Čo hovorili nemeckí generáli o Stalinovi, ruských vojakoch a o sovietskom velení?
Vo väčšine spomienok nemeckých dôstojníkov a generálov o východnom fronte cítiť akýsi snobizmus. Raz sa vyhovárajú na zlé počasie, inokedy na veľké vzdialenosti, na početnú prevahu Červenej armády… Čiže za porážku sú vinní všetci a všetko dookola, no nie sami.
Existujú však aj omnoho reálnejšie názory, ktorých autori udeľovali viac pozornosti Červenej armáde a jej prednostiam. Nehanbili sa dokonca písať aj o hrdinstve sovietskych vojakov. Tú sú výňatky z niektorých spomienok:
Johannes Frießner bol v roku 1941 generálmajorom, v roku 1942 velil pechotnej divízii: Červená armáda bola podľa neho pevná hlavne ideologicky, čo ju odlišovalo od protivníkov, s ktorými Wehrmacht bojoval predtým. Sovietsky vojak bol vraj pevný, chrabrý a nenáročný. „Veľmi sa mýlia tí, ktorí píšu, že svoju povinnosť si plnil iba zo strachu pred naháňajúcimi ho politickými komisármi, väčšina ktorých tiež chrabro bojovala. Na vlastné oči som videl ako sa mladí červenoarmejc, keď sa na bojovom poli dostali do bezvýchodiskovej situácie, vyhadzovali ručnými granátmi. Boli to vojaci, ktorí naozaj opovrhovali smrťou!“
Frießner priznával, že veľakrát boli úmysly červených veliteľov pre nich záhadou. Napríklad v bitke o Stalingrad vojvodcovia Červenej armády vedeli veľmi dobre skryte presúvať vojská, budovať opevnené pozície a pripravovať útok.
Stalingrad Frießner považoval ak nie za hlavnú udalosť vojny, tak určite za jeden zo zlomových bodov. Napríklad práve pri Stalingrade sa Nemcom minula kvalifikovaná a skúsená pechota. Od tých čias jej bol neustály nedostatok. „Od Stalingradu nám neustále chýbala pechota. Ani poľné výcvikové divízie, ani vojenské školy, ktoré sa napriek zdravému zmyslu nasadzovali do boja, nedokázali tento nedostatok kompenzovať. Skúsenosti z bojov v Maďarsku odhalili, že ani seriózne úspechy tankových vojsk nič neznamenali, ak ich nezaistila pechota…,“ píše generál Frießner.
Frießner veľmi vysoko hodnotil technickú vybavenosť Červenej armády. Áno, niektorí milovníci prípadov „jednej pušky na troch vojakov“ budú jeho názorom rozčarovaní. Tento nemecký veliteľ totiž poukazoval na obrovské vybavenie červených vojsk obrnenou technikou a delostrelectvom. Rusi vraj, túto techniku aj výborne ovládali. Napríklad kaťuše.
Frießner sa osobitne pristavil pri tanku T-34, ktorý považoval za výnimočne efektívneho obrnenca. „Tridsaťštvorka“ si zaslúžila úctu nemeckého vojvodcu vďaka svojim bojovým kvalitám, vďaka výbornej priechodnosti na takmer akomkoľvek teréne. „Tank T-34 bol spoľahlivý všade, na akomkoľvek teréne. Ruské tanky mohli konať aj tam, kde sa to podľa našich noriem považovalo za nemožné…,“ píše nemecký generál.
Frießner si všímal aj existenčné podmienky. Napríklad nenáročnosť sovietskych vojakov, nie celkom vzhľadné, no teplé uniformy… Ďalej Frießner hovorí o širokom partizánskom hnutí, o ťažkých bojoch v lesoch. „V takzvanej malej vojne, osobitne počas bojov v lesoch, Rusi prejavovali výnimočnú vynaliezavosť a dôvtip…,“ dodáva generál Frießner.
Generál Heinz Willhelm Guderian v článku „Skúsenosti vojny s Ruskom“ výnimočne vysoko ocenil vojensko-priemyselný potenciál ZSSR, konanie vedenia štátu a morálne kvality ruských vojakov. Priznáva, že ZSSR dokázal využiť všetky prednosti zostávajúceho mu územia. Sovietski vojvodcovia nestrácali, podľa neho, kontrolu nad svojimi vojskami ani v roku 1941 a ruský vojak sa chrabro ruval dokonca aj v najťažších situáciách. „Nestrácali duch ani v najťažších situáciách roku 1941. O ich húževnatosti hovoria dejiny všetkých vojen. Treba nám u vojakov vychovávať rovnakú tvrdosť a húževnatosť. Neserióznosť v tejto oblasti môže spôsobiť hrozné následky…,“ uviedol najznámejší nemecký veliteľ tankových vojsk a podtrhuje, že „ruský vojak sa vždy vynímal osobitnou húževnatosťou, tvrdosťou charakteru a nenáročnosťou. V druhej svetovej vojne sa stalo očividným, že aj sovietske vrchné velenie má vysoké schopnosti v oblasti stratégie. Bolo by správne aj v ďalšom období očakávať od sovietskych veliteľov a vojsk vysokú bojovú pripravenosť a vysoký morálny duch a zabezpečiť aspoň rovnocennú prípravu vlastných dôstojníkov a vojakov…“
Guderian nielenže priznáva porážku vlastného štátu a vlastnej armády, on dokonca vyzýva učiť sa od Rusov: „Na upevnenie vojenskej disciplíny Stalin považoval za nutné oživiť staré tradície a pripomínanie veľkých historických príkladov. Je nepochopiteľné, prečo iné mocnosti často vyhadzujú za palubu slávne bojové tradície pri naháňaní sa za iluzórnymi, no ani raz neoverenými ideami…“
Vladimír Mikunda
