Prečo krachol blitzkrieg proti Rusom?
Dňa 3. 7. 1941, teda 12 dní po prepade ZSSR si náčelník nemeckého generálneho štábu Franz Halder napísal do denníku: „Myslím, že nebude príliš veľkým zveličením povedať, že ťaženie proti Rusku sa skončí o 14 dní víťazstvom“. A ďalej dodal: „Samozrejme, že vojna sa tým neskončí. Naše sily budú potrebovať ešte nemálo týždňov kvôli veľkosti Ruska, ktoré bude odporovať všetkými možnými spôsobmi“.
Halder to písal pod dojmom hlásení o bitke za Belostok a Minsk, kde dve nemecké tankové armády zatlačili do kotla štyri sovietske armády. Vyše 320 tisíc vojakov bolo zajatých a vyše tritisíc tankov bolo zničených. Už 9. júla sa útokom na Smolensk začal presun Wehrmachtu na stranu Dnepra. Do Moskvy zostávalo 370 km.
Nemecké velenie bolo dovtedy presvedčené o správnosti vlastnej stratégie blitzkriegu proti ZSSR. Presuny tankových síl na východ brzdilo len pomalé tempo pechotných divízií, úlohou ktorých bolo dorážať zvyšky sovietskych síl dislokovaných v západných rajónoch štátu, čiže nestíhali za obrnenou technikou.
Prečo, prečo, prečo…?
Prečo blitzkrieg nemohol byť úspešný, to je dnes obľúbená téma mnohých historikov. Bolo by pritom príliš jednoduché vysvetľovať tento krach veľkými vzdialenosťami, nedostatkom materiálneho zabezpečenia alebo strategickými chybami velenia Wehrmachtu. K rozpadu priviedol nemeckú vojenskú mašinériu celý rad faktorov.
Príčinou krachu sa určite nestali ruské šíriny. Vzdialenosť do Moskvy od demarkačnej čiary v okupovanom Poľsku, ktorá sa po podpise paktu Molotov-Ribbentrop stala v podstate hranicou medzi Treťou ríšou a ZSSR, bola len 1100 km. A približne takú istú šírku mal front, pri ktorom sa 22. 6. 1941 sústredilo 160 nemeckých divízií združených do troch armádnych skupín.
V dispozícii armádnej skupiny „Stred“ boli dve zo štyroch tankových skupín. Jej cieľom bola Moskva. V čase, keď tankové divízie denne prekonávali desiatky kilometrov, pechota, presúvajúca sa peši alebo koňmo, za nimi nestíhala. „Pochodovať, pochodovať – neustále 14 dní… Už ďalej nevládzem“, napísal jeden vojak elitnej jednotky 7. pechotnej divízie Wehrmachtu.
Situáciu komplikovalo aj to, že s každým krokom na východ sa front neustále rozširoval. Bojová línia každej divízie čoskoro dosahovala 50 km – pričom toto všetko bolo v ťažkých podmienkach neexistencie dopravných komunikácií.
Čoskoro sa začali prejavovať prvé problémy s logistikou. V najlepšom prípade len polovica divízií mala moderné zbrane a dostatočný počet dopravných prostriedkov. Ostatní museli využívať trofejnú výzbroj i techniku. Čoskoro na to sa deficitnými stali dokonca aj také nevyhnutné potreby, ako ponožky.
Nesmie sa tiež zabúdať, že sily Wehrmachtu sa nepohybovali po púšti – v prihraničných rajónoch bolo na Stalinov rozkaz dislokovaných do troch miliónov vojakov. Sovietsky vodca totiž vychádzal z toho, že Nemecko, alebo akýkoľvek iný kapitalistický štát, čoskoro prepadne ZSSR. Dôstojnícky zbor Červenej armády, vážne oslabený po čistkách 1930-tych rokov, sa mal povinne pridržiavať koncepcie „obrany predného okraja“. Práve tým sa vysvetľujú obrovské straty červenoarmejcov v prvých týždňoch vojny.
Eufemizmus na ústup
Lenže ani rýchlosť postupu na východ, ani zabezpečenie vojsk neboli dostatočné na to, aby bola Moskva dobytá v krátkom čase. Aj počty boli nedostatočné.
V auguste už bolo zjavné, že na súčasný postup na Kyjev a Moskvu nebolo síl. Tankové divízie, ktoré museli postupovať na sovietske hlavné mesto, boli prinútené bojovať o Kyjev, v ktorom Červená armáda stratila 665 tisíc vojakov.
V tom istom čase pechotné divízie, ktoré mali pod Jelňou (na juh od Smolenska) prikrývať operáciu pod Kyjevom, narazili na veľké problémy pri obrane vlastných pozícií. Tu sa po prvýkrát od začiatku tejto vojny v nemeckých frontových hláseniach objavuje pojem „obrátený pohyb“, čo je len iný výraz pre ústup.
Koncom septembra zostávali nemeckému veleniu dva varianty ďalšieho postupu: alebo sa urýchlene pripravovať na zimu, alebo okamžite zaútočiť na Moskvu. Nemecké vojská opäť museli v priebehu pár dní absolvovať mnohokilometrový diaľkový presun smerom k Moskve. Potom sa však počasie pokazilo a čľapkanica znemožnila akýkoľvek postup. Navyše vzápätí nastala zima a 5. decembra sovietska armáda prešla do protiútoku.
Poveternostné podmienky a početná prevaha Červenej armády však len čiastočne vysvetľujú krach Wehrmachtu. Nemecké vojská sa v podstate stali obeťou vlastnej autosugescie, uveriac tomu, že po triumfálnom pochode proti Francúzsku v roku 1940 sú schopné všetkého.
Zmes nadutosti a zrady
Rýchlosť postupu na západ bola pri tom náhodná. Generál Erich von Manstein naplánoval riskantný tankový prielom cez Ardenské hory. A Hitler, bez ohľadu na výhrady mnohých členov štábu, tento projekt realizoval. Ostatné zabezpečila goebbelsovská propagačná služba, keď vyhlásila, že nečakané „bleskové víťazstvo“ bolo možné vďaka premyslenej vojenskej koncepcii.
V skutočnosti však Tretia ríša disponovala veľmi obmedzenými zdrojmi. Jej priemysel nebol pripravený na vojnu. Problémy boli so zabezpečovaním paliva, s výrobnými kapacitami i s technológiami. Svoju rolu zohralo aj to, že Nemecko súčasne bojovalo proti Veľkej Británii, do víťazstva nad ktorou bolo tiež ďaleko.
Lenže v Berlíne boli stále živé spomienky na 1. sv. vojnu, v ktorej sa nemeckým vojskám podarilo dobyť obrovské územia, pričom na západe sa bojujúce strany „hrali“ na pozičnú vojnu. Tieto spomienky, vrátane ideologickej prípravy na východné ťaženie, vytvorili akúsi zmes nadutosti a povýšenectva voči sovietskej armáde, ktorú Nemci ani nepovažovali za plnohodnotného protivníka.
Zdalo sa, že prvé úspechy potvrdili správnosť úvah nemeckého velenia. Zimná výbava preto zostala v skladoch v Poľsku, veď východné ťaženie malo byť dokončené do nástupu jesene.
Keď sa tieto očakávania nenaplnili, ukázalo sa, že nemeckým vojskám chýba doslova všetko. Sily Wehrmachtu uviazli tisíc kilometrov od hraníc pred tvárou protivníka, ktorý mal presilu vo všetkom. Vojaci, ktorí mali dobyť Moskvu, nemali dokonca ani rukavice.
Vladimír Mikunda
