda objednala 43 systémov. Ale ako sa zdá, už sa nepoužívajú.
Naval RAPIDFire – 40mm Highly Mobile Multi-Role Air Defence System
Ešte niečo o Francúzsku. Prispôsobením 40 mm CTA (6) vo veži vybavenej gyrostabilizovanými mieridlami a nainštalovanej na nákladnom automobile 6 × 6 sa zrodil Thales / Nexter RapidFire. Vystreľuje rôzne typy teleskopickej munície (vrátane novej protilietadlovej A3B) s rýchlosťou streľby až 200 rán / min a praktickým dostrelom do 4 000 m. Ale ani tento systém nebol zatiaľ objednaný SPAAG RapidFire a hoci nakoniec v Európe existuje niekoľko typov systémov, paradoxne nenašli kupca.
Okrem toho došlo k vývoju v oblasti protilietadlových rakiet odpaľovaných z ramena. Stinger bol optimalizovaný pre použitie proti dronom inštaláciou doplnkovej rakety, s preukázanou účinnosťou na drone veľkosti RQ-11 Raven.
Mistral 3 má infračervený snímač a spracovanie obrazu, ktorý mu umožňuje zamerať sa na sledované lietadlo s nízkou teplotou, a teda zvyčajne na drony. V armáde sa už používa.
Ale tento klasický prístup pravdepodobne nebude postačovať tvárou v tvár budúcim hrozbám v podobe veľko-početných rojov, čo vyvoláva dve nové otázky.
Prvá sa týka energetických zbraní, alebo inými slovami lasery. Niekoľko systémov je vo vývoji, v Európe aj v USA, ale štáty sa len pomaly odhodlávajú k nákupu týchto zbraní. Druhá sa týka elektronického boja, pričom celé spektrum opatrení umožňuje prerušenie väzieb medzi dronom a jeho operátorom. Aj tu a okrem propagovaných systémov, ako sú pušky proti bezpilotným lietadlám, sa zmluvy realizujú pomaly a komunikácia týkajúca sa tohto segmentu je obmedzená. Ale v tomto prípade sa skôr zdá, že to nie je ani tak z nezáujmu, ako skôr z obavy o diskrétnosť.
Adam Riečanský
