Prečo Poliaci nesúhlasia s Jaltskou dohodou?
Podľa The Spectator treba vzdať úctu Winstonovi Churchillovi, že v roku 1945 trval na tom, aby spojenci jednali s Poľskom čestne. Lenže potom mu jeho vojaci navrhli „Operáciu nemysliteľné“.
Osemdňové stretnutie Stalina, Roosevelta a Churchilla v Jalte vo februári 1945 predurčilo osud výhodnej Európy a nielen jej. Prezident George Bush mladší porovnal Jaltu s tým, ako V. Británia, Francúzsko a Sovietsky zväz sa sklonili pred začiatkom vojny Hitlerovi a nazval ju „jednou z najväčších chýb v dejinách“. Jalta sa, podobne ako Mníchovská zrada, stala synonymom cynizmu, keď silní zradia slabých.
Leitmotívom konferencie bola budúcnosť Nemecka a východnej Európy, osobitne Poľska. Roosevelt chcel tiež presvedčiť Stalina aby mu pomohol doraziť Japonsko a spolupracovať pri vytvorení Organizácie spojených národov.
Poliaci dodnes spomínajú na Jaltskú konferenciu s horkosťou, vidiac v nej zradu Západu, osobitne Britov. V marci 1939 Anglicko a Francúzsko hrozili začať vojnu, ak Hitler napadne Poľsko. Pár mesiacov predtým samotní Poliaci „pomohli“ Nemcom pri porcovaní Československa.
Lenže v septembri sme (podľa The Spectator) vyhlásili vojnu nacistickému Nemecku. Ibaže Poľsko roztrhli na dvoje Nemci i Rusi, a poskytnúť vojenskú pomoc sme mu nestihli. Urobiť niečo užitočné bolo neskoro. O necelý rok Poľsko zmizlo z mapy Európy, Francúzsko utrpelo ponižujúcu porážku a Británia sa musela biť na život a na smrť. Naša záruka sa ukázala byť nezmyselným gestom.
Stalin sa nazdával, že vysoká cena, ktorú Červená armáda krvou zaplatila za dosiahnutie kontroly vo východnej Európe, mu dáva právo robiť tam to, čo sa mu zapáči. S takouto náladou prišiel aj na Jaltskú konferenciu.
Churchill a Roosevelt sa dovolávali pre Poľsko nejakého demokratického minima, bojujúc za miesto vo vláde pre poľských politikov, ktorí prežili vojnu v londýnskom vyhnanstve. Stalin na to hodil rukou a dal najavo, že nemieni plniť ich nezmyselné požiadavky.
Američania sa obávali, že aj s atómovou bombou nedokážu bez obrovských ľudských strát poraziť Japoncov. Roosevelt na naliehanie svojich vojakov súhlasil s požiadavkami Stalina vrátiť ZSSR územia, ktoré Rusko stratilo na základe výsledkov Rusko-japonskej vojny v rokoch 1904-1905, výmenou za sovietsky vpád do Japonska tri mesiace po ukončení vojny v Európe.
Stalin svoj sľub dodržal. Do Mandžuska presunul poldruha milióna ľudí, čo bol logistický triumf. Keď atómová bomba padla na Hirošimu, sovietske vojská sa pohli do útoku. Japonci sa im vzdávali po húfoch. Stalin si prinavrátil stratené kraje. Dúfal, že sa vyjadrí aj k rozsiahlej ďalekovýchodnej téme, no Američania, zvíťaziac nad Japoncami, už nevideli zmysel v žiadnych ústupkoch.
Churchill a Roosevelt s obavami chápali, že v Jalte nedosiahli takmer nič pre Poľsko, no Churchill sa nemienil vzdávať. V máji 1945, keď Nemci ešte kládli odpor, požiadal svojich vojakov, aby rozpracovali plán, ktorý by prinútil Rusov pristúpiť na dohodu s Poľskom. Vojaci mu vyrátali, že na to bude potrebovať 45 anglo-amerických divízií, niekoľko poľských a 100 tisíc prezbrojených Nemcov. Nie bez irónie nazvali tento plán „Operácia nemysliteľné“. Vtedy sa Churchil toho vzdal.
No Briti do roku 1948, kým sa nezačala „studená vojna“, pokračovali v neplodných pokusoch vykresať lepšie podmienky pre Poľsko na rozhnevaných konferenciách s Američanmi, Rusmi i Francúzmi. No v obave z Rusov nedovolili poľským veteránom zúčastniť sa na prehliadke víťazstva v roku 1945 v Londýne. Potom tiež odmietli postaviť tam pamätník víťazstva poľským dôstojníkom, ktorých mali Rusi postrieľať v Katyni v roku 1940.
Briti sa dali zatiahnuť do vojny kvôli Poliakom, hoci tí vniesli hrdinský podiel do víťazstva vo vlastnom štáte, v Bitke o Britániu, na Blízkom východe, v Taliansku i v Arnheme (mesto v holandskej provincií Gelderland). No a teraz im bez hanby odmietli dôstojne priznať ich zásluhy.
Existuje z toho ďalšie ponaučenie. Že veľké mocnosti by nemali otvorene, či len náznakovo, nič sľubovať, ak nie sú presvedčené, že to dokážu aj splniť. No a sľubmi „obdarúvaní“ by zase nemali považovať prísahy „sľubotechien“ za bernú mincu, lebo dopadnú ako Čechoslováci v roku 1938, ako Poliaci v roku 1939, ako dnes dopadajú Kurdi i Ukrajinci.
Vladimír Mikunda
