Porážka Uhrov v bitke na rieke Slaná v roku 1241, Mongoli takmer zničili celé Uhorsko
V polovici 13.storočia sa prehnala nielen cez Kyjevskú Rus, ale aj cez Uhorsko a Poľsko pohroma v podobe mongolských vojsk, ktoré boli plné sebadôvery z víťazstiev dosiahnutých v Číne a v Ázii. Mongolské vojská boli disciplinované, mali skvelú taktiku, takže im európski rytieri a ani pechota nedokázali klásť plnohodnotný odpor. Základom mongolskej vojenskej sily boli jazdci s lukmi, kopijami a sečnými zbraňami, tí však v prípade potreby dokázali bojovať aj ako pechota. Základná vojenská jednotka mongolskej armády sa skladala z 10 mužov (každý z mužov mal tri kone), ktorí spoločne bojovali, táborili a v prípade potreby aj spoločne za svojho chána položili životy. (Vyššie jednotky sa organizovali v násobkoch 10 mužov – 100, 500, 1000, 5000, 10000).
Ľahká mongolská jazda sa dokázala veľmi rýchlo pohybovať, napádať zo zálohy, ale aj zúčastniť sa priameho bojového stretu. Boj začínali vždy jazdci ostreľovaním z lukov, ktorí zasypali nepriateľa dažďom šípov. Zvuk letiacich šípov okrem toho, že plašil nepriateľské kone, decimoval živú silu súpera. Obľúbeným zvykom Mongolov bolo predstierať útek malej skupinky mongolských jazdcov z boja, jazdci potom vlákali nepriateľa do pasce, kde ho následne rozstrieľali v zálohe čakajúci spolubojovníci a zvyšky nepriateľskej obrany zmietli útokom jazdeckých kopijníkov.
Súčasťou mongolskej bojovej doktríny, vyskúšanej a dovedenej k dokonalosti už počas ťažení v Ázii, bolo šírenie teroru, vypaľovanie polí, vraždenie a mrzačenie obyvateľstva, krádeže dobytka. Kto prežil a zachránil si holý život útekom, nemal veľkú šancu prežiť bez potravín vo vypálenej krajine. Mongoli s obľubou svoje nájazdy každoročne opakovali, pretože vedeli, že po brutálnom terore a genocíde obyvateľstva, bude každý rok odpor slabší a po niekoľkých rokoch im celá krajina padne k nohám.
Zábery z filmu Sergeja Bodrova Mongol (film o Temudžinovi, ktorý v roku 1206 prijal titul Džingischán a stal sa vládcom všetkých Mongolov. Reorganizoval armádu a pri svojich výpravách sa dostal až do Európy.):
Vyššie spomenuté bojovú taktiku i cielené šírenie teroru použili Mongoli aj v pri svojom útoku na Uhorsko. Základné bojové stretnutie s uhorskými vojskami sa uskutočnilo pri moste a brode neďaleko dedinky Muhi na rieke Slaná, dňa 11.apríla 1241. Mongolské vojsko viedol samotný Batu Chán, uhorskému vojsku velil kráľ Belo IV, ktorý sa opieral o jednotky kniežaťa Kolomana z Haliče, vojská arcibiskupa Ugrína a na uhorskej strane bojoval aj menší oddiel templárskych rytierov pod vedením rytiera Rembalda de Voczon. Vojská Mongolov viedol Batu Chán, ktorý sa opieral o svojich skúsených veliteľov Šejbana a Sübedeja.
Problémom pre Uhrov bolo, že medzi Kumánmi, ktorí utiekli pred Mongolmi do Uhorska a uhorskými šľachticmi nevládli dobré vzťahy, keďže uhorskí veľmoži participovali na vražde kumánskeho chána Kutena. To malo za následok, že Kumáni, ktorí mali bohaté bojové skúsenosti zo stretov s Mongolmi, odmietli na uhorskej strane bojovať a uhorskí rytieri a vojaci nemali o taktike Mongolov dosiaľ žiadne relevantné vedomosti.
Ešte v marci 1241 mongolskí vojaci zlikvidovali vo Vereckom priesmyku v karpatských horách uhorský vojenský oddiel, ktorého úlohou bolo zatarasiť cestu z východu do Uhorska množstvom vyrúbaných stromov. Mongolskému vojenskému vpádu tak nestálo nič v ceste.
Uhri už od marca zbierali vojenské jednotky na stret s Mongolmi, vojaci sa sústreďovali pri Pešti, odkiaľ sa vybrali na pochod k Miskolcu. Pri brode cez rieku Slaná, v blízkosti dedinky Muhi, ležiacej dnes približne 16 km od historického centra Miskolca, si Uhri postavili tábor, ktorý obkolesili vozovou hradbou. Uhri mali k dispozícii približne 25 000 mužov, čakali však na ďalšie posily, približne 30 000 mužov mali aj Mongoli.
Dňa 10.apríla 1241 prebehol do uhorského vojska kyjevský zbeh, ktorý tvrdil že Mongoli zaútočia v noci na brod a most, ktorý Uhri bránili a pokúsia sa obsadiť a následne prekročiť rieku Slanú. Bola to pravda, útok sa podarilo Uhrom bez väčších problémov odraziť a Mongoli utrpeli straty. Uhri ale poľavili v ostražitosti, zatiaľ čo Batuchán rozdelil svoje vojsko na dve časti. Jednotky pod vedením Sübedeja prekročili rieku Slanú južne od uhorského tábora, Šejban a jeho jednotky ostali na severe, Sám Batuchán zaútočil následne v strede zostavy priamo na most.
Uhrov zaskočilo, že Mongoli dokázali k uhorskému táboru dopraviť aj katapult. Templári a jednotky arcibiskupa Ugrína sa síce pokúsili katapult zničiť a stred zostavy rozvrátiť, utrpeli však značné straty a stiahli sa do opevneného tábora. Templári spoločne s Uhrami bojovali udatne a dokonca značne preriedili aj Batu Chánovu osobnú stráž, výrazné straty však oslabili ich bojový potenciál.
To však už Mongolom pribudli posily v podobe ďalšieho veliteľa Subotaja a jeho mužov. Tým sa podarilo bez väčších problémov dostať cez rieku Slaná a následne zaútočili prekvapivo na uhorský tábor. Mongoli zasypali Uhrov, sústredených na malej ploche opevneného tábora, dažďom smrtonosne presných šípov a kameňov z katapultov, čo vnieslo chaos do uhorských radov. Uhri nevydržali tlak a ako prví začali utekať šľachtici. To bol koniec uhorskej armády. Kráľ Belo IV. sa síce zachránil, rovnako ako ťažko zranené knieža Koloman Haličský, ale arcibiskup Ugrín sa aj s časťou svojho sprievodu utopil v močiari pri rieke Slaná.
Porážka na rieke Slaná mala katastrofálnu dohru pre celé Uhorsko. Mongoli za rok nájazdov zdecimovali obyvateľstvo, zničili celý vidiek, ubránili sa im len opevnené mestá a hrady. Keďže nebolo zrejmé, ako dlho budú mongolské nájazdy trvať, začali sa v Uhorsku budovať kamenné hrady, ktoré v horskom teréne nedokázali Mongoli úspešne dobýjať a ktoré mohli plniť úlohu prirodzeného útočiska pre obyvateľstvo.
Samotný Belo IV. po porážke pri rieke Slaná najprv utiekol k rakúskemu vojvodovi Fridrichovi II. Ten ho však zajal a za jeho prepustenie si vyžiadal obrovské výkupné. Po prepustení Belo IV. utiekol až do Dalmácie, kde sa ukrýval na ostrovoch pod kontrolou Benátok (Trogir), pretože Mongoli nemali bojové loďstvo.
Po mongolských vpádoch ostala krajina spustošená, panovník musel do krajiny povolať množstvo Nemcov (nemecká kolonizácia), aby Uhorsko opäť zaľudnil. Mongolský vpád značne Uhorsko oslabil a z mongolského vpádu sa krajina spamätávala desaťročia.
Karol Oravečka
