Prečo Kaukazcov nepovolávali na front po roku 1942?
V roku 1942 sa situácia na východnom fronte pre Sovietov natoľko vyhrotila, že sovietska vláda začala do armády povolávať aj antisovietske živly. Boli to kozáci, duchovní, trestanci… Niekde mobilizácia dosiahla až 95 % mužov povolávacieho veku. Existovali však oblasti, ktorých sa mobilizácia vôbec nedotkla.
Prečo sa sovietske vedenie vzdalo povolávania do armády národov severného Kaukazu (Horskí Tatari, Kabardinci, Čečenci, Inguši, Dagestanci, Osetínci, Kumikovia, Avarci…)? Pretože nastolenie sovietskeho poriadku tam bolo komplikované od samého počiatku nastolenia moci boľševikmi, čo sa niekedy zmenilo na ozbrojený konflikt. Miestni horali to považovali za zasahovanie do stáročných tradícií, za odmietanie náboženstva, odmietali politiku kolektivizácie poľnohospodárstva…, čo vyvolávalo ich masovú nespokojnosť.
V rokoch 1922-1941 vypuklo na severnom Kaukaze 12 veľkých ozbrojených protisovietskych povstaní. Horali však aj po ich potlačení pokračovali v odpore. Odchádzali do hôr, organizovali bandy, viedli aktívnu partizánsku vojnu. Skupiny po 100-200 ľudí vykrádali banky, prepadali miestne obyvateľstvo, kontrolovali niektoré obce.
Nemci, samozrejme, o tom vedeli a na horalov nazerali ako na potenciálnych spojencov. V súlade s dokumentom o miestnych pomocných oddieloch na východe chceli od roku 1942 aktivizovať protisovietsky boj na Kaukaze. Išlo im o dosiahnutie jeho masovosti a živiť ho chceli aj podporovaním rozdielov a treníc medzi tamojšími národmi.
Hovoriť o tom nahlas nie je dnes príliš „slušné“, no podľa nemeckých a sovietskych zdrojov sa nemecké nádeje na Kaukaze úplne opodstatnili! Podľa údajov Wehrmachtu, v radoch nemeckej armády bolo do 120 tisíc horalov. A podľa sovietskych zdrojov masové vyhýbanie sa povolávania do armády pokračovalo dokonca aj po napadnutí ZSSR. Napr. iba v Čečensko-Ingušsku povolávací rozkaz neuposlúchli dve tretiny mužov povolávacieho veku. V iných regiónoch – v Dagestane, Osetsku, Kabardino-Balkarsku, v Kalmycku… – sa dezercie a vyhýbanie sa povolaniu bolo fakticky všeobecné.
Takto sa v rokoch Veľkej vlasteneckej vojny celý Kaukaz vymanil spod vplyvu sovietskej moci. Je preto úplne logické, že za takýchto podmienok bolo povolávanie do armády nielen nemožné, ale aj riskantné. Preto bolo rozkazom ľudového komisára obrany č. 0585 z 30. 7. 1942 oficiálne zakázané povolávanie mužov z pôvodného severokaukazského obyvateľstva.
Napriek tomuto severokaukazskí horali v Červenej armáde predsa len bojovali. V prevažnej väčšine to boli muži, ktorí boli do armády povolaní už pred začiatkom vojny alebo tí, ktorí sa do armády prihlásili dobrovoľne. Pravdou však je, že dobrovoľníctvo nebolo príliš populárne a teda bolo aj málo efektívne. Veľakrát sa totiž stalo, že vedenia republík, aby sa zaskveli pred Moskvou, menili dobrovoľníctvo na prinucovanie, čo produkovalo ešte väčšie antisovietske nálady.
Vladimír Mikunda
