Jednotky kozákov v Ruskej garde budú mať všetky policajné práva
Jednotky kozákov v Ruskej garde budú mať všetky práva a povinnosti zamestnancov bezpečnostného oddelenia, uviedol tlačový tajomník ruského prezidenta Dmitrij Peskov. Poznamenal, že de jure už nebudú kozáci, ale ruskí gardisti. „Prečo im nedať zbrane?“ – Peskov odpovedal na otázku.
Koncom júna prišiel splnomocnenec prezidenta Ruska v severo-kaukazskom federálnom okrese Jurij Čajka s myšlienkou vytvorenia samostatných práporov pozostávajúcich z kozákov ako súčasť Rosgvardie. Potom uviedol, že najdôležitejšou prioritou jeho práce je „maximálna integrácia ruských kozákov do systému štátnej správy a verejnej služby“, ako aj „vojensko-vlastenecká a duchovná a morálna výchova kozáckej mládeže“. Neskôr túto myšlienku podporil Vladimir Putin.
Po druhej svetovej vojne boli kozácke jednotky spolu s jazdectvom zo Sovietskej armády vyradené a kozáctvo ako ozbrojená zložka prakticky zaniklo. Nezanikli však kultúrne tradície kozáckeho ľudu. Počas perestrojky v druhej polovici 80. rokov sa pomery v ZSSR uvoľnili, čo dovolilo opätovne vzniknúť základom kozáckej organizácie, podobne ako bola známa z minulosti pred Občianskou vojnou. 28. až 30. júna 1990 bola na zjazde kozákov v Moskve vytvorená rada atamanov a zvolený prvý nový celosovietsky ataman Alexandr Martynov. Onedlho na to začali v bývalých kozáckych oblastiach vznikať organizácie, ktoré združujú kozácke spoločenstvá. V súčasnosti sa takáto samospráva rozvíja vo všetkých oblastiach, kde žijú kozáci. Na juhu Ruska kozáci fungujú ako polovojenská organizácia, ktorá hliadkuje v ruských oblastiach. Ruská Štátna duma prijala v roku 2005 zákon o kozáckej štátnej službe.
Prví ruskí kozáci žili pravdepodobne na južných hraniciach ruského cárstva. V oblasti siahajúcej od stredného toku Volgy cez líniu mestských pevností idúcu od Riazane k Tule. Najznámejší sú donskí kozáci, ktorí prešli rieku Don smerom do Ázie. S rozširovaním cárskej moci sa spolu s hranicami posúvali na juh a východ. V dobe svojho najväčšieho rozmachu, v období od 16. do 19. storočia, utvorili niekoľko centier, najväčšie z nich boli na riekach Jaik, Don, Kubáň a Terek. Ďalšie významné kozácke vojská boli z okolia Astrachaňa a Orenburgu. Jaickí kozáci pre cárske Rusko od začiatku 16. storočia získali prakticky celú Sibír. Z novovzniknutého Sibírskeho kozáckeho vojska sa neskôr oddelili Semirečenské vojsko v Kirgizsku a v Turkestane, Zabajkalské, Amurské a Ussurijské vojsko. Menšie oddiely boli i v Krasnojarsku, Irkutsku a na rieke Jenisej.
Kozáci v Rusku plnili v 16. a 17. storočí najmä funkciu ochrany hraníc a pohraničných oblastí pred nájazmi Tatárov a Nogajcov. Neskôr pomáhali pri podmaňovaní Sibíri, Kaukazu a Ďalekého Východu. V roku 1645 kozák Vasilij Pojarkov preplával po rieke Amur do Ochotského mora, kde objavil Severný Sachalin a následne sa vrátil do Jakutska. Ďalší ruský kozák Semion Ivanovič Dežňov preplával z ústia rieky Kolyma v Severnom ľadovom oceáne do rieky Anadyr v Tichom oceáne a objavil prieliv medzi Áziou a Aljaškou. Kamčatku preskúmal v rokoch 1697 – 1699 kozák Vladimir Vasilievič Atlasov.
V 17. a 18. storočí sa ruské kozáctvo podieľalo veľkou mierou na mnohých povstaniach a útokoch proti Ruskému štátu. Z jeho radov vzišli mnohí organizátori kozáckych a roľníckych povstaní, ako napríklad Stepan Razin a Jemelian Pugačov. Kozáci majú podiel na udalostiach takzvanej Smutnej doby začiatkom 17. storočia. Podporovali Lžidimitrija I. a tvorili podstatnú časť jeho armády. Mali veľký význam pri zvolení Michala III. za cára.
Roku 1671 sa ruskému cárovi Fiodorovi III. podarilo dostať kozákov pod svoju kontrolu. Z dobrovoľných spojencov, sa tak stali cárskymi poddanými. Do ich organizácie čoraz viac zasahovala cárska moc, ktorá ju do konca 17. storočia začala upravovať v súlade so svojou vlastnou administratívou. Od roku 1721 spadali kozáci pod Vojenské kolégium, ktoré bolo akýmsi predchodcom Ruského ministerstva obrany. V tom istom roku Peter Veľký pozastavil voľbu atamanov kozákmi a nariadil ich výber cárskou mocou. Po likvidácii Pugačevovho povstania v roku 1775 počas panovania Kataríny II., boli zlikvidované aj posledné prvky kozáckej autonómie. V 1798 boli kozácke hodnosti nahradené armádnymi, kozácki starešinovia prebrali dôstojnícke hodnosti a dostali šľachtické tituly. V roku 1802 vydali prvé armádne smernice pre kozácke vojská. Od roku 1827 bol za najvyššieho atamana všetkých kozáckych vojsk v cárskom Rusku, volený následník trónu. V 1838 bol vytvorený organizačný poriadok pre kozácke oddiely, tie v 1857 prešli pod správu Velenia (od 1867 Hlavného velenia) nepravidelných (od 1879 – kozáckych) vojsk Ministerstva vojny, od roku 1910 podliehajúce Hlavnému štábu.
Z vojenského hľadiska boli kozáci univerzálnym druhom vojska. Vojenskí odborníci ich uznávali ako najlepšie ľahké jazdectvo, vynikajúce na obchvatné manévre a útoky na tylo nepriateľa – teda špecifické operácie, kde sa plne využívala ich rýchlosť v spojení s presným manévrovaním nezomknutých formácií, čo bolo obzvlášť efektívne v boji s európskymi armádami. To potvrdili počas Severnej a Sedemročnej vojny, ako aj počas Talianskeho a Švajčiarskeho pochodu Alexandra Suvorova. Významnou mierou sa podpísali na výsledku partizánskej vojny proti Napoleonovi v 1812. roku. Bez kozáckych šabieľ by sa nezaobišla žiadna rusko-turecká vojna v 18. a 19. storočí.
Podľa zákona z roku 1875 trvala kozácka služba 20 rokov. Začínala sa vo veku 18 rokov. Prvé 3 roky navštevoval kozák prípravnú triedu, 4 roky slúžil v normálnej vojenskej službe, 8 v zľahčenej službe a 5 v zálohe. Do služby každý prišiel vo svojej uniforme, so strelnou aj chladnou zbraňou a jazdeckým koňom. Za prípravu, výcvik a vojenskú službu niesla zodpovednosť kozácka občina – stanica.
Kozácka samospráva a služba bola v úzkej súvislosti s prerozdeľovaním pôdy, ktorá zabezpečovala ich obživu a bola tak základom ich materiálnych hodnôt. Hlavným vlastníkom pôdy bol štát, ktorý v mene cára dával časť pôdy kozáckym vojskám, ktoré si ju vykúpili vlastnou krvou. Časť tejto pôdy si kozácke vojsko nechávalo v zálohe a zvyšok prerozdeľovalo jednotlivým staniciam. Tie znovu prerozdeľovali pôdu medzi kozákov. Tí boli za doživotné používanie pôdy a oslobodenie od platenia daní povinní znášať vojenskú službu. Pôdu udeľovali aj kozáckej šľachte, v závislosti od ich dôstojníckej hodnosti aj dedične. Táto pôda sa nesmela predávať osobám nevojenského pôvodu. V 19. storočí bolo poľnohospodárstvo hlavným druhom hospodárstva v kozáckych regiónoch, aj keď v rôznych oblastiach existovali určité odlišnosti, ako intenzívny rybolov v Uralskom, Donskom a Ussurijskom vojsku, poľovníctvo v Sibírskom, či vinohradníctvo a ovocinárstvo na Kaukaze a Done. Bol to značný rozdiel a veľký príklon k poľnohospodárstvu oproti predošlým dobám, keď v sa Donskom vojsku na začiatku 18. storočia podobná činnosť medzi kozákmi nemilosrdne trestala a uprednostňovalo sa pastierstvo a chov koní.
Koncom 19. storočia medzi kozákmi ešte stále prevládal silný zmysel pre súdržnosť a nadradenosť, prameniaci z ich spôsobu života, ako aj lojalita k cárskej vláde. Preto boli často nasadzovaní na potláčanie vzbúr a nepokojov, najmä počas rozsiahlych robotníckych a roľníckych nepokojov v 1905 a 1906. Cárska vláda sa do značnej miery opierala o ich spoľahlivosť aj na začiatku 20. storočia, kedy ich spoločenstvá a polofeudálna vojenská služba boli do veľkej miery prekonané. Kozáci už neboli natoľko oslavovaní ruskou armádou, ktorá v nich videla málo disciplinované a nedostatočne vycvičené vojenské jednotky. Ich bojové oddiely sa začali využívať ako prieskumníci, vojenské spojky, či predvádzací sprievod. Keď sa začala vo februári 1917 revolúcia, kozáci rýchlo vytriezveli a pripojili sa k povstaniu. Aj keď sa do revolúcie sprvu zapojilo len málo kozáckych jednotiek. Zbehnutie celej kozáckej cárskej gardy (takzvaný Konvoj), bolo veľkým úderom pre cára Mikuláša II.
Vlado Šinko
