Ako nacisti zaviedli kontrolu nad všetkými médiami?
Tretia ríša vytvorila univerzálnu mediálnu mašinu na riadenie mozgov, ktorej súčasťou bolo aj fyzické potláčanie akéhokoľvek iného názoru. Všetky vydavateľstvá v Tretej ríši boli riadené zhora, nesúhlasiacich prenasledovali a redaktorom hrozil za nepodriadenie sa koncentrák.
Bez ohľadu na nátlak, ktorý sa začal ešte v časoch Weimarskej republiky, do začiatku 1930-tych rokov nemecká tlač zostávala jasnou a zrozumiteľnou. Cestu k suchej, nudnej a úplne orientujúcej sa na vládu nacistov tlač prešla za púhych šesť rokov.
Weimarské Nemecko: mínus 300 vydavateľstiev
Politická moc videla nebezpečenstvo v slobodných médiách už v medzivojnovom období. Ústava Weimarskej republiky z roku 1919 po prvýkrát v dejinách Nemecka stanovila slobodu osobnosti, korešpondencie a slova. Taktiež zrušila cenzúru.
Lenže k roku 1920, keď sa začala rozbiehať hospodárska kríza, prestávali niektoré noviny vychádzať. Vláda dotovala vydavateľstvá podľa toho, ako podporovali oficiálne smerovanie štátu. Po troch rokoch bol prijatý zákon „O obrane republiky“, ktorý odstránil z ústavy čl. 118, ustanovujúci slobodu slova.
Na základe tohto zákona bolo v priebehu 10 rokov začatých tisíce súdnych pojednávaní proti tlači. Súdy vynášali pokuty, zbavenie slobody novinárov a zákazov pre vydavateľov tlače. Do roku 1932 bolo zakázaných vyše 300 vydavateľstiev. Kvôli prehratej vojne, kríze a depresívnym náladám začali byť v spoločnosti veľmi populárne médiá nacionalistických hnutí. Napríklad stranícke noviny NSDAP Völkischer Beobachter (Ľudový pozorovateľ) a časopis pre členov strany Der Angriff (Útok), založený Josephom Goebbelsom v roku 1927. Osobitne radikálne boli noviny Der Stürmer (Útočník), ktoré vydával horlivý antisemita Julius Streicher, neskôr gauleiter okupovanej časti Francúzska. Der Stürmer obviňoval židov zo všetkých zločinov, dokonca na nich uverejňoval aj žaloby pacientov psychiatrických nemocníc a šíril pornografické karikatúry na neárijcov.
Paralelné médiá skupovali veľkí priemyselníci. Práve v tom čase vzniká koncern Hugenberga, médiá ktorého sa stali oporou národného socializmu. Alfred Hugenberg sa doslova za jedno desaťročie stal vlastníkom tlače hlavného mesta, keď zhltol koncern Scherla, reklamné vydavateľstvá, informačnú službu T.U. a získal aj filmovú spoločnosť Ufa. Majúc v rukách všetky ekonomické a informačné páky, zohral dôležitú úlohu pri príchode Hitlera k moci.
V júli 1931 v Nemecku vyhlásili mimoriadny stav. To úradom umožnilo zúčtovať sa s opozičnými vydaniami a dať „zelenú“ svojej tlači. Systematicky sa začali zatvárať médiá, ktoré presadzovali iný názor ako nacistický: Volksstimme, Volksfreund, Volksblatt, Volkswacht a ďalšie. Sociálni demokrati uverejnili memorandum o teroristickej činnosti členov NSDAP. Hovorilo sa v ňom o násilných aktoch voči novinárom, ktorí nesúhlasia s nacistickými ideami – vtedy utrpelo 14 redakcií, 11 reportérov a predavačov tlače.
Príchod Hitlera k moci: mínus sedem článkov ústavy
Dňa 30. 1. 1933 prezident Nemecka Paul von Hindenburg ustanovil Adolfa Hitlera za ríšskeho kancelára. Ďalšie udalosti nabrali prudký spád.Ten 4. 2. 1933 vydal dekrét „O obrane nemeckého národa“, ohraničujúci slobodu tlače a zhromažďovania. Dňa 28. 2. 1933 ako odpoveď na zinscenované podpálenie Reichstagu, prezident podpísal výnos „O obrane národa a štátu“. Cieľom bol vyhlásený boj s komunistami, ktorých obvinili z podpaľačstva, lenže dokument išiel omnoho ďalej. Jeho prvá časť zrušila sedem článkov ústavy, obmedzujúc osobné práva a slobodu občanov, slobodu slova, slobodu tlače, slobodu zhromažďovania a mítingov, povoľovala kontrolu korešpondencie a odpočúvanie telefonických rozhovorov.
Dňa 13. 3. 1933 bolo vytvorené ministerstvo národnej osvety a propagandy na čele s Josephom Goebbelsom; štátnym tajomníkom rezortu sa stal bývalý šéfredaktor vplyvných podnikateľských novín Die Berliner Börsen-Zeitung Walter Funk. Od tých čias sa úlohou novín stalo nielen informovanie, ale hlavne inštruovanie čitateľa. Podľa Goebbelsa sa tlač mala stať „hudobným nástrojom“ v rukách vlády, ovplyvňujúcim masové vedomie občanov.
Dnes by sme Josepha Goebbelsa považovali za talentovaného „piarščika“, ktorý sa dlho nemohol nájsť v novinárstve, kým sa v roku 1925 nepridružil k nacistom a nevenoval svoje schopnosti Hitlerovi a jeho strane.
Goebbels sa stal hlásnou trúbou národného socializmu. Hneď po založení svojho rezortu vyhlásil: „Ministerstvo propagandy nie je administratívnym úradom. Je to ministerstvo pre národ, a národ bude mať vždy k nemu prístup. V tomto dome nikdy nebudú pojmy byrokracie. (…) Protivníka môžeme zalievať paľbou z guľometov dovtedy, kým neuzná nadvládu, ktorú majú guľometčíci. Toto je jednoduchá cesta. Ale národ sa dá prerobiť aj za cenu revolúcie ducha a teda nie ho iba zlikvidovať, ale naopak, pritiahnuť protivníka na svoju stranu. My, národní socialisti, sme sa vydali druhou cestou a budeme v tom pokračovať.“
Rozkvet Tretej ríše: 2300 novín pod kontrolou
V podriadení ministerstva sa ocitli všetky úrady spojené s informačným trhom Nemecka. „Počas celého obdobia od roku 1933 po rok 1945 bolo úlohou oddelenia nemeckej tlače (4. oddelenie ministerstva propagandy) sledovať vnútornú tlač a vydávať jej svoje pokyny, pomocou ktorých sa toto oddelenie stalo efektívnym nástrojom v rukách vedenia,“ uvádzal v písomných výpovediach Norimberskému tribunálu vedúci ríšskeho rozhlasu a vedúci spravodajského oddelenia nacistického ministerstva propagandy Hans Fritzsche, ktorý v rokoch 1938-1942 stál na čele 4. oddelenia. Pod jeho kontrolou sa vraj nachádzalo vyše 2300 nemeckých denníkov.
„Cieľom tohto pozorovania a kontroly v prvom období po roku 1933 bolo úsilie zásadným spôsobom zmeniť podmienky, ktoré existovali v tlači do uchopenia moci,“ podtrhol Fritzsche. „Znamenalo to koordináciu a zapojenie do nového poriadku všetkých novín a časopisov, ktoré slúžili súkromným kapitalistickým záujmom alebo straníckej politiky. (…) Šéf oddelenia nemeckej tlače uskutočňoval každodenné tlačové konferencie v ministerstve pre predstaviteľov všetkých nemeckých novín. Takýmto spôsobom sa tu vydávali inštrukcie predstaviteľom tlače.“
„Všetka nemecká tlač bola pri sprostredkovaní oddelenia nemeckej tlače neustále nástrojom ministerstva propagandy a vďaka tomu bola všetka nemecká tlač podriadená politickým cieľom vlády,“ citoval svedectvo Fritzscheho na Norimberskom procese pomocník amerického pravnika Drexel Sprecher, hovoriac o individuálnej zodpovednosti tohto súdeného.
„Vyjadrovalo sa to vo voľbe času uverejňovania článkov a pri udeľovaní zvýšenej pozornosti takým otázkam o polemike v tlači, ktoré boli najvýhodnejšie v každom momente, ako napríklad: ´Triedny boj v ére národného socializmu´, ´Princíp vodcovstva a totalitný štát´, ´Strana a záujmy politiky v ére národného socializmu´, ´Židovská otázka´, ´Sprisahanie svetového židovstva´, ´Boľševické nebezpečenstvo´, ´Plutokratická demokracia za hranicami´, ´Obecné rasové problémy´, ´Cirkev´, ´Hospodársky úpadok za hranicami´, ´Zahraničná politika a životný priestor´.“ Podľa slov Sprechera „je oddelenie nemeckej tlače nástrojom na podriadenie všetkých nemeckých médií politickým cieľom vlády“.
Novinárom sa nemohol stať každý, ale iba tí, ktorí boli zaregistrovaní a preškolení v tlačovej komore. K júlu 1933 vyše poldruha tisíc vydavateľstiev bolo zbavených možnosti zaoberať sa svojou činnosťou. O ďalšie dva roky nestačila ani registrácia pri tlačovej komore, lebo každý, kto chcel pracovať s informáciami, musel sa stať členom nacistickej strany a zložiť prísahu.
„Každé ráno vydavatelia berlinskych denníkov a dopisovatelia novín, ktoré boli vydávané v iných mestách ríše, sa zhromažďovali v ministerstve propagandy, aby si vypočuli správu doktora Goebbelsa alebo niektorého z jeho námestníkov, aké správy vydávať, aké nie, ako predkladať materiál, ako ho otitulkovať, aké spoločnosti treba zredukovať a aké rozvinúť, aké sú najvhodnejšie témy v danom dni na úvodník,“ píše v knihe „Vzlet a pád Tretej ríše“ americký novinár William Schirer, ktorý niekoľko rokov pracoval v nacistickom Nemecku a potom svedčil v Norimberskom procese. „Na vyhnutie sa akýmkoľvek nedorozumeniam bola na každý deň vydávaná písomná direktíva, boli tiež vydávané ústne pokyny. Neveľkým dedinským novinám a vydavateľstvám periodickej tlače sa direktívy zasielali telegrafom alebo poštou.“
Ríšsky zákon o tlači zo 4. 10. 1933 žurnalistiku vyhlásil spoločenskou profesiou. Predpokladalo sa, že vydavatelia musia mať nemecké občianstvo, árijský pôvod a nie sú v manželstve so židmi.
14. časť direktívy vydavateľom predpisovala „nepublikovať v novinách to, čo tak, či onak zavádza čitateľa, splieta egoistické ciele so spoločenskými a oslabuje moc Nemeckej ríše zvnútra alebo zvonku, podkopáva vôľu nemeckého národa, obranu Nemecka, jeho kultúry a ekonomiky a aj všetkého toho, čo uráža česť a dôstojnosť Nemecka“.
„Keby bol takýto zákon uplatnený do roku 1933, zabezpečil by zákaz činnosti všetkých nacistických vydavateľstiev a publikácií všetkých vydavateľstiev nacistického významu,“ komentoval William Schirer. „Teraz umožnil zatvoriť tie časopisy a vyhnať z práce tých novinárov, ktorí nechceli slúžiť nacistom.“
Tisíc novinárov v koncentračných táboroch
Riaditeľom nacistického straníckeho vydavateľstva Eher-Verlag sa stal Hitlerov veliteľ v rokoch 1. sv. vojny Max Amann. Stal sa finančným diktátorom nemeckej tlače a ako prezident Ríšskej tlačovej komory mal právo zakázať ktorékoľvek médium, aby ho vzápätí získal za halier. Takto sa vydavateľstvo Eher-Verlag zmenilo za krátky čas na gigantickú vydavateľskú ríšu. Osobný príjem Amanna poskočil zo 108 tisíc mariek v roku 1934 na 3 milióny 800 tisíc v roku 1942, poznamenal William Schirer.
„Po tom, ako sa strana dostala v roku 1933 k moci, majitelia mnohých koncernov, takých ako vydavateľstvo rodiny Ullsteinových, alebo tých, ktoré boli pod kontrolou Židov a slúžili politickým a náboženským záujmom, nepriateľským nacistickej strane, považovali za účelné predať svoje noviny alebo aktíva koncernu Eher,“ uviedol Amann vo výpovedi pred Norimberským tribunálom. „Voľný trh na predaj takých druhov vlastníctva neexistoval, preto sa Eher-Verlag stávalo v podstate jediným kupujúcim. (…) Bolo by spravodlivé uviesť, že hlavný cieľ nacistického programu v oblasti tlače bol v tom, aby bola odstránená akákoľvek tlač, stojaca v opozícii voči strane.“
V apríli 1934 vydal Max Amann výnos o zrovnoprávnení novín. Tento dokument v podstate úplne očistil trh od nevhodnej tlače. Okamžite sa to prejavilo na kvalite informačného produktu. V roku 1934 sa Amann a Goebbels obrátili na lojálnych vydavateľov s prosbou urobiť noviny omnoho pestrejšími. Vydavateľ Grüne Post Ehm Welk prijal tento výnos vážne: vytkol ministrovi propagandy obmedzovanie slobody tlače a nátlak na ňu. Otvorenosť mala opačný efekt, noviny Grüne Post zatvorili na tri mesiace a vydavateľa poslali do koncentračného tábora.
Už predtým sa tam dostal šéfredaktor týždenníka Weltbühne Karl von Ossietzky. Tento radikálny pacifista bol 28. 2. 1933 zatknutý a uväznený v berlínskej väznici Spandau a potom v táboroch Sonnenburg a Esterwegen-Papenburg. V roku 1936 von Ossietzkemu udelili Nobelovu cenu mieru, no nacisti ho nútili, aby sa jej vzdal. Ossietzky nátlaku odolal.
Nemecká propaganda na základe toho pustila do sveta správu, že laureát je slobodný a môže cestovať do Osla. Lenže nevydali mu cestovný pas a nacistická tlač začala Ossietzkeho prenasledovať ako zradcu. Zvyšok života prežil sledovaný Gestapom v berlínskej nemocnici, kde 4. 5. 1938 zomrel na tuberkulózu.
Relatívne o trochu lepšie dopadol šéfredaktor novín Berliner Tageblatt Theodor Wolff, ktorému sa podarilo utiecť do Francúzska. Lenže po jeho okupácii nacisti Wolffa i tak dostali do Nemecka, kde zomrel 23. 9. 1943 v Berlínskej židovskej nemocnici.
Zachrániť sa však dokázal budúci prvý federálny prezident SRN Theodor Heuss, pretože namiesto ostrých politických článkov začal uverejňovať neutrálne biografické a kultúrno-historické eseje.
Celkovo sa pri Hitlerovi dostali do táborov tisíce nemeckých novinárov, najmenej 300 z nich tam zomreli. Z novinárov z okupovaných území treba spomenúť aspoň Júliusa Fučíka, ktorý v gestapáckom väzení napísal knihu: „Reportáž spod šibenice“.
K roku 1935 prestalo existovať asi 1500 médií. K roku 1944 zo 4700 novín a časopisov, vychádzajúcich do nástupu nacistov k moci, zostalo len 977, pričom aj ich celkový náklad klesol.
Z tých, čo prežili
Kvôli výnosu o zrovnoprávnení novín boli zakázané tie tituly, ktoré mali vzťah ku kresťanským konfesiám. Prvý úder dostali katolícke noviny, ktoré sa v 1930-tych rokoch postavili na stranu centristických strán.
Odteraz nemali právo pracovať v tlači židia a komunisti, noviny nesmeli prijímať sponzorstvá od priemyselných skupín. Hlavne to zasiahlo ľavicové médiá, postupne sa represie dotkli aj ďalších politických smerov.
Medzi prvými boli 1. 4. 1934 zatvorené noviny Vossische Zeitung, patrice rodine Ullsteinovej. Založené boli v roku 1704 a považovali ich za „bibliu nemeckého liberalizmu“. V titule pracovali takí významní publicisti, ako Steffan Großmann, Tomas a Henrich Mannoví. Vydávanie listu bolo potrebné zastaviť po tom, ako Hermann Ullstein počul za zatvorenými dvermi kroky pochodujúcich nacistov, ktorí prešli všetkými poschodiami, kričiac: „židia – von!“.
Ďalšie celosvetovo známe liberálne noviny boli Berliner Tageblatt, ktoré sa udržali trochu dlhšie, až do roku 1939, hoci ich vlastník Hans Lachmann-Mosse bol nútený zriecť sa svojho kapitálového podielu už na jar 1933.
Tretím listom tohto typu bol Frankfurter Zeitung, ktorý vychádzal aj po tom, ako sa rozišiel s predchádzajúcim vlastníkom a novým majiteľom sa stal Rudolf Kircher, náruživý anglofil a liberál, no verne slúžiaci nacistom.
To, že niekoľko liberálnych novín bolo zachovaných, sa dá vysvetliť zásahom ministerstva zahraničných vecí, ktoré chcelo mať v zahraničí výkladnú skriňu a prostriedok propagandy pre vonkajšie auditórium.
Zákaz opozičnej tlače nespôsobil jej zmiznutie. Riadiac sa tradíciou ešte z čias Nemeckej ríše, mnohé nemecké redakcie sa presťahovali do Československa, Francúzska, ale aj do Švédska a V. Británie. Boli to napr. sociáldemokratické tituly Vorwärts!, Zeitschrift für Sozialismus, Sozialistische Tribüne a komunistické Die Rote Fahne, Deutsche Volkszeitung.
Osud médií, ktoré sa nechceli postaviť na stranu vládnucej strany, bol žalostný. 10. 3. 1933 bojovníci SA zabili v redakcii novín Chemnitzer Volksstimme majiteľa titulu i tlačiarne Georga Landgrafa, ktorý sa odmietol podriadiť ich požiadavkam. O dva týždne neskôr prokatolícke noviny Fränkische Presse vyhlásili na titulnej strane, že správy, reportáže a autorské eseje, ktoré uverejnili „počas mnohých rokov o NSDAP a osobitne o ich lídrovi, nezodpovedajú skutočnosti, a boli napísané len na to, aby zabránili ľuďom vidieť skutočnú pravdu a takto oslabili NSDAP“.
Existovala aj podzemná tlač. Dá sa tu spomenúť hnutie „Biela ruža“, účastníkmi ktorého boli študenti a prednášajúci Mníchovskej univerzity. Celý rok viedli činnosť proti nacistom na území Nemecka, vydávajúc „Letáky Bielej ruže“. Účastníci skupiny Kurt Hüber, Hans a Sophie Scholl, Christoph Probst, Willi Graf a Alexander Schmorell boli odhalení 18. 2. 1943. V súčasnom Nemecku si ich uctievajú ako národných hrdinov a v priestoroch Mníchovskej univerzity majú pamätník.
Zradný piskot
Do služby nacistického štátu boli zaradené aj rozhlas a kiná. V roku 1933 sa nacistická vláda stala majiteľom ríšskej rozhlasovej korporácie. Na čele oddelenia rozhlasu v ministerstve propagandy stál niekoľko rokov už spomínaný Hans Fritzsche. Kiná zostávali v rukách súkromných spoločností, no ministerstvo propagandy a filmová komora kontrolovali všetky stránky filmovej produkcie.
Podľa Williama Schirera v oboch prípadoch „bol dosiahnutý rovnaký výsledok – nemeckému národu boli predkladané rozhlasové relácie a filmy rovnako bezobsažné a nudné, ako aj každodenné noviny a periodické vydania“. Ľudia väčšinou dávali prednosť nemnohým zahraničným filmom (hlavne druhoradým hollyvoodskym), premietanie ktorých povolil Goebbels.
V polovici 1930-tych rokov sa vypískavanie nemeckých filmov v kinách stalo natoľko bežné, že minister vnútra Wilhelm Frick vydal prísne varovanie voči „zradcovskému správaniu sa divákov“. Prezident komory rozhlasového vysielania Horst Dressler-Andress vyhlásil, že takéto správanie je voči rozhlasovým reláciám „urážkou nemeckej kultúry“ a preto nesmie byť trpené.
Napriek tomu obyvateľstvo prijímalo zmeny v tlači benevolentne. „Na vlastnej skúsenosti som sa presvedčil, ako ľahko dokáže ovládnuť mozgy klamajúca tlač i rozhlas v totalitnom štáte,“ spomína William Schirer. „Hoci, na rozdiel od väčšiny Nemcov, som mal neustály prístup k zahraničným novinám, osobitne k londýnskym, parižskym a zurichským, ktoré prichádzali na druhý deň po vydaní, pravidelne som tiež počúval BBC a ďalšie rádiá.“
Podľa Schirera, bez ohľadu na možnosť dostávať informácie zo zahraničných zdrojov a nedôvery k nemeckým médiám, nacistická propaganda sa prejavila i na ňom. „Ten, kto nežil roky v totalitnom režime, jednoducho si nie je schopný predstaviť, aké ťažké je vyhnúť sa strašným dôsledkom premyslenej systematickej propagandy vládnuceho režimu,“ vysvetľuje Schirer. „Často v dome známeho Nemca, v úradovni, ale aj počas náhodného rozhovoru s neznámym človekom v reštaurácii, v pivárni alebo v kaviarni som si vypočul pomerne zvláštne tvrdenia od, zdalo by sa, ineteligentných ľudí. (…) Niekedy som sa snažil povedať im to, no v takých prípadoch som narážal na nedôverčivé pohľady alebo na takú reakciu, ako keby som sa dopustil strašného bohorúhačstva. Vtedy som si uvedomil nakoľko márne sú pokusy nadviazať kontakt s človekom, ktorý má zdeformované vedomie, pre ktorého bolo reálnym iba to, čo im vštepili Hitler a Goebbels.
Vladimír Mikunda
