Pilot irackej stíhačky MiG-25PD zostrelil v prvý deň operácie Púštna búrka americkú stíhačku F/A-18, no hrdinom sa doma hneď nestal…
Irak/USA, 14. marec 2021 (AM) – Nasledujúci článok sa venuje postave irackého pilota ťažkého záchytného stíhacieho sovietskej výroby MiG-25PD, ktorý dokázal v prvý deň operácie Púštna búrka zostreliť americkú palubnú stíhačku F/A-18C, poručíkovi Irackých vzdušných síl, Zuhairovi Daúdovi. Podľa analýz spomienok irackých a amerických pilotov sa navyše ukazuje, že letectvo amerického námorníctva mohlo v tú prvú noc prísť poľahky najmenej o tri stíhačky. Že sa tak napokon nestalo, možno jednoducho vysvetliť disciplínou tohto irackého pilota.
17. januára 1991 o 2 hodine a 30 minúte ráno bagdadského času prenikli do irackého vzdušného priestoru s cieľom zaútočiť na veľkú základňu Tammuz (neskôr Al-Taqaddum) Irackých vzdušných síl, kde boli dislokované letky lietadiel MiG-25 a MiG-29 a tiež rôzne typy bombardérov, tri formácie stíhacích lietadiel Vojenského námorníctva USA (US Navy). Americké lietadlá leteli v tú noc v širokej zostave s úlohou vyčistiť oblohu pred príletom bombardérov a zároveň potlačiť irackú protivzdušnú obranu.
Za palubnými stíhačkami McDonnell Douglas F/A-18 Hornet leteli útočné bojové lietadlá Grumman A-6E Intruder, ktoré mali za úlohu zbombardovať základňu Tammuz, podporu im poskytovali ďalšie 3 lietadlá pre rádioelektronický boj Northrop Grumman EA-6B Prowler a dve dvojičky palubných stíhačiek Grumman F-14A Tomcat. Jedno zo štyroch pohotovostných stíhacích lietadiel MiG-25 z 96. letky Irackých vzdušných síl na základni Kadissija (Qadisiyah) vzlietlo na ich zachytenie.
Hneď po vzlietnutí nabral poručík Zuhair Daúd stanovený kurz a v čo najkratšom čase dosiahol rýchlosť 1,4 Machu, pričom letel prakticky do stredu formácie palubných stíhacích lietadiel F/A-18 Hornet. Nie je teda vôbec prekvapivé, že veliteľ letky VFA-81 amerického námorníctva, Michael „Mike” Anderson zachytil na radare iracký MiG-25 takmer okamžite po jeho vzlietnutí.
Iracký pilot po priblížení požiadal o povolenie zahájiť paľbu, no od pozemného dispečera prišla zamietavá odpoveď. Poručík Zuhair Daúd sa teda musel prispôsobiť aktuálnej situácii a obletel formáciu amerických stíhačiek vo vzdialenosti približne 45 míľ (necelých 75 km).
Druhá strana sa v tej chvíli zachovala podobne. Veliteľ letky, Mike Anderson, keď zistil, že je pred nimi nepriateľské lietadlo, rovnako nezačal so streľbou a nevypustil žiadnu zo svojich riadených rakiet, pretože čakal na potvrdzujúcu správu od posádky lietadla včasnej výstrahy (AWACS) E-3A Sentry amerického letectva. MiG-25 sa v tom čase nachádzal na samom okraji dosahu radarov amerického prieskumného lietadla, pričom Iračan mal vypnutý radar, takže Američania nemali dostatok údajov pre bezpečnú identifikáciu nepriateľskej stíhačky.
Anderson teda začal prenasledovať Daúdovu stíhačku a v jednej chvíli sa dokonca ocitol pred ním, k žiadnej akcii však z jeho strany neprišlo. Medzitým oznámil iracký pilot pozemnému veleniu aká je situácia. Od pozemného dispečera dostal odpoveď, aby zmenil kurz na východ a zaútočil na druhý cieľ, ktorý bol v tej chvíli vzdialený približne 20 míľ (niečo málo cez 32 km).
Nasledujúc pokyny pozemného navádzania, zapol poručík Daúd svoj palubný radar, priblížil sa k cieľu na vzdialenosť 15,6 míle (cca 25 km) a vypustil jednu zo svojich riadených striel R-40. Cieľ držal vo svojom zameriavači uzamknutý dovtedy, kým pred sebou neuvidel záblesk výbuchu, nepriateľské lietadlo následne začalo v plameňoch padať k zemi.
Na základe údajov z čiernej skrinky zo stíhačky F/A-18C poručíka Michaela Scotta Speichera, ktoré sa podarilo získať až v roku 1995, kedy boli nájdené trosky lietadla, dospeli vyšetrovatelia k záveru, že sa raketa R-40 priblížila k stroju z ľavej strany a vybuchla pod jeho kokpitom. Výbuch vysoko výbušnej fragmentačnej bojovej hlavice v okamihu odklonil lietadlo smerom do prava na 50 – 60 stupňov, čím vyvolal odtrhnutie vonkajších palivových nádrží a ich závesníkov. Poručík Michael Scott Speicher sa ešte stihol katapultovať, jeho lietadlo následne v plameňoch dopadlo na zem, približne 48 míľ (asi 77 km) južne od leteckej základne Kadissija.
Poručík Irackých vzdušných síl, Zuhair Daúd pokračoval v hľadaní ďalších cieľov, keď ho dispečer pozemného navádzania informoval o približovaní sa druhej vlny amerických lietadiel. Americké lietadlá však boli tentokrát včas upozornené na iracký stroj a vykonali úhybný manéver, takže iracký pilot nebol schopný zamerať cieľ pre vypustenie rakiet.
Po preniknutí formáciou amerických lietadiel zameral Daúd svojím zameriavačom pomalší stroj Grumman A-6 Intruder, aktivoval raketu R-40 a letel ďalej priamo na cieľ. Od dispečerov pozemného navádzania však opäť prišla zamietavá odpoveď na Daúdovú žiadosť o povolenie zaútočiť, namiesto toho dostal rozkaz najskôr vizuálne potvrdiť cieľ. Keď sa priblížil dostatočne blízko, že už bol schopný vidieť svetlo z prístrojov v kabíne lietadla A-6E Intruder, opätovne požiadal o povolenie zaútočiť na cieľ. Dispečer mu však prikázal vrátiť sa na základňu. Počas letu späť na základňu očakával Daúd protiútok Američanov, po celý čas neodtrhol zrak z obrazovky svojho radaru.
Pri návrate na základňu v Kadissiji uvidel poručík Daúd na povrchu dráhy letiska obrovský „neporiadok” – na zemi, v okruhu stoviek metrov, boli roztrúsené trosky zostrelených bombardérov Panavia Tornado britského kráľovského letectva (RAF). Troskami bombardérov Tornado bol poškodený aj jeden MiG-25, ktorý sa pokúšal vzlietnuť za Daúdom, jeho pilot utrpel ťažké poranenia. Poručík Zuhair Daúd bol preto donútený pristáť na rezervnej pristávacej dráhe, následne po bezpečnom pristátí odroloval s lietadlom do úkrytu.
Na úsvite dňa sa piloti 96. letky Irackých vzdušných sál zhromaždili pri šálke čaju, aby rozobrali situáciu z uplynulej noci. Veliteľ letky dospel k záveru, že je málo pravdepodobné, aby pilot alebo posádka nepriateľského lietadla prežila výbuch silnej bojovej hlavice rakety R-40.
Poručík Daúd vyplnil hlásenie, priložil ho k príslušnej správe svojho dispečera a obe poslal na potvrdenie veleniu PVO Irackých vzdušných síl.
A tu sa začala iracká strana konfliktu. Zodpovední dôstojníci za prešetrenie správy pilota nehoreli práve ochotou potvrdiť Daúdovu správu. Dialo sa tak kvôli tomu, že v prvých dňoch vojny v roku 1991 dostali desiatky podobných správ, v ktorých irackí piloti hlásili zničenia nepriateľskej techniky, no potvrdení k nim nebolo.
Po tom, ako Iračania zajali poručíka vojenského námorníctva USA Larryho Sladea, druhého člena posádky, zbraňového operátora (RIO, Radar Intercept Officer – druhý člen posádky, ktorý obsluhoval elektroniku a zbraňové systémy) palubnej stíhačky Grumman F-14A Tomcat, ktorá bola zostrelená nad Irakom, sa napokon dozvedeli, že F/A-18C Hornet (stroj poručíka Michaela Scotta Speichera) z lietadlovej lode USS Saratoga sa nevrátil z misie.
No aj napriek publicite okolo prípadu Speicher v USA trvalo irackým špeciálnym službám ešte dva roky, kým potvrdili identitu amerického pilota a ďalšie dva roky, kým výsledky vyšetrovania porovnali so svedectvom poručíka Daúda. Výsledkom bolo, že závery vyšetrovania neboli odovzdané veleniu Irackých vzdušných síl, navyše, bolo zakázané povýšiť poručíka v službe a udeľovať akékoľvek ocenenia.
V roku 1995 sa poručík Zuhair Daúd dozvedel o výsledkoch vyšetrovania a rozhodol sa napísať list irackému prezidentovi Saddámovi Husajnovi. V ňom vysvetlil všetky podrobnosti svojej misie, ako aj to, čo sa dočítal v americkej tlači. To napokon viedlo Bagdad k oficiálnemu uznaniu a odmene pilota za jeho úspech.
Avšak v roku 2003, podobne ako aj stovky ďalších bývalých dôstojníkov a pilotov Irackých vzdušných síl, sa Zuhair Daúd stal terčom Iránskych islamských revolučných gárd, následkom čoho bol donútený opustiť Irak a v súčasnosti žije mimo územia svojej vlasti.
Fero Kysucký
