Aktuality, História, Letectvo,

Česko-slovenskí letci na britskom nebi 1940

---

 

A hoci Hitler plán podpísal, príprava na operáciu sa vtedy nezačala. Hlavne Luftwaffe nemala zadanú jasnú operačnú úlohu.

 

Začiatok leteckej bitky
Nemecké lietadlá po páde Francúzska útočili prevažne na prístavné zariadenia na juhoanglickom pobreží. Jeden z najväčších náletov sa uskutočnil 10. 7. 1940 po niekoľkých dňoch bezletového počasia. Tento okamih je preto považovaný za začiatok leteckej bitky.
Čoskoro na to rozkázal vrchný veliteľ Luftwaffe Hermann Goring útočiť na letecké základne a továrne leteckého priemyslu.
Zmena leteckej stratégie nastala až 8. 8. 1940, v dôsledku čoho Nemci premárnili niekoľko týždňov.

 

Situácia na bojisku sa opäť zmenila 7. 9. 1940, kedy sa Nemci začali cieľavedome sústreďovať na bombardovanie Londýna. RAF sa tým konsolidovali, pretože boli ochránené od ďalších útokov.

 

Luftwaffe sa po 1. októbri 1940 zamerala na bombardovanie veľkých britských miest, v čom pokračovala až do konca roku. Predstavitelia britského velenia však po 31. októbri 1940 prestali považovať nemecké letecké útoky za existenčnú hrozbu a tým sa pre ne letecká Bitka o Britániu skončila. Toto rozhodnutie malo dopad aj na pilotov Kráľovského letectva, pretože sa im do celkového skóre bitky prestali zaratúvať ďalšie zostrely.

 

 

Podstata víťazstva
Niekto hovorí, že nemecká porážka bola spôsobená nedôslednosťou nemeckého velenia a nesystematickými zmenami operačného zadania, iní hovoria, že britské víťazstvo spôsobila schopnosť Britov včas odhaliť a pripraviť sa na nebezpečenstvo.
Dôležitým faktorom britského víťazstva však určite bola výstražná sieť ich protivzdušnej obrany. Britské radary mali dosah až 150 km.

 

Prínos čs. letectva
Československé vojenské jednotky sa začali formovať keď letecká Bitka o Britániu naberala na intenzite.
Prvá bola 12. 7. 1940 v Duxforde sformovaná 310. československá stíhacia peruť na základe rozkazu z 10. 7. 1940. Vzhľadom na jazykové problémy a neznalosť britských vojenských predpisov mala peruť dvoch veliteľov, čs. majora Alexandra Hessa a britského majora George Blackwooda. Peruť mala dve letky, každá po šesť lietadiel. Za bojaschopnú bola peruť uznaná 17. 8. 1940 a vtedy bola aj po prvýkrát nasadená do boja. Hneď si pripísala prvé vzdušné víťazstvá.

 

Druhou stíhacou jednotkou bola 312. československá stíhacia peruť, ktorá vznikla 5. 9. 1940 a 2. 10. 1940 bola vyhlásená za bojaschopnú. Tvorili ju hlavne letci, ktorí predtým slúžili v leteckej armáde Francúzska. Prvýkrát bola bojovo nasadená 8. 10. 1940. Jej veliteľom sa stal mjr. Ján Ambruš, resp. mjr. Frank Tyson. 310. aj 312. stíhacia peruť bola vyzbrojená stíhačmi Hawker „Hurricane“.
Veľká zmena nastala 1. 9. 1940, kedy bola 310. čs. stíhacia peruť začlenená do krídla (wingu), čiže leteckého zväzku, ktorý sa skladal z niekoľkých perutí; okrem československej to bola 242. stíhacia a 19. stíhacia peruť. Veliteľom krídla bol mjr. Douglas Bader.
V tejto zostave sa 310. čs. stíhacia peruť zapojila 7. 9. 1940 do bojov proti veľkému nemeckému vzdušnému útoku na Londýn a dosiahla 11 vzdušných víťazstiev.

 

 

Vzdušný boj 15. 9. 1940
V tento deň poslali Nemci na Londýn ďalší letecký zväz, ktorý tvorili hlavne ľahké bombardéry Dornier Do 17 s doprovodom. Prvú útočnú vlnu britskí letci odrazili, za ňou nasledovala ďalšia, ktorú tvorili stredné bombardéry Heinkel He 111. Z tohto dôvodu celé krídlo vyštartovalo na Nemcov opäť. Čechoslováci sa dostali do prudkej paľby zo zhora nalietavajúcich nemeckých stíhačov, ktorí dve čs. lietadlá zostrelili.

 

V ďalšom priebehu však Čechoslováci nepriaznivý výsledok zvrátili, keď v ten deň dosiahli 13 víťazstiev. Tie obsahovali zostrelenie 6 a pol Dornieru Do 17, dva Heinkely He 111 a jeden stíhač Messerschmitt BF 109, teda celkovo 9,5 lietadiel. (Rozdiel v číslach sa vysvetľuje tým, že jedno letecké víťazstvo si niekedy nárokovalo viac letcov súčasne.). Žiadny ďalší boj 310. čs. stíhacej perute už nedosiahol takéto rozmery.

 

Za celú Bitku o Britániu 310. čs. tíhacia peruť zostrelila naisto 40 a pol lietadla, 11 pravdepodobne a ďalších šesť poškodila. Mala pri tom stratu 15 zničených a 10 poškodených strojov, troch zabitých a sedem ranených pilotov.

 

Úlohy 312. čs. stíhacej perute
Hlavne mala hliadkovať nad vzdušným priestorom Liverpoolu. Preto sa do boja zapojila menej. V porovnaní s 310. peruťou (938 bojových vzletov) ich uskutočnila 85, zostrelila štyri a poškodila päť nemeckých lietadiel. Navyše bola do bojov nasadená až v závere Bitky o Britániu.

 

Táto čs. peruť mala totiž aj smolu. Dôveru v jej schopnosti spočiatku poškodil omyl. Dňa 13. 10. 1940 totiž jej velenie zamenilo jeden britský stroj za nemecký; išlo o Bristol „Blenheim“, ktorý následne Čechoslováci zostrelili a spôsobili smrť jeho posádky.

 

311. čs. bombarovacia peruť
Do bojov Bitky o Britániu sa zapojila v radoch RAF aj 311. čs. bombardovacia peruť, ktorá bola oficiálne ustanovená 27. 7. 1940 v Cosforde. Na svoju prvú misiu vzlietla 10. 9. 1940, bol to útok na bruselskú zoraďovaciu železničnú stanicu.

 

Vyzbrojená bola strednými bombardérmi Vickers „Wellington“. Jeho posádku tvorilo šesť mužov. Veliteľom perute bol pplk. Karel Mareš, s krycím menom Toman, resp. pplk. J. F. Griffiths.

 

311. čs. bombardovacia peruť sa najskôr zúčastnila náletu na prístav Calais a 23. 9. 1940 bombardovania Berlína. Na spiatočnej ceste zaznamenala prvú stratu, jeden jej bombardér musel núdzovo pristáť v okupovanom Holandsku.

 

Bilancia
Bitka o Britániu bola prvou porážkou Nemecka v 2. sv. vojne. Piloti RAF pri nej spôsobili Nemcom dvojnásobné straty, aké mali sami a na tom sa podieľali aj čs. letci. Preto nacisti 17. 9. 1940 odložili operáciu „Seelowe“ na neurčito.

Čs. letci celkovo zaznamenali 56 potvrdených a 15 pravdepodobných zostrelov a 10 poškodených lietadiel. Sami pritom stratili 26 strojov a 9 pilotov prišlo o život, nerátajúc do toho zranených a zajatých. RAF celkovo všetkým svojim pilotom uznala 2700 zostrelov.

Bitka o Britániu sa oficiálne skončila 31. októbra 1940. V roku 1941 bola väčšina kapacít Luftwaffe prevelená na iné bojiská, a to najmä do Stredomoria a na východný front.
Vladimír Mikunda

Zdieľajte článok