Klamali vám: Napoleona a Hitlera neporazili nízke teploty
Zvyčajne sa uvádza, že Napoleon a Hitler boli v Rusku porazení surovými teplotami ruskej zimy, hoci vedeli o zložitosti vojenskej kampane v takýchto podmienkach. Španielsky autor Manuel P. Villatoro v tomto článku analyzuje, na čo sa obaja agresori spoliehali a čo ich zničilo.
Napoleon Bonaparte a Adolf Hitler sa na seba nepodobali, zhodovali sa len vo vpáde do Ruska. Vie sa, že už v roku 1811 cár Alexander I. listom varoval francúzskeho diplomata Armanda Augustina Louisa de Caulaincourta pred ťažením: „Francúz je chrabrý, no dlhodobé ťažkosti a zlá klíma mu berú guráž. Za nás budú bojovať naša klíma a naša zima“.
Nedá sa popierať, že nízke teploty sa stali pre oboch agresorov akýmsi rekviem. Veď Bonaparte narazil na najtvrdšiu zimu v Európe za ostatných 160 rokov. V skutočnosti boli aj Rusi prekvapení, keď zbadali ako nízko klesli teplomerové stĺpce.
Niečo podobné sa udialo aj s führerom: jeho obrnence boli kvôli technickým problémom, vyvolaných nízkymi teplotami, imobilné a vojaci mrzli po desiatkach a stovkách, pretože sa im nedostávalo teplého oblečenia. Pravdou je aj to, že Napoleon sa pustil do boja s „generálom Mrázom“ až po dobytí Moskvy, keď si už myslel, že ťaženie má vyhraté. Hitler sa chvel od nízkych teplôt už pred Moskvou.
Napoleon, upozornenia
„Malý Korzičan“ vedel, že v perspektíve sa bude musieť zraziť s „generálom Mrázom“ (tak sa na východe nazývajú teploty pod nulou). Vedel, čo ho čaká. V roku 1811 sa mu bývalý veľvyslanec v Sankt Peterburgu Caulaincourt usiloval poradiť ohľadne budúceho vpádu. Andrew Roberts v rozsiahlom životopise „Napoleon: život“ (Napoleon: A Life) píše, že diplomat sa celý deň snažil presvedčiť imperátora aby nezačal vojnu. Pričom nebolo to kvôli tomu, žeby cisárova Grande Armée (Veľká armáda) zaostávala za cárovými vojskami a francúzski generáli za generálmi protivníka (Rusov vtedy považovali za mizerných na bojovom poli.), ale kvôli chladu.
Medzi štyrmi očami Caulaincourt rozprával Bonapartovi o nadšení Alexandra I. zo španielskych partizánov (ktorých taktiku tiež implementoval medzi svojich ľudí) a aj o informáciách o surovosti ruskej zimy. Napoleon si však stál na svojom: „Dobrá bitka ukončí blahé úmysly tvojho priateľa Alexandra a aj jeho opevnenia z piesku!“ Napoleon sa považoval za neporaziteľného a nechápal, že narazí na množstvo iných nepriateľov a nielen na línie pechoty v zelených rovnošatách.
V nasledujúcich mesiacoch Bonaparte zozbieral nekonečné množstvo almanachov a prác mnohých autorov. Všetky tieto zdroje sa zhodovali v tom, že skutočný „generál Mráz“ nenastúpi pred novembrom. Napoleonov letopisec Agathon Jean François Fain písal o tom takto: „Neprepustil žiadnu informáciu, žiadne výpočty v tejto oblasti, všetky možnosti boli popreverované. Ruská zima je najsurovejšia v decembri. A v novembri teplota neklesá pod šesť stupňov“. Ak sa Rusko vzdá skôr, problém bude vyriešený.
Napriek tomu chápal, že ide o boj s časom, pretože v takých knihách, ako „História Karla XII.“ od Voltaireho, ktorú tiež prečítal, je povedané, že zima bola natoľko surová, že z neba padali zamrznuté vtáky. „Osobitne chladno bolo v noci, mnohí zomierali,“ píše sa v práci.
Napoleon odignoroval varovania a rozhodol, že ak sa bude naplno útočiť, tak do zimných táborov sa bude dať vrátiť do krutého poklesu teplôt. Dobrodružstvo Napoleona sa začalo v roku 1812 tým, že do východných stepí vyslal 675 tisíc vojakov. Jeho počiatočná idea bola neumožniť Alexandrovi I. napadnúť Poľsko, no potom ho to smerovalo priamo do srdca Ruska. To, čo „malý Korzičan“ nečakal, bolo, že jeho nepriatelia sa budú vyhýbať rozhodujúcim bitkám a zvolia si taktiku „spálenej zeme“. Povedané inými slovami, čím Rusi ďalej ustupovali, o to intenzívnejšie nútili Francúzov maximálne predlžovať zásobovacie trasy. Útočníci preto zostávali bez zásob a obrancovia, logicky, bez strát.
Po niekoľkých mesiacoch postupu Bonaparte uprel pohľad na hlavné mesto, ktoré sa nemalo nikdy skloniť pred jeho želaniami. „Napoleon je prudký potok, no Moskva je špongia, ktorá ho vstrebe,“ povedal knieža Michail Kutuzov, keď videl Francúzov pri meste.
Mýlil sa. Mesto pred útokom spustlo, ľudia ho hromadne opúšťali. Z vtedajších 250 tisíc obyvateľov v ňom zostalo len 15 tisíc. Dňa 13. septembra neveľká suita Moskovčanov odovzdala Napoleonovi kľúče od mesta. Grande Armée sa pustila vpred s výkrikmi „Moskva! Moskva!“, aby získala svoju hlavnú cenu. Napoleon pri tom zavrčal len jednu vetu: „Tu je, nakoniec, toto významné mesto. Konečne!“
Napoleon vstúpil do Moskvy ráno 15. septembra 1812 a v súlade s titulom cisára nasťahoval sa do Kremľa. Samozrejme, že to bolo až po tom, ako všetko preverili a presvedčili sa, že nič nie je zamínované. „Mesto je rovnako veľké ako Paríž, je tu všetko,“ písal svojej Jozefíne.
Bez ohľadu na podpaľačstvo Rusov, ako sa „malý Korzičan“ nechal počuť, považoval tému „za uzavretú“. Z jeho pohľadu sa vojna v ten moment skončila. Bola to však hrubá chyba, pretože mesto, bez ohľadu na jeho veľkosť, nebolo pripravené pojať 100 tisíc Napoleonových vojakov. O niekoľko týždňov už drevo na oheň museli získavať z rozsekaného nábytku, a „vojaci sa kŕmili zatuchnutou koňacinou“. Samozrejme, že ruská armáda netrpela a v zápolí sa dobre stravovala.
Zima a týfus
Už v októbri, keď nebolo potravín, energií, efektívnych zásobovacích trás…, nebolo ani nádeje. Napoleon videl, ako na zem začali padať prvé snehové vločky. Boli poslednou kvapkou pred blížiacou sa katastrofou. Vediac, že pokračovať v útoku už nemôže, Napoleon sa rozhodol ustúpiť do Smolenska, aby tam dorazil pred nástupom „generála Mráza“. Vtedy už bolo absolútne jasné, že boj podišiel ku koncu. Dňa 18. októbra cisár otvorene povedal svojím generálom: „Poponáhľajte sa, do zimných táborov musíme dôjsť za menej ako 20 dní“. V tej chvíli bolo ešte slnečno a chlad sa ešte neprejavil.
Ako píše Roberts, Napoleon to uhádol, už o 17 dní sa začali silné metelice, a stĺpce teplomerov začali klesať. Autor píše, že teplota klesla až v novembri, keď sa Veľká armáda vydala na ústup. Zároveň tvrdí, že ochorenia ako týfus spôsobili nemenšie straty ako „generál Mráz“, aj keď sa tento fakt často opomína. Jasné je jedno: keď sa Veľká armáda pokúsila dôjsť do svojho hlavného štábu v Smolensku, dostala najtvrdší úder. Nazvime ho morálny.
Vojakom sľúbili, že v tomto meste si môžu obnoviť sily na cestu domov. V skutočnosti už medzi ľuďmi panoval neporiadok a nedôvera. No a to vojská zdržalo.
Ústup sa stal desivým prízrakom Napoleona. Kvôli chladu a útokom kozákov doputovalo do smolenského tábora len 20 tisíc vojakov. Cisár z toho obvinil „generála Mráza“. Bola to výhovorka. No takí autori ako Jesús Villanueva v knihe „Francúzska revolúcia“ (La revolución francesa) tvrdia, že „dnes si historici myslia, že od imperátora to bola fatálna nepredvídanosť“. Ako píše Villatoro, „predĺženie línií, vyvolané horúčkovitým útokom na Moskvu, popretŕhalo zásobovaciu reťaz a počas pobytu v Moskve vojakov nepripravili na nastupujúcu zimu“. Čiže Napoleon vlastné chyby zviedol na nepohodu.
Hitler, ďalšia odysea
V ďalšom storoční sa rovnakej chyby dopustil Adolf Hitler. Bez ohľadu na to, že niektorí z jeho najváženejších generálov (vrátane Heinza Guderiana) študovali pochody Karla XII. aj Napoleona a neradili mu vtrhnúť do Sovietskeho zväzu, on na útoku trval. Navyše udialo sa to o mesiac neskôr ako bol pôvodný plán, pretože Hitler najskôr musel vstúpiť do vojny proti Juhoslávii a Grécku. Generál Wehrmachtu písal vo svojich pamätiach nasledovné: „Obnovený výskum kampaní proti Rusku nám jasne ukázal všetky zložitosti bojiska a odhalil našu nepripravenosť na takú grandióznu kampaň“.
Existuje nekonečné množstvo mýtov o „generálovi Mrázovi“ a jeho tvrdom údere na nemeckú armádu. Začneme z toho, že ešte do začiatku zimy sa Hitler musel zraziť s ďalším, nemenej horším nepriateľom: s „generálom Blatom“ (Rusi ho nazývajú „plukovník Blato“.).
Októbrové dažde vytvorili také množstvo blata, že tanky boli nútené zastaviť útok. V denníku 112. nemeckej divízie sa to popisuje nasledovne: „26. októbra sa nám pred očami vyjavil takýto obraz: takmer všetky mašiny beznádejne zapadli. Tie, ktoré nepadli do pasce v blatách alebo na cestách, taktiež nemohli postupovať kvôli nedostatku paliva“.
Nastal zvláštny paradox: Nemci netrpezlivo čakali na pokles teplôt, aby cesty zamrzli a obrnence opäť mohli pokračovať v útoku. Na druhej strane vojenskí historici sa zhodujú na názore, že Hitlerovi sa zima ukázala už v októbri. Führer vtedy mohol rozhodnúť o zaujatí obrany na obsadených pozíciách, trpezlivo čakať a zabezpečiť si zásobovanie trasy. No on sa rozhodol čeliť nízkym teplotám a ako Bonaparte, stavil na rýchlu kampaň, aby zlomil odpor ZSSR.
Lenže práve vtedy nastúpil so svojim surovým útokom „generál Mráz“. Problémy pre Nemcov vznikli rýchlo, lebo nemrznúcej zmesi pre motory bolo málo. Zbrane s krátkymi hlavňami a obrnené vozy sa zrazu stali zbytočnými. Mimochodom, podľa hodnotení takých historikov, ako bol aj Jesús Hernández, v prvých mesiacoch po poklese teplôt zostal funkčný len každý piaty tank. K tomu sa vyjavil nedostatok teplých odevov, väčšina Nemcov mrela v letnej uniforme. Škody boli také, že nemecké straty, spôsobené nízkymi teplotami, boli v novembri vyššie, ako bojové. K decembru 1941 mal Wehrmacht zamrznutých už 100 tisíc vojakov. Hrozná katastrofa. Dala sa však predvídať, dalo sa jej vyhnúť.
Vladimír Mikunda
