Hitler vrhol na Moskvu slabú armádu
Operácia „Tajfún“, pomocou ktorej Hitler dúfal dobyť Moskvu a vyhrať vojnu so ZSSR, bola začatá napriek zdravému zmyslu, napísali pred pár rokmi Die Welt. Na ten moment úplne vysilené nemecké vojsko bolo vrhnuté do útoku, ktorý sa ukázal byť jedným zo zlomových momentov vojny. Víťazné plány Wehrmachtu tým boli rozbité, uvádza článok.
Adolf Hitler zaútočil proti Moskve v roku 1941 v nádeji na rozhodujúci úder s úplne vysileným vojskom, doplniac ho o posledné rezervy, napísal v nemeckom liste Bertold Seewald. Wehrmacht, aby dobyl sovietske hlavné mesto, zmobilizoval začiatkom októbra 1941 takmer dva milióny vojakov. No vojskám sa nedostávalo takmer všetkého: tankov, potravín, munície a hlavne zdravého zmyslu, uvádza nemecký list. Aj preto sa Bitka pod Moskvou stala zlomovým momentom vojny (Rusi to označujú ako začiatok zlomového momentu, jeho koncom je vraj až víťazstvo pri Stalingrade a Kursku).
Nie všetko sa udialo tak, ako si to Nemci predstavovali. Ak sa pozrieme na suché čísla, tak vyzerajú vskutku hrôzostrašne: začiatkom októbra 1941 bolo zmobilizovaných 78 nemeckých divízií, tri pechotné a tri tankové armády, čiže takmer dva milióny vojakov. Práve na nich sa spoliehalo, že víťazne zavŕšia už štyri mesiace trvajúcu vojnu.
Na operáciu „Tajfún“ nemecké velenie zmobilizovalo polovicu všetkých vojsk východného frontu, pripomína Die Welt: „Boli pozbierané posledné rezervy, tanky, majúce ísť na Leningrad boli presmerované na juh, útok na Ukrajine zverili rumunským útvarom“. Nemeckí velitelia sa zvyčajnými energickými výzvami pokúšali motivovať vojská na „posledné mohutné úsilie“, aby vojna bola jednoznačne vyhratá. Šírka frontu nemeckých vojsk pritom dosiahla 350 km, čo bolo viac, ako vzdialenosť do Moskvy.
Hitler a jeho vojvodcovia vedeli, že operáciou „Tajfún“ hrajú o všetko. Lenže nie všetko vyšlo tak, ako to okupanti predpokladali. Na jeseň 1941 mali nemecké vojská už málo spoločného s tými divíziami, ktoré boli v júni vrhnuté na boja: „Bojaschopnosť útvarov rýchlej reakcie pripúšťa ich využitie po časovo pomocnom skompletizovaní len na operácie s obmedzenou vzdialenosťou a so zníženou bojovou intenzitou. Následkom toho malo byť ich zapojenie do rozhodujúcej operácie obmedzené“, opisovali už v auguste (niekoľko týždňov pred bitkou o Kyjev) stav svojich armád náčelník štábu Franz Halder a hlavný veliteľ vojsk Walter von Brauchitz.
Nemecké jednotky rýchlej reakcie, čiže tankové a motorizované divízie, boli efektívnymi „pákami“, pomocou ktorých sa Wehrmachtu darilo jeden po druhom preľstiť a obkolesiť početne mohutnejšie sily Červenej armády, píše Die Welt. Lenže v súlade s archívnymi údajmi, už začiatkom septembra bolo 30 % tankov zo 160, ktoré mali k dispozícii, vážne poškodených a 23 % bolo v oprave. Podobné to bolo aj pri autách, ktorých deficit bol 22-percentný.
Na to, aby boli zabezpečené znižujúce sa zásoby nemeckej techniky pohonnými látkami, Nemci denne vysielali na front 27 do plna naložených vlakov. Do polovičky septembra však vrchné velenie Wehrmachtu dokázalo denne poskytnúť len 22 vlakov. Nehovoriac o tom, že z tohto mála sa mali tvoriť aj zásoby, pretože pri postupe ďalej na východ dokázalo spočiatku do cieľa doraziť len 20 vlakov, hovorí sa v článku.
Okrem toho 300 nových nemeckých tankov nedokázalo v plnej miere nahradiť straty. Nehovoriac o tom, že väčšinu z nich tvorili ľahké a stredné tanky, ktoré sa stávali ľahkou korisťou pre sovietske T-34.
Hitler však stále trval na tom, aby divízie boli kompletizované novými tankami, špeciálne vybavenými na boj v trópoch proti Britskej ríši, vysvetľuje Die Welt.
Omnoho vážnejším problémom bol morálny stav vojsk, ktorý vysokí nemeckí dôstojníci aj v oficiálnej komunikácii považovali za nazývali „katastrofálny“. Vojaci pechoty, ktorých bola väčšina, prešli od júna peši vyše tisíc kilometrov vo vysiľujúcich podmienkach, ako opisoval jeden z nich. „Vojaci vstávajú o 3 – 4 hodine ráno a pripravujú sa na útok; zväčša neumytí, pretože k vode je to príliš ďaleko a navyše niet na to čas a je veľmi tma. Potom celý deň kráčajú a až neskoro večer, o 21 – 22 hod. znova za tmy prichádzajú k miestu sústredenia, pričom ako prvé musia nakŕmiť kone a vybudovať im stajňu. Až potom si môžu vyfasovať večeru v poľnej kuchyni a ľahnúť si spať.“ Pričom toto všetko sa deje ešte bez kontaktu s protivníkom, výsledkom ktorého mal Wehrmacht ku koncu septembra menej o pol milióna vojakov, podotýka autor.
Bojový denník pechotnej divízie dosvedčuje: „Súčasné povozy s gumenými kolesami a guličkovými ložiskami sa už dávno rozpadli kvôli strašným cestám a boli nahradené ruskými roľníckymi povozmi. Odolné nemecké kone zo dňa na deň viditeľne slabnú z vysilenia a nedostatku krmu… Zásoby, vrátane mnohotonových bojových zásob divízie, sme boli nútení nechať na úbočí kvôli nedostatku prepravných možností“, cituje z neho Die Welt.
Podľa slov samotných vojakov situácia so zásobovaním bola naozaj kritická tak pre nemecké útvary, ako aj pre miestne obyvateľstvo. „Koľkokrát sme si mysleli, že naše batérie a iné jednotky sa nedokážu zúčastniť bojov kvôli hroznej situácii s dopravnými prostriedkami – a teraz už vôbec nie sme útočnou divíziou… Panuje tu ľadový chlad; už nie som ničoho schopný, len sedieť v mašine a čas od času sa zamotávať do prestieradla, pretože si vôbec necítim prsty… Je to zlý začiatok; čo ak takou bude celá vojna až do samej Moskvy!“, zapísal si do svojho denníka poručík nemeckej tankovej divízie.
Na jeseň sa prudko zhoršilo počasie, veľká časť nemeckých vojsk si však v pokušení rýchleho víťazstva zanechala zimnú výbavu v Poľsku. Niektorí velitelia divízií sa pokúšali napraviť túto chybu vlastnou iniciatívou a organizovali dodávky teplých odevov zbierkami v Nemecku, píše Die Welt. Hmotnosť balíčkov pre jednotlivca však bola obmedzená tromi kilami, vrátane obalu. Väčšina pešiakov preto stále zostávala „v špinavej, hnijúcej a zavšivavenej bielizni“ a ako hovoria archívy, čoskoro sa medzi nimi začal šíriť týfus.
V momente, keď Hitler 2. októbra 1941 oduševňoval vojakov na „poslednú rozhodujúcu bitku tohto roka“, toto všetko bolo nemeckému vrchnému veleniu už známe, zdôrazňuje Die Welt. Wehrmacht ubezpečoval, že táto bitka „bude všetkými národmi Európy uznaná za všeobecnú operáciu na záchranu najvýznamnejšieho kultúrneho kontinentu“. V skutočnosti sa však na fronte začalo objavovať čoraz viac zahraničných vojakov – napríklad na posilnenie dorazili útvary „Légie francúzskych dobrovoľníkov“. Boli však uznané za nevhodné na boj a preto ich vyslali ako ochranné jednotky do tyla. „Tam sa rozpútala partizánska vojna, ktorá nielen vrhla nebezpečenstvo na zásobovanie vojsk potravinami a muníciou, ba veľmi málo sa líšila od masových vrážd oddielmi esesákov“, hovorí sa v článku.
Bez ohľadu na ťažké okolnosti nemeckí vojaci sa spoliehali na ubezpečenia Hitlera a jeho vojvodcov, že musia napnúť sily na tento „posledný mohutný úder“, ktorý bude koncom vojny so Sovietskym zväzom.
Na rozkaz velenia nemecké sily spustili 2. októbra 1941 operáciu „Tajfún“, ktorá krachla a zmenila sa na protiútok sovietskych vojsk. „Napriek zdravému zmyslu, úplne vysilené vojská boli vrhnuté do tretieho útoku, o ktorom dúfali, že bude posledným rozhodujúcim“, cituje Die Welt na záver názor vojenského historika Christiana Hartmanna.
Vladimír Mikunda
