“Nepretržité more ohňa”. Pred 80. rokmi fašisti prvýkrát okúsili raketový systém Kaťuša
Legendárny raketový systém BM-13, prezývaný „Kaťuša“, bol prvýkrát použitý v bitke 14. júla 1941.
Multiraketový systém bol vytvorený v rokoch 1938-1941 vo Výskumnom ústave č. 3 NKB pod vedením dizajnéra Andreja Kostikova. Bol namontovaný na nákladnom vozidle ZIS-6. Používal rakety kalibru 132 mm. V marci bolo bojové vozidlo testované, 21. júna bolo uvedené do prevádzky a 14. júla bolo testované v bojových podmienkach. V tento deň ostreľovala experimentálna raketová delostrelecká batéria pod velením kapitána Ivana Flerova nepriateľské jednotky a techniku z „Kaťuši“ v železničnom uzle v meste Orša.
„Zasiahli sme fašistické jednotky v železničnom uzle Orša. Výsledky sú skvelé. Nepretržité more ohňa,“ napísal veliteľ vo vestníku vojenských operácií.
Hodinu a pol po prvom útoku nasledovala salva po prechode nepriateľských vojsk cez Oršicu. Podľa poznámok Flerova výstrel spôsobil nepriateľovi veľké straty v živej sile a na vojenskej technike, v jeho radoch spôsobil paniku a tí, čo prežili na druhej strane, boli zajatí sovietskymi jednotkami. Počas Veľkej vlasteneckej vojny bolo v Sovietskom zväze vyrobených asi 10 tisíc raketových delostreleckých vozidiel rôznych úprav.
Sovietska armáda tieto raketomety používala od druhej svetovej vojny. Meno dostali podľa populárnej ruskej vojnovej piesne Kaťuša. Hovorilo sa im aj Stalinov organ (nem. „Stalinorgel“) pre kvílivý zvuk ich rakiet, ktoré boli navyše zoradené na raketomete podobne ako organové píšťaly. V priebehu vojny došlo k vylepšovaniu rakiet aj ich odpaľovacích zariadení. Základná raketa M-13 (dolet 8 470 m) a jej subverzie boli najpoužívanejšími typmi. Žiadna z rakiet rovnakej kategórie nedosiahla taký dostrel, ani stupeň bojového nasadenia. V priebehu vojny bolo s využitím pôvodného raketového motora pripravených niekoľko ďalších variantov rakiet. V porovnaní s pôvodnými leteckými raketami RS-132 boli dlhšie a množstvo ich pohonnej látky vzrástlo na 3,5 kg, mali tiež väčší dolet a mohutnejšiu bojovú hlavicu. Zatiaľ čo porovnateľné nemecké rakety boli stabilizované rotáciou pomocou šikmých plynových dýz, sovietske, britské aj americké rakety mali výrobne menej náročné a lacnejšie šípové stabilizátory s malými krídlami. To síce uľahčovalo ich použitie, ale stabilita i presnosť týchto rakiet bola oproti nemeckým nižšia. Preto kaťuše odpaľovali strely postupne, keďže pri hromadnej salve by sa mohli zraziť a explodovať.
Súbežne s vývojom nových rakiet, pokračovalo aj zdokonaľovanie odpaľovacích zariadení a vozidiel, na ktorých sa prevážali. Prvá zmena sa uskutočnila pre nízku priechodnosť automobilu ZIS-6 už koncom leta 1941. Odpaľovacie zariadenia sa začali montovať na tanku T-40 a T-60 s označením BM-8-24 a tiež na pásový traktor STZ-5-NATI. V apríli 1943 sa začali používať najmä nákladné automobily dodané od západných Spojencov v rámci lend-lease. Od polovice roku 1944 sa začali rozširovať nové odpaľovacie zariadenia pre rakety M-30 a M-31. Nové zariadenie dostalo názov BM-31-12, keďže mohlo niesť 12 rakiet. Čas potrebný na zaujatie palebného postavenia sa znížil z priemerných 3 až 4 hodín na 7 až 13 minút. Po skončení vojny vývoj raketového delostrelectva pokračoval. Nástupníkmi kaťuší sa stali zariadnia BM-20 a BM-21 Grad.
Vlado Šinko
