Hlavný ideológ Tretej ríše A. Rosenberg: „Führer mi zveril správu Ruska!“
Alfred Rosenberg bol samý paradox. Takmer nikdy nedostal dôležité funkcie a v tých, ktoré mu pripadli, utrpel fiasko. Dokonca sa mu stalo, že takmer do základov zničil nacistickú stranu, no napriek tomu zostával jedným z najbližších ľudí Hitlera.
Považoval sa za konkurenta Goebbelsa a Ribbentropa – tí ho však nebrali vážne. Preslávil sa ako hlavný ideológ nacizmu, jeho práce sa však nedokázali dočítať ani do polovice. Hitler ho ustanovil za „ministra pre Rusko“. No odignoroval takmer všetky jeho projekty. Rosenberg si napriek tomu vyslúžil v Norimbergu najvyšší trest.
Alfred Rosenberg pochádzal z estónskeho Revelu (dnes Tallinn) a keď istý novinár študoval archívy o jeho pôvode, tak v roku 1934 uviedol, že v krvi hlavného nacistického filozofa niet ani kvapka nemeckej, že je Lotyš, Estónec, „Mongol“ (myslelo sa Rus) a trochu aj Žid. Ďalší výskumníci zobrali tieto slová veľmi vážne. Po prvé, „drzý“ novinár hneď skonal. Po druhé, jeho vyjadrenia okamžite využil Vatikán, keď ich uverejnil vo svojom oficiálnom liste „Rímsky pozorovateľ“ (L´Osservatore Romano). O týchto novinách sa totiž vedelo, že len tak nenaletia na nejaké novinárske kačice.
Tovarišč Rosenberg
Nejde tu len o krv. Alfred stratil matku ako dvojmesačný, otca ako desaťročný a vychovali ho tetky – rusofilky. V rodnom Revele ukončil reálne učilište, kde výučba prebiehala v ruštine. Obľúbeným predmetom mu bolo kreslenie. Jeho skice domčeka Petra Veľkého v revelskom parku Kadriorg okrášľovali steny učilišťa. Keď sa tam vrátil po tridsiatich rokoch už cez vojnu, s údivom zistil, že jeho kresby stále visia na pôvodnom mieste. Po učilišti prešiel na rižskú polytechniku, kde sa tiež vyučovalo v ruštine.
Keď sa Nemci počas 1. sv. vojny priblížili k Rige, Rosenberga spolu s ďalšími študentmi previedli do Moskvy, do Moskovskej polytechniky. Univerzita dnes nesie meno N. E. Baumana.
Aj prvé manželstvo spájalo Rosenberga s Ruskom. Z veľkej lásky sa oženil ako 22-ročný. Vyvolenou sa mu stala estónska Nemka a rusofilka, intelektuálka a balerína Hilda Lismannová. To ona zasvätila zvedavého, no trochu neotesaného mládenca do ruskej literatúry, do umenia a do svetovej filozofie. V roku 1915 si ho odviezla do Paríža: vypiť si kávu v kaviarni Rotunda a pozhovárať sa s bohémami. Veď aj ona mala prostý pôvod, keďže jej otec obchodoval vo veľkom s rybami. Dokonca tak, že takmer monopolizoval obchod s baltickými sardinkami v celej Ruskej ríši.
Podobne ako jeho budúci idol Adolf Hitler, do stretnutia s ktorým mu ostávalo pár mesiacov, aj Rosenberg sníval o kariére architekta: jeho diplomovou prácou bol projekt krematória.
Dokonca mu navrhli obsadenie voľného miesta v Moskve. Družil sa s ruskými liberálmi, nadchýnal sa Dostojevským, veľmi dobre poznal Moskvu. Pobýval v Petrohrade, vyzdvihoval „šľachetnosť a štedrosť“ rodného mesta svojej matky, v ktorom sa mu vzali rodičia.
Októbrová revolúcia ho zastihla v Moskve. Rosenberg sa automaticky stal sovietskym občanom a sovietskym technikom – architektom. A teda aj tovariščom.
S touto intelektuálnou výbavou opustil Rusko a vydal sa do Mníchova budovať Tretiu ríšu. Kvôli chorobe manželky im prišlo nevidieť sa niekoľko mesiacov a potom ho tá pri stretnutí takmer nespoznala: stál pred ňou fanatický nacista-antisemita. V roku 1923 sa manželia rozviedli. Hovorilo sa, že to nebolo bez nátlaku Hitlera: vychádzajúcej hviezde nacistickej strany sa nehodila ideologicky nespoľahlivá manželka. Čoskoro však zomrela a Rosenberg sa oženil druhýkrát.
Adolf a Alfred
Ťažké je tomu veriť, no Hitler bol v mladosti pod vplyvom Alfreda Rosenberga, ktorý bol o štyri roky mladší ako führer , nemal frontovú minulosť a bol považovaný za „ruského emigranta“. Práve Rosenberg oboznámil Hitlera s „Protokolmi siónskych mudrcov“, ruskou mystifikáciou o nárokoch Židov na svetovládu.
Keď Rosenberg v roku 1919 po prvýkrát počul Hitlera v jednej mníchovskej pivárni, bol už plnohodnotným „nazi“, lenže s ruským odtieňom: patril do tajného krúžku Aufbau Vereinigung (Organizácia rekonštrukcie), ktorý zlučoval radikálnych monarchistov a antisemitov, hlavne emigrantov z Ruska.
Rosenberg vstúpil do Nemeckej robotníckej strany osem mesiacov pred Hitlerom. A keď ten založil NSDAP, prešiel k nemu a dostal členskú legitimáciu s číslom 625. Alfred Rosenberg sa stal jedným z organizátorov pivného puču v roku 1923 v Mníchove. Lenže, na rozdiel od Hitlera a ďalších vzbúrencov, jeho do basy nezavreli. „Nie dlho pred svojim uväznením Hitler napísal spolustraníkom niekoľko krátkych poznámok do denníka. Aj ja som dostal ceruzou napísané posolstvo: ´Drahý Rosenberg, od tohto momentu si na čele hnutia´,“ písal vo svojom denníku.
Keď Hitlera prepustili, strana len tak-tak, že dýchala. Prežívala administratívnu bezmocnosť, čo bol evidentná stopa riadiacich schopností Rosenberga. No napriek tomu si zachoval Hitlerovu dôveru.
Hitler v roku 1925 vydáva knihu Mein Kampf , Rosenberg v 1930-tom „Mýtus XX. storočia“. Obe sa stanú katechizmom nacizmu, hlavnými stavebnými prvkami jeho ideológie.
Rosenbergovu prácu vydajú v miliónových nákladoch, prečítať si ju musí každý správny Germán. „Strana šírila knihu z akéhokoľvek dôvodu,“ písali v roku 2013 komentátori S. Lang a E. von Schenk pri príležitosti opätovného vydania Rosenbergovho denníka. „Hlavne ho však čítali nacistickí ideológovia pri hľadaní nových hesiel alebo ideológovia opozície, ktorí hľadali slabiny v bašte nacizmu.“
Hitler sa o knihe vyjadril takto: „Nepochopiteľná táranina, napísaná sebavedomým Pribaltom, ktorý uvažuje mimoriadne zmätočne. Veď uvažujme spolu: Krv, ktorá umrela, začína ožívať. V jej mystickom symbole prebieha nová výstavba buniek duše nemeckého národa. Súčasnosť a minulosť sa prejavujú znenazdajky v novom svete a pre budúcnosť z toho vyteká nová misia. Dejiny a úloha budúcnosti sa už viac nevyznačujú bojom triedy proti triede, bojom medzi cirkevnými dogmami a dogmami, označujú rozpor medzi krvou a krvou, rasou a rasou, národom a národom. Toto označuje boj duchovnej hodnoty proti duchovnej hodnote“. Naozaj, nepochopiteľná táranina.
Nehodný do funkcií
Hitler síce priznal Rosenbergovi najvyšší nacistický titul ríšskeho vodcu, ktorý získalo v Tretej ríši len 25 ľudí, no aby starému priateľovi zveril nejakú vážnu nestranícku funkciu, to neriskol.
Po nástupe nacistov k moci považoval ríšsky filozof za svojich hlavných konkurentov Josepha Goebbelsa a Konstantina von Neuratha. Prvý bol ministrom propagandy a Rosenberg sa stal len šéfredaktorom tlačového listu NSDAP Völkischer Beobachter (Ľudový pozorovateľ). Hitler vymyslel špeciálne pre Rosenberga funkciu splnomocneného vodcu na kontrolu všeobecnej duchovnej a svetonázorovej výchovy NSDAP. Čo znelo efektne, no nebolo to spojené s reálnou mocou.
Žiarlivosť na Goebbelsa sa prejavila na stránkach denníka. Rosenberg si, na rozdiel od mnohých iných, necenil Goebbelsovské krasorečnenie a manažérsky talent. Goebbels má „pocit sebauspokojenia z vlastných slov a lacného potlesku po antisemitských prejavoch“ vrčal Rosenberg vo svojom denníku. Sám seba však považoval za kolos, ktorý Goebbels a jeho ministerstvo nedokážu zvaliť: „Môj boj za duše a názory členov strany sa už v hlavnom skončil víťazne. Všetky vynaliezavé intrigy „orgánu výkonnej moci“ a závistlivcov tomu nedokázali zabrániť“.
Tento ťah, akože dôležitú, no v podstate poloprázdnu funkciu, Hitler použil pri Rosenbergovi nie prvýkrát. Chvíľu predtým bol vymenovaný za vedúceho zahraničnopolitickej správy NSDAP. Význam Rosenberga na tomto poste sa dá posúdiť aj podľa konkrétneho prípadu: na pakte so Sovietskym zväzom z roku 1939. Išlo o dôležitú tému, no názor vedúceho zahraničnopolitickej správy strany, „Rusa“ Rosenberga, bol ignorovaný. Z jeho denníka: „Za úroveň týchto dokumentov majú zodpovednosť spolu s führerom, Göring a – najsmiešnejší prípad vo svetových dejinách – také nič, ako Ribbentrop.“
Z Hitlerovej verchušky Rosenberg považoval podľa intelektu a politického významu za seberovného len Göringa. Lenže aj tu sa mýlil. Podľa IQ testov Göring bol múdrejší o celých 11 bodov. Holandský novinár a historik nacizmu Louis de Jong o Rosenbergovi napísal: „Považoval sa za druhého Bismarcka, za štátneho činiteľa s unikátnymi vedomosťami a darom predvídania.“
Okamžite po nástupe nacistov k vláde sa Rosenberg zapojil do vysiľujúceho kariérneho boja so šéfom ministerstva zahraničia Konstantinom von Neurathom (ministrom bol do roku 1938). (Spojila ich aj lavica obžalovaných v Norimbergu, kde sedeli vedľa seba!) Písomné hlásenia, šepkanie Hitlerovi do ucha… Rosenberg sa veľmi usiloval „povaliť“ Neuratha. V roku 1934 si do svojho denníka napísal: „Včera som mu (Hitlerovi) predstavil výsledok trojmesačného šetrenia sabotáže v ministerstve zahraničných vecí. Führer bol veľmi nahnevaný a povedal: „Choďte k ministrovi justície a odovzdajte mu môj príkaz: musí vyšetriť, či sa v nejakom ríšskom ministerstve nesabotujú moje pokyny!“. Ak by sme mali veriť Rosenbergovmu denníku, tak Hitler ho len chválil a pritakával mu.
Keď Neurath v roku 1938 opustil ministerstvo zahraničia, Rosenberg si to pripísal za svoju zásluhu. Zdalo by sa, že pre Alfreda Rosenberga nastali hviezdne časy. Písal führerovi rozsiahle hlásenia s prosbami menovať ho na uvoľnenú funkciu. Lenže kreslo ministra zahraničia dali Joachimovi von Ribbentropovi.
V straníckom rebríčku bol Rosenbergov štebeľ vysoko. Hitler vytvoril tzv. „Department Rosenberga“ (Dienststelle Rosenberg (DRbg)), stranícky úrad s nejasnými funkciami, majúci pozorovať ideológiu a zahraničnú politiku; do jeho štruktúry patril aj „Štáb Rosenberga“, ktorý sa zaoberal nadobúdaním a krádežou umeleckých predmetov na okupovaných územiach. Lenže Alfred Rosenberg chcel mať aj reálnu výkonnú ministerskú moc.
K tomu si u Hitlera vyprosoval aj miesto v tajnej rade. Patrili do nej najcennejší nacisti. Medzi obvinenými v Norimbergu sem v rôznych časoch patrili Göring, Hess, Keitel, Raeder, Ribbentrop a Neurath. Rosenberga do nej nevolali.
Nakoniec sa mu zadarilo
Oddanosť a intrigy mu priniesli ovocie. 22. júna 1941 Nemecko napadlo ZSSR a 17. júla Hitler podaroval Rosenbergovi novozriadené ministerstvo – východných okupovaných území. Rosenberg povstal duchom: „Führer mi zveril novú zodpovednosť, führer mi zveril správu Ruska!“ vyznával sa do denníka. A ako sa zamýšľal spravovať Rusko?
Sovietsky zväz mal byť podľa jeho zámyslu rozdelený na päť gubernátorstiev. Ostland – Bielorusko a tri pobaltské republiky mali byť ponemčené. Gubernátorstvo Ukrajina sa malo stať dojnou kravou pre hospodárstvo Nemecka, krajom, obývaným nevzdelanými otrokmi, nepriateľskými voči etnickým Rusom.
Samostatnými gubernátorstvami sa mali stať Kaukaz (plus historická oblasť vojska donského) a Turkestan – disponovali by pseudo nezávislosťou, niečo ako vazalstvom. Samotné Rusko, vrátane kedysi Rosenbergovmu srdcu drahej Moskvy a Sankt-Peterburgu, sa malo stať zónou na deportácie nežiaducich elementov z celej Európy.
Len jeden ostrovček bývalého ZSSR mal mať tú česť vojsť do zostavy Tretej ríše, polostrov Krym. Rosenberg preň osobne vymyslel nové názvy tamojších miest. Simferopoľ mal byť premenovaný na Gotenburg, Sevastopoľ na Theodorichshaffen. Malo to byť na pamiatku krymských Gótov, ktorých etnická stopa vychladla najneskôr v 17. storočí.
Koľko papiera sa popísalo, koľko porád sa konalo! Lenže od prvých dní vojny bolo zrejmé, že Hitler sa nemieni riadiť odporúčaniami „východného“ ministerstva: obsadenú západnú Ukrajinu okamžite pripojil ku generálnemu gouvernemetu poľských území. Ostatné okupované územia boli spravované vojenskou administráciou, ministerskí emisári boli druhoradí, „rozčlenenie“ podľa jasných skíc Rosenberga sa nekonalo.
Zlé jazyky vo Wehrmachte a v strane hovorili, že Rosenberg nerozumie ani Nemcom, ani Rusom, že je úplne zbytočný, a od leta 1944 ho s výsmechom nazývali ministrom už neokupovaných východných území. Dokonca aj osobný advokát Rosenberga na Norimberskom procese Alfred Toma opovrhoval svojím mandantom, v kuloároch ho nazýval „náročným pohanom“. Hitler ponechal Rosenbergovi len jednu „hračku“: dovolil mu vytvoriť Lokotskú republiku, náhražku štátu na okupovanej časti Brjanskej oblasti, ktorý spravovali sovietski kolaboranti.
Iných filozofov Hitler pre vás nemá
Ráno 15. apríla 1946 bola sála č. 600 Norimberského justičného paláca plná: Očakávalo sa vypočutie hlavného ideológa Tretej ríše. Rosenberg pristúpil k tribúne a spustil osvetu publika na tému nacistickej filozofie. K polovici dňa divácke rady na polovicu osireli, pretože počúvať frázovitú miešaninu okultizmu, antisemitizmu, antiklerikalizmu a rasizmu bolo neúnosne nudné.
Rosenberg rozprával poldruha dňa. Keď tribunál nakoniec pristúpil ku krížovému výsluchu, ostávajúci diváci oživli. No nie nadlho: rečník bol absolútne predvídateľný. Z jeho odpovedí vyplývalo, že „nebol členom“, „nebol prítomný“, „nezúčastnil sa“… – veľmi prostá bola jeho obhajovacia línia. Navyše sa usilovne vyhýbal odpovediam na konkrétne otázky, alebo ich smeroval do známych koľají ideologickej rétoriky. Asi bol v tom momente rád, že mu Hitler nezveril reálnu výkonnú moc. Lenže i to, čo mu bolo zverené, vystačovalo na štatút jedného z hlavných nacistických zločincov.
Vladimír Mikunda
