Aktuality, História,

Americký výsadok na japonské územie mal byť v septembri 1945

---

 

USA spočiatku mienili zhodiť 9 atómových bômb na ryžové polia alebo do mora na dosiahnutie psychologického efektu a na podporu výsadkových operácií na ostrovy, ktoré sa mali udiať na konci septembra 1945. Nakoniec bolo rozhodnuté nasadiť novú zbraň na mestá.

 

Ako ich vyberali? Medzi kritériami bola dostatočná hustota osídlenia, minimalita poškodenia vojnou a osobitne – že sa v nich nenachádzajú americkí zajatci.

 

 

Prvou bola Hirošima

Hirošima bola ako cieľ zvolená premyslene. Mesto zodpovedalo všetkým kritériám, aj tomu na dosiahnutie maximálneho poškodenia a počtu obetí. Nachádzala sa na rovine obkolesenej kopcami, s nízkou zástavbou a ľahko horiacimi drevenými budovami.

 

Bomba Little boy ju zotrela z povrchu Zeme. Očití svedkovia neskôr hovorili, že spočiatku videli prenikavé svetlo, za ktorým nasledovala vlna páliaca všetko dookola. Epicentrum sa v sekunde zmenilo na popol a ľudské kostry zostali na stenách zachovaných budov. Podľa rôznych hodnotení bomba okamžite zlikvidovala 70-100 tisíc ľudí a celkový počet do 6. 8. 2014 dosiahol 292 325 ľudí.

 

Hneď po bombardovaní sa prejavil nedostatok vody nielen na hasenie požiarov, ale aj pitnej pre ľudí, ktorí zomierali od smädu. Hirošimčania sa preto dodnes správajú k vode s úctou, na čo majú aj obrad vody, pripomínajúci požiare, ktoré zachvátili mesto, a trpiacich, ktorí prosili o túto životodarnú tekutinu.

 

 

Ručičky takmer všetkých hodín v Hirošime sa zastavili v momente výbuchu na hodnote 8:15 hod. Niektoré z nich sú v Múzeu mieru ako exponáty. Okrem nich sú v jednej časti múzea sústredené rôzne dôkazné predmety o bombardovaní, vrátane osobných vecí postihnutých.

 

Neďaleko múzea sa nachádza „Atómová kupola“ bývalej budovy Výstavného centra Obchodnej a priemyselnej komory Hirošimi, ktorú v roku 1915 postavil český architekt Jan Letzel.

 

Táto stavba sa zachránila akoby zázrakom, hoci bola len 160 metrov od epicentra výbuchu. Ten dnes pripomína neveľká pamätná doska neďaleko od kupoly.

 

Všetci, ktorí sa v momente výbuchu nachádzali v budove výstaviska, zahynuli, medená strecha na kupole sa v momente rozplavila a zanechala po sebe holý krov. Japonské úrady sa rozhodli zachovať túto jej poatómovú podobu.

 

 

Sadako Sasaki bola dievčatko, ktoré malo v čase bombardovania dva roky. Keď malo 11, zistili jej chorobu z ožiarenia a zdravie sa jej začalo prudko zhoršovať. Jedného dňa sa Sadako dopočula o legende, že ten, kto vytvorí tisíc papierových žeriavov (bocianov), určite prekoná akúkoľvek chorobu. Začala teda zhromažďovať ich figúrky až do svojej smrti 25. 10. 1955. Jej sochu postavili v Parku mieru v roku 1958. Ľudia k nej žeriavy dodnes prinášajú.

 

V roku 1949 bol v Japonsku prijatý špeciálny zákon, vďaka ktorému boli vyčlenené značné prostriedky na obnovu Hirošimi. Vybudovaný bol Park mieru a založený fond, v ktorom sa uchovávajú materiály o atómovom bombardovaní. Zaujímavé je, že priemysel sa v meste podarilo v roku 1950 obnoviť opäť kvôli vojne, a to vojne na Kórejskom polostrove, vďaka výrobe zbraní pre US Army. Hirošima je dnes mestom s asi 1,25 miliónmi obyvateľov.

 

Nagasaki, náhrada za Kokuru

Spočiatku sa so zbombardovaním Nagasaki nerátalo, prioritným cieľom malo byť mesto Kokura na ostrove Kjúšu. Veliteľ B-29 mjr. Charles Sweeney však kvôli veľkej oblačnosti nad Kokurou bombardér obrátil smerom na Nagasaki, ktoré bolo určené ako náhradný cieľ.

 

Aj tu však posádku B-29 čakalo nepriaznivé počasie, no bombu Fat Man (Tučniak), ktorá bola takmer dvakrát silnejšia ako nagasacká, predsa len zhodili. Našťastie nie celkom presne, čím sa jej ničivá efektivita znížila. Avšak aj tak boli následky bombardovania katastrofálne. O 11.02 hod. miestneho času zahynulo 70 tisíc obyvateľov Nagasaki a mesto bolo prakticky zotreté z povrchu Zeme.

 

V ďalších dňoch sa zoznam obetí rozširoval o zomretých na chorobu z ožiarenia. Tento počet rástol každoročne a v roku 2014 dosiahol 165 409 ľudí.

 

Nulový bod

V júli 2014 bola muzeálna kolekcia exponátov o atómovom bombardovaní doplnená o 26 nových fotografií, ktoré boli exponované rok a štyri mesiace po zhodených bombách. Konkrétne je na nich zachytený tzv. „nulový bod“ – miesto bezprostredného výbuchu bomby v Nagasaki. Popisky na druhej strane fotiek hovoria, že snímky boli urobené v decembri 1946 americkými vedcami, ktorí v tom čase navštívili mesto na výskum atómových následkov.

 

„Fotografie sú osobitne cenné, pretože výrazne ukazujú rozsah poškodení a zároveň dajú pochopiť, koľko práce bolo urobenej na výstavbe mesta od základu, tvrdia pracovníci nagasackej administratívy.

 

Na jednej snímke je zvláštny monument v tvare šípu, stojaci uprostred poľa, s nápisom „Nulový bod atómového výbuchu“. Miestni špecialisti sa strácajú v dohadoch, kto postavil tento päťmetrový monument a kde sa dnes nachádza. Pozoruhodné je, že na snímke je umiestnený presne na tom mieste, kde teraz stojí oficiálny pamätník obetiam atómového bombardovania v roku 1945.

 

 

Biele miesta dejín

Mnohé súvislosti bombardovania Hirošimi a Nagasaki stále nie sú úplne preskúmané. Po vojne existovali aj svedectvá, že o smrteľnom bombardovaní japonských miest sa hovorilo už niekoľko týždňov pred bombardovaním. Jeden z takýchto svedkov tvrdil, že navštevoval školu pre vysoko postavených činiteľov armády v Hirošime, z ktorej už niekoľko týždňov pred bombardovaním bol evakuovaný personál školy a jej žiaci, čo im záchránilo životy.

 

Existujú aj konšpiračné verzie, podľa ktorých na prahu ukončenia 2. sv. vojny sa japonskí vedci, nie bez pomoci kolegov z Nemecka, priblížili k zostrojeniu vlastnej atómovej bomby. Táto sa vraj mohla objaviť v cisárskej armáde, velenie ktorej vraj veľmi súrilo atómových vedcov a konštruktérov.

 

Médiá uvádzajú, že pred rokom 2015 sa našli záznamy, obsahujúce výpočty a opis zariadení na obohacovanie uránu na jeho použitie pri konštruovaní japonskej atómovej bomby. Vedci vraj dostali rozkaz dokončiť tento program do 14. 8. 1945. Zdá sa, že boli pripravení na jeho splnenie, no nestihli to.

 

No more war (Už žiadna vojna)

Tých, ktorí v Japonsku prežili atómové bombardovanie, nazývajú špeciálnym výrazom „hibakuša“ (človek, ktorý utrpel od bombardovania“).

 

V prvých rokoch mnohí „hibakuša“ zakrývali, že prežili bombardovanie a boli ožiarení. Báli sa totiž diskriminácie. V tých časoch im odmietali poskytovať materiálnu pomoc a aj liečbu. Až po 12-tich rokoch japonská vláda prijala zákon, vďaka ktorému sa takáto liečba stala bezodplatnou.

 

Mnohí obyvatelia Hirošimi, ktorých rodiny nejako utrpeli atómovým bombardovaním, sa usilujú pomáhať pri získavaní poznatkov o tom, čo sa vlastne udialo 6. 8. 1945 a robia osvetu proti atómovým zbraniam a vojne.

 

 

„Zabite ma!“

Fotografia jedného z najznámejších činiteľov hnutia „hibakuša“ Sumiteru Tanigučiho, urobená v januári 1946 americkým vojenským fotografom, obletela celý svet. Na snímke, ktorá dostala názov „Červený chrbát“ sú viditeľné strašné popáleniny na chrbte Tanigučiho.

 

„V roku 1945 som mal 16 rokov,“ spomína. „9. augusta som rozvážal na bicykli poštu a nachádzal som sa asi 1,8 km od epicentra bombardovania. V momente výbuchu som uvidel záblesk, pričom tlaková vlna ma zhodila z bicykla. Žiara vypaľovala všetko na svojej trase. Spočiatku som si myslel, že bomba vybuchla niekde vedľa mňa. Zem sa mi pod nohami triasla, akoby bolo zemetrasenie. Po tom, ako som sa spamätal, pozrel som si na ruky, z ktorých doslova odpadávala visiaca koža. No v tom momente som necítil žiadnu bolesť.“

 

„Neviem ako, no podarilo sa mi prísť k fabrike na výrobu munície, ktorá sa nachádzala v podzemnom tuneli. Stretol som tam ženu, ktorá mi pomohla odrezať kúsky kože na rukách a čo to zafačovala. Spomínam si, že hneď po tom bola vyhlásená evakuácia, no sám som nedokázal ísť. Pomohli mi iní ľudia. Priniesli ma na vrchol kopca a tam položili pod strom. Potom som na nejaký čas zaspal.

 

Prebudil som sa na guľometné dávky amerických lietadiel. Od požiarov bolo svetlo ako cez deň, aj preto letci mohli sledovať presuny ľudí.

 

Pod stromom som prežil tri dni. Tí, ktorí tam boli so mnou za ten čas pozomierali. Taktiež som si myslel, že zomriem, nedokázal som si privolať pomoc. No pošťastilo sa mi. Na tretí deň sem prišli ľudia a zachránili ma. Z popálenín na chrbte mi presakovala krv, bolesť narastala. V taktomto stave ma dopravili do nemocnice,“ spomína Taniguči, ktorý sa dokázal posadiť až v roku 1947 a v roku 1949 bol vypísaný z nemocnice. Absolvoval desať operácií a liečil sa do roku 1960.

 

„V prvých rokoch po bombardovaní som sa nemohol ani len pohnúť. Bolesť bola nevýslovná. Často som kričal: „Zabite ma!“. Lekári robili všetko možné, aby som prežil. Pamätám sa, ako každý deň opakovali, že som živý. Za čas liečby som spoznal na sebe všetko, čoho je schopná radiácia, všetky jej strašné následky,“ povedal Taniguči.

 

 

„A potom nastalo ticho…“

„Keď bola na Nagasaki zhodená atómová bomba, mal som šesť rokov a žil som so svojou rodinou v tradičnom japonskom dome,“ spomína Jasuaki Jamasita. „V lete, kedy bývalo horúco, som s kamarátmi behával do hôr a lovili sme vážky a cikády. V tento deň som sa však hral doma. Mama vedľa, ako zvyčajne, varila obed. Zrazu, presne o 11.02 hod. nás oslepilo svetlo, ako keby vybuchlo tisíc bleskov. Mama ma zhodila na zem a prikryla svojím telom. Počuli sme hukot silného vetra a šum na nás letiacich úlomkov domu. Potom nastalo ticho…“

 

„Náš dom sa nachádzal 2,5 km od epicentra. Moja sestra bola v susednej izbe, veľmi ju porezalo lietajúce sklo. Jeden z mojich kamarátov sa v tento deň šiel hrať do hôr a zachytila ho tepelná vlna od vybuchnutej bomby. Mal z toho ťažké popáleniny a o niekoľko dní zomrel. Môjho otca poslali rozoberať závaly do centra Nagasaki. Vtedy sme nevedeli o nebezpečenstve radiácie, ktorá sa stala príčinou jeho smrti,“ píše Jasuaki Jamasita.

 

 

 

„Dúfam, že takéto misie boli moje posledné“

Americké médiá uvádzali, že bombardovací letci US Air Force sa rôzne stavali k japonskej tragédii.

 

Paul W. Tibbets, mladší, ľútosť ohľadne bombardovania nevyjadroval. „Žiadne špekulácie. Ak ma postavíte do rovnakej situácie, tak áno, čert to ber, urobím to opäť,“ vyhlásil pred novinármi v roku 2005.

 

Tibbets zomrel v roku 2007 vo svojom dome v štáte Ohio po sérii mikroporážok. Jeho priatelia hovorili, že ich prosil aby mu neorganizovali pohreb a neoznačili hrob, pretože sa obával, že by sa miesto jeho odpočinku mohlo stať cieľom uskutočňovania protestných akcií.

 

Charles Sweeney, ktorý bol pilotom bombardujúcim Nagasaki, zomrel v USA v roku 2004. „Vnímal som to ako svoj dlh. Len som chcel, aby sa vojna skončila a my sme sa mohli vrátiť domov ku svojim milovaným,“ povedal Sweeney v roku 1995. „Dúfam, že moje misie boli takéto posledné,“ dodal.

Vladimír Mikunda

 

 

 

 

Zdieľajte článok