Prečo Nemecko prehralo obe svetové vojny?
1. Spojenci:
V oboch vojnách malo Nemecko nespoľahlivých a slabých spojencov. Napríklad Taliansko v 1. svetovej odmietlo bojovať spoločne s Nemcami, hoci predtým podpísalo s nimi spojenectvo. A rok po začiatku vojny sa spolčilo s nepriateľmi Nemecka.
Obdobne to bolo aj s inými spojencami Nemcov. Rakúsko-Uhorsko nielen, že zatiahlo Nemecko do vojny na dvoch frontoch, keď samotné bolo na začiatku vojny na hrane krachu (Neriešené spory desiatich národov, ktoré tvorili R-U.).
V žalostnom stave bol aj ďalší spojenec, Osmanská ríša. Jej územie sa z roka na rok zmenšovalo a oslobodené národy sa stávali jej nepriateľmi. Z 24 miliónov obyvateľov bolo 6 miliónov nepriateľsky naladených Arabov, 1,5 milióna Kurdov a 3 milióny utláčaných kresťanov. Ríša bola okrem toho vysilená nedávnou revolúciou a dvomi balkánskymi vojnami.
Vyplýva z toho, že jediným normálnym nemeckým spojencom v 1. svetovej bolo Bulharsko. To pomerne efektívne bojovalo na Balkáne a prinútilo Rumunsko kapitulovať. Vo výsledku však vojnu prehralo spolu s mocnosťami Trojspolku.
Taliansko v 2. sv. vojne nevyhralo bez pomoci Nemcov ani jedinú bitku. Pričom samé otváralo fronty, kde nedokázalo zvládať. V Grécku, v severnej Afrike… Celkovo sa Taliansko stalo Nemecku skôr príťažou, ako spojencom.
Druhým hlavným spojencom Nemecka v 2. sv. vojne bolo Japonsko, ktoré nijako s Nemcami nespolupracovalo a riešilo si svoju osobitú politiku. Pred útokom Nemecka proti ZSSR podpisuje s ním pakt o nenapadnutí a úplne ignoruje nemecké ťaženie proti ZSSR.
Navyše Japonsko útočí proti USA, čím ich prinúti vstúpiť do vojny proti Japonsku a aj proti Nemecku.
Ďalší spojenci Nemecka, ako Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko… vôbec neboli významnými, boli len bábkami. Navyše Nemecku komplikovali situáciu kvôli vlastným neriešeným vzťahom.
2. Vojna na dvoch frontoch
Nemecko sa tejto chyby dopustilo v oboch vojnách. Už pred 1. svetovou vojnou mali Nemci vypracovaný Schlieffenov plán (podľa náčelníka generálneho štábu nemeckej armády grófa Alfreda von Schlieffena 1891-1906), ktorého podstata spočívala v útoku proti Francúzsku, jeho rýchlej kapitulácii a potom presun nemeckých vojsk na východ do boja s Rusmi. Plán sa však nepodaril, Francúzsko nebolo dobyté a mobilizácia v Rusku bola veľmi rýchla. Napriek tomu, že v Rusku padol režim a nie štát, Nemecko sa zrútilo pod tlakom spojencov.
V 2. svetovej vojne sa všetko dialo podľa iného scenára. Hitler sa s Francúzskom rýchlo vysporiadal a obsadil ho, no dopustil sa rovnakej chyby boja na 2. fronty, keď neporazil V. Britániu. Bol tým nútený držať na západe relatívne veľké množstvá vojsk. Nehovoriac o tom, že na severe Afriky bol otvorený 3. front. Vojna na dva-tri fronty rozdrobovala nemeckú armádu na menej spôsobilé bojové oddiely, čo ju doviedlo ku kapitulácii.
3. Nedocenenie protivníkov a osobné ambície nemeckého velenia
Nemecké velenie si v oboch vojnách postavilo mimoriadne ambiciózne plány a dúfalo, že ich naplní.
Napr. Schlieffenov plán rátal s dobytím Francúzska za 42 dní, čo bolo nereálne. Pravdou však je, že Hitler to dosiahol. A to napriek tomu, že sa mu postavila aj belgická armáda, s čím nerátal.
Nemci tiež dúfali, že spracujú V. Britániu na spojenectvo, resp., že jej nanútia mier. Lenže V. Británia sa ukázala byť neoblomná a jej odpor vydržal do konca vojny.
Podobná situácia vznikla aj pri ZSSR a krachu plánu Barbarossa. Nemci plánovali dobyť Leningrad a Moskvu do konca leta a úplnú kapituláciu ZSSR si naplánovali do konca roku 1941.
Čo Nemci podcenili, sú rozmery ZSSR, jeho surovinový a výrobný potenciál a hlavne ľudské zdroje. No a samozrejme, silnú stranu Sovietskeho zväzu, že si dokázal ekonomicky pripútať spojencov.
Vladimír Mikunda
