20. výročie zostrelenia ruského civilného lietadla ukrajinskou protivzdušnou obranou
Ukrajinci zostrelili 4. októbra 2001 civilné dopravné lietadlo Tu-154 spoločnosti „Sibir“ linky 1812, ktoré letelo na trase Tel Aviv – Novosibirsk. Spolu s ním bolo zostrelených 66 cestujúcich a 12 členov posádky. Má táto tragédia niečo spoločné so zostrelením malajzijského lietadla linky MH 17 nad Donbasom 17. júla 2014? Veru má – ani v tomto prípade ukrajinskí vojaci neuzavreli nad cvičným územím vzdušný priestor!!!
„Všetky úlomky lietadla Tu-154 sme vtedy dopravili do Soči, kompletne sme ich porozkladali na betónovej ploche a študovali. Ukrajinci sa toho odmietli zúčastniť, tvrdili, že to nie je záležitosť ich rúk,“ povedal novinám Vzgljad bývalý zástupca veliteľa Vojenských vzdušných síl RF pre otázky Spoločného systému PVO SNŠ generálporučík Ajteč Bižev, ktorý bol vtedy aj prvým zástupcom náčelníka Hlavného štábu VVS RF.
„Katastrofa mala tri príčiny. Po prvé, polygón na ktorom ukrajinskí protilietadlovci cvičili, bol katastrofálne nedobudovaný a na takéto manévre bol neprispôsobený. My sme vtedy navrhovali Ukrajine, aby tieto streľby odcvičili u nás, na našom polygóne. Naše vzťahy boli vtedy vynikajúce. Lenže oni sa rozhodli prebudovať na polygón bývalú pozíciu protilietadlového raketového komplexu S-200 pri Feodosiji, ktorá sa na to nie príliš hodila. To je prvé ohnivko v reťazi osudných okolností,“ hovorí generál.
Druhou chybou, podľa neho, bolo neuzatvoriť v tejto oblasti vzdušný priestor pre iné lietadlá, čo hrubo porušovalo prax konania takýchto strelieb. „Vonkajšia hranica účinného dostrelu komplexu S-200 bola 255 km. Lenže ministerstvo obrany Ukrajiny túto hranicu nevyznačilo. Civilné lietadlá preto nemali ani len potuchy, že sa tu koná nejaké protilietadlové cvičenie, aj keď cez tento priestor smerovala medzinárodná trasa civilných lietadiel. Kompetentní to mali vedieť a zakázať streľbu v momente keď cez priestor letela civilná linka 1812 Tel-Aviv – Novosibirsk. Existuje predsa harmonogram rozpisu letov. Lenže nikto sa o to nestaral,“ posťažoval sa generál Bižev.
„Treťou príčinou je nízka úroveň vycvičenosti obslúh ukrajinskej PVO. Oni s komplexom S-200 vtedy už dlho necvičili. Pričom práve tomuto cvičeniu pridávali adekvátnu dôležitosť, lebo sa ho zúčastnil aj minister obrany Ukrajiny Aleksandr Kozmuk a aj ruská operačná skupina na čele veliteľom VVS Anatolijom Kornukovom,“ spomína expert.
„Práve tretia príčina – slabá úroveň vycvičenosti personálu – bola hlavnou pre katastrofe. Podľa niektorých ukazovateľov sa civilný letúň Tu-154 podobá na raketu-cieľ s parametrami priezvedného lietadla AWACS. S lietadlom Tu-154 majú približne rovnaký rýchlostný parameter i odrazovú plochu. Keď sa začalo cvičenie, Ukrajinci odpálili raketu, tá zachytila cieľ, lenže…,“ uvádza Bižev.
„Obsluha komplexu S-200 sa mala pred odpalom rakety ubezpečiť či ide o „svoj“ alebo o „cudzí“ cieľ. Čo však neurobila. Namiesto toho ho horúčkovito sledovala na obrazovke, aby jej nezmizol. Po odpale rakety mala opäť zisťovať, či je cieľ „svoj“ alebo „cudzí“, či ide a či nejde o chybu. Ak by ukrajinskí protilietadlovci dodržali predpis, katastrofy by nebolo,“ podtrhuje ruský generál.
„V prípade chyby by boli stihli zapnúť „vysokoje“, čo znamená obratom antény otočiť raketu od cieľa. Do úvahy prichádzal aj druhý variant, stlačiť tlačidlo SM, čiže samolikvidáciu. V takom prípade raketa prudko zmení smer do neba a tam vybuchne. Vo výsledku sa však nič také neudialo a preto sa odpal rakety skončil tragicky,“ vysvetlil generál A. Bižev.
„Toto všetko prebehlo priamo pred očami ukrajinského velenia. Pred ukrajinským ministrom obrany a naším hlavným veliteľom vzdušných síl. Ja som bol v tom momente v Moskve na centrálnom veliteľstve a odtiaľ sme sledovali toto cvičenie,“ dodal.
Bižev spomína, že prvou reakciou Kyjeva bolo úplné odmietanie akejkoľvek ich účasti na katastrofe. Ukrajinské velenie ju odmietalo do posledných chvíľ. Minister obrany a aj prezident Leonid Kučma ubezpečovali, že oni to nespôsobili. Na našej strane bola po katastrofe vytvorená vládna komisia na čele s tajomníkom bezpečnostnej rady Vladimírom Rušajlom. Členmi komisie boli aj moji dôstojníci. K Soči sme prepravili úlomky lietadla, porozkladali sme ich na betónovej ploche a študovali. Ukrajinci sa toho nezúčastňovali s tvrdením, že oni to nespôsobili. A tak sme im dokázali opak,“ zdôraznil generál.
Bižev neverí tvrdeniam, že príslušníci ukrajinskej obsluhy PVO neboli triezvi. Tejto verzie sa držia niektorí príbuzní zomretých… Streľby dozorovali celé skupiny dôstojníkov. Radoví protilietadlovci nemohli len tak odpáliť raketu. Vždy tomu predchádza sieť hlásení – od operátora po veliteľa skupiny. Pričom aj on to hlási nahor. Čiže až po hlavného veliteľa ide hlásenie: „Cieľ je zachytený, cieľ sa nachádza v zóne zostrelu.“ Na základe toho príde rozkaz: „Bojový odpal povoľujem.“ No a toto všetko sa zaznamenáva a fotí. Náhody tam nemajú miesto,“ dodáva Bižev.
Katastrofa s ruským civilným lietadlom sa udiala 4. 10. 2001 nad Čiernym morom neďaleko Soči. Letúň zostrelila ukrajinská raketa „zem-vzduch“, odpálená z územia Krymu.
Kyjev si stále nepriznal vinu za túto tragédiu, hoci vláda Ukrajiny vyplatila príbuzným zostrelených za každého mŕtveho cestujúceho a člena posádky po 200 tisíc USD.
Príbuzní obetí katastrofy, ktorí vytvorili Fond pomoci rodinám zahynutých cestujúcich linky 1812, sa neraz usilovali o stanovenie vinníkov katastrofy a súdne rozhodnutie o kompenzáciách. Ukrajinské súdy ich požiadavky stále odmietali.
Vladimír Mikunda
