Aktuality, História,

Pred desiatimi rokmi západ zaútočil na Líbyu. Aké ponaučenie si zobrať z tejto operácie?

---

 

Zahraničná invázia do Líbye bola sankcionovaná rezolúciou Rady bezpečnosti OSN 1973, ktorá bola prijatá dva dni pred začiatkom intervencie, 17. marca. Rusko to neprijalo. Dôvody tohto stanoviska ešte neboli dostatočne analyzované.

 

Je potrebné pripomenúť, že samotná rezolúcia, striktne povedané, neposkytovala nijakú ozbrojenú inváziu zvonku. Rezolúcia OSN požadovala ukončenie násilia v Líbyi a zavedenie bezletovej zóny. Konkrétne sa v nej uvádzalo, že je povolená akákoľvek forma ochrany civilného obyvateľstva „okrem zavedenia okupačných vojsk“. Nepísalo sa tam nič o masívnom použití vysoko presných zbraní, ako aj o vražde miestneho vodcu ako „cieľa 1“.

 

Všeobecne je toto uznesenie, rovnako ako mnoho iných podobných článkov, napísané tak, aby sa dalo interpretovať, ako sa vám páči. Samotný mechanizmus prijímania rezolúcie pripomínal spravodajskú špeciálnu operáciu.

 

Najskôr prešiel líbyjský veľvyslanec pri OSN Ibrahim Dabbashi na stranu „vzbúrencov“. Práve táto osoba, ktorá mnoho rokov pohodlne žila v New Yorku, prišla s myšlienkou zavedenia bezletovej zóny. 21. februára to vyhlasuje. Zdá sa, že 28. februára príde britský premiér David Cameron sám s podobným nápadom. A už 1. marca prvé dve americké lode menia miesto nasadenia a sú odoslané do Stredozemného mora (Enterprise a Mount Whitney). V skutočnosti zatiaľ nebola naplánovaná žiadna diskusia v OSN.
Myšlienku bezletovej zóny ďalej zachytávajú tí líbyjskí povstalci, ktorí vedia čítať a písať. 12. marca šlo na demonštráciu v Benghází niekoľko tisíc žien, ktoré požadovali zavedenie „bezpilotnej zóny“ („Priletíte a naši chlapci na zemi si urobia všetko sami“ – to je skutočný slogan tejto demonštrácie). Ženy sú uvedené v staniciach CNN a BBC.

 

Všeobecne ide o dosť zvláštny fetiš – bezletovú zónu. V líbyjskom prípade Kaddáfí ani povstalci nepoužívali veľmi lietadlá, ale bojovali medzi sebou staromódnym spôsobom: guľometmi a tankami. Sem-tam na ťavách. A táto krásna moderná formulácia – „bezletová zóna“ – jednoducho legalizovala vzhľad cudzích lietadiel vo vzduchu. Oveľa pokročilejšie, ako mala Líbya k dispozícii.

 

Ďalej sa vyžadovalo, aby ste sa chránili pred miestnou PVO. Takto aspoň motivovali predstavitelia armád Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a USA chaotické bombardovanie celého územia Líbye, ktoré sa začalo 19. marca. Hneď prvý deň bolo iba v Tripolise vystrelených viac ako 100 Tomahawkov.

 

Presne povedané, prvú bombu zhodili vysoko motivovaní Francúzi. Asi o pol druhej popoludní francúzska Mirage vystrelila na neznámy typ vozidla, ktoré podľa pilota „predstavovalo hrozbu pre civilné obyvateľstvo“ (ako sa píše v oficiálnej správe). O 16.00 odletelo do francúzskeho regiónu Benghází 18 francúzskych lietadiel „na ochranu mesta pred Kaddáfího jednotkami“. Do večera už bola celá Líbya v plameňoch. Hneď v prvý deň útokov dosiahol počet obetí civilistov 70 osôb vrátane detí.

 

Rezolúcia OSN hovorí o zastavení násilia a zaistení bezpečnosti civilného obyvateľstva, nech už to znamená čokoľvek. Lenže Elyzejský palác hneď v prvý deň intervencie motivoval bombardovanie susedstva Benghází nie ochranou obyvateľstva Líbye ako celku, ale ochranou mesta ovládaného opozíciou od „Kaddáfího jednotiek“. A nejde o implementáciu formálne neutrálne znejúcej rezolúcie OSN, ale o prijatie postoja jednej zo strán konfliktu.

 

Ďalej si nikto vážne nespomenul na rezolúciu OSN. Po niekoľkých dňoch zničenia líbyjského systému protivzdušnej obrany začalo spojenecké letectvo prenasledovať líbyjské vojenské vybavenie.

 

Sú známe prípady, keď francúzske „Mirage“ a „Rafale“ jednoducho metodicky rozstrieľali celé rady niekoľkých desiatok tankov. A niekedy mohlo byť cieľom jediná stratená samohybná zbraň (dánske letectvo je veľmi hrdé na toto víťazstvo, prvé v histórii dánskej armády od Napoleona). Zároveň bolo počas celej doby intervencie (pri Mers-al-Brega) na opozíciu zaútočené iba raz – aj to, zdá sa omylom.

 

10. júna predstaviteľ NATO, ktorý si prial zostať v anonymite, pre CNN uviedol, že rezolúcia OSN „povoľuje atentát na plukovníka Muammara Kaddáfího“. A ani tento názov nie je uvedený v pôvodnom texte uznesenia. Kaddáfí bol zabitý 20. októbra. A 22. októbra vtedajší generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen uviedol, že operácia v Líbyi bude dokončená do konca mesiaca. Sotva to bola čisto kalendárna náhoda.

31. októbra 2011, keď z krajiny zostali iba výstražné značky, pristál víťaz Fogh Rasmussen v prístave Tripolis. Potomok Vikingov oznámil „úspešný výsledok“ operácie v Líbyi a zablahoželal arabskému ľudu „k jeho ťažko vybojovanej slobode“. “Je skvelé byť v slobodnej Líbyi.” Konali sme, aby sme vás chránili. Spoločne sme vyhrali. Líbya je konečne oslobodená od Benghází do Bregy, od Misraty po Západné hory a Tripolis, “uviedol Rasmussen.

 

Všetci sme videli pozoruhodnú reakciu Hillary Clintonovej na správu o Kaddáfího smrti. Práve táto smutná udalosť určila koniec operácie. Cieľ bol splnený. Ako sa hovorí v USA, misia je dokončená. Ďalej, vážení Líbyjčania, dohodnite sa tam navzájom. Len nezabudnite predávať ropu a zlato správnym ľuďom a za správne ceny.

 

V roku 2016 americké ministerstvo zahraničia oficiálne vydalo niektoré listy Hillary Clintonovej ako ministerky zahraničia (zdôrazňujeme, že k ich úniku nedošlo pomocou neznámych hackerov, ale boli oficiálne odtajnené). A hovorí sa v nej, že pani Clintonová bola veľmi znepokojená líbyjskými zásobami ropy a zlata, pretože ich cielené použitie ako ekonomickej zbrane by mohlo veľmi poškodiť výmenný kurz a hodnotu amerického dolára. A plukovník Kaddáfí bol toho schopný.

 

Starú Líbyu so všetkými jej veľkými plusmi a obrovskými mínusmi nemožno vrátiť. Ako nevrátiť Irak, Sýriu a predtým Libanon. Možno sa Egypt dokázal spamätať z arabskej jari. Ale taký veľký, ekonomicky rozvinutý a dobre vyzbrojený štát, ktorý ovláda Suezský prieplav, sa môže cítiť relatívne bezpečne a sám vyriešiť svoje vnútorné problémy, vrátane rozloženia tisícov demonštrácií na námestí Tahrir.

 

A Muammar Kaddáfí, stále musíte byť objektívni, veľmi ste precenili svoje vojenské schopnosti, ako aj stupeň a kvalitu jeho vzťahov s tými, ktorých považoval za svojich spojencov v Európe – s Francúzskom a Talianskom.

 

Čo mal so Sarkozym, je temná otázka, ale Paríž si aj napriek osobným vzťahom medzi Sarkozym a Kaddáfím dlho brúsil zuby na Líbyu. Už len kvôli invázii do Čadu, oblasti zodpovednosti Francúzska. A tak sa hviezdy Paríža a Sarkozyho osobne úspešne spojili vo februári až marci 2011.

 

Teraz môžeme teoreticky špekulovať o tom, čo by sa stalo, keby Rusko vetovalo rezolúciu OSN, ktorá to všetko začala. Možno by sa Francúzsko a USA rozhodli ísť z druhého boku. Napríklad bombardovanie Juhoslávie začalo NATO bez sankcií OSN. To znamená, že existovalo určité uznesenie (č. 1199), ale tam iba „strany boli vyzvané k zastaveniu paľby“. A potom samotné NATO rozhodlo, čo robiť.

 

Situácia v Líbyi nevyzerala mimoriadne beznádejne, ako vyzerala napríklad situácia v Sýrii pred začatím ruskej operácie. Existuje mnoho rôznych možností výberu akcií, či už nezávisle, alebo v spojenectve s niekým. S rovnakým Francúzskom. K dispozícii boli aj administratívne zdroje z Nemecka, ktoré sa ostro dištancovalo od toho, čo sa deje. Všeobecne bolo z čoho vyberať.

 

Ale v režime „keby“ príbeh nefunguje. Hlavná vec je, že boli urobené závery. A hlavným príkladom toho je Sýria, kde zabránili nielen rozpadu krajiny, ale zabránili aj niekoľkým pokusom tých istých Spojených štátov zorganizovať operáciu, ako je tá líbyjská. Jedinou škodou je, že tieto závery bolo možné urobiť až s odstupom času.

Maroš Šolc

Zdieľajte článok