Viete, že obrovská vakcinácia sa cez vojnu konala aj v Červenej armáde? Že Briti považovali americký stíhač Bell P-39 Airacobra za zlý…
Rusko, 15. november 2021 (AM) – Takže, viete, že…?…straty Červenej armády mohli byť cez vojnu vyššie, ak by sa v nej nekonala masová vakcinácia?
Sovietski medici museli priamo počas vojny urýchlene vyvinúť špeciálnu vakcínu, ktorá ochránila vojakov naraz pred niekoľkými infekčnými chorobami. Do vojsk prišla na jar 1943 a hneď sa touto očkovacou látkou („Polyvakcína NIISI“ – z vedecko-výskumného testovacieho sanitárneho inštitútu Červenej armády), získanou z niekoľkých mikrobiálnych kmeňov, začala hromadná vakcinácia. Vďaka jednému zaočkovaniu sa červenoarmejci stali naraz odolnými voči siedmym nákazám.
Panuje názor, že červenoarmejci, hoci boli neustále v okopoch, vo vode i v snehu, na fronte takmer nechoreli, iba ak na nachladnutie. Vraj ich chránil stres, vďaka ktorému si organizmus sám dokázal produkovať obranu voči mnohým vírusom.
To však nie je pravda. Ide o mýty, ktoré sa dajú vyvrátiť mnohými dokumentmi z vojnových čias. Aj červenoarmejci boli náchylní chorieť chrípkou a angínou, osobitne na jar a na jeseň. Vojakov však ohrozoval aj brušný týfus, cholera, dyzentéria.
Proti mnohým týmto chorobám boli ľudia očkovaní už pred vojnou. Bojová situácia si však vyžiadala rýchlejšiu metódu vakcinácie. No a tú umožnila práve „polyvakcína NIISI“, ktorú vynašli mikrobiológovia Nina Gefen a Nikolaj Aleksandrov. Ako prví na svete dokázali dosiahnuť veľmi dobrý imúnny efekt jedným zaočkovaním proti brušnému týfusu, paratýfusu A a B, proti dvom druhom dyzentérie, cholery a tetanu.
A tak bol 14. februára 1943 vydaný rozkaz ľudového komisára obrany č. 169, v ktorom náčelník tyla Červenej armády generál Andrej V. Chrulev nariadil zaočkovanie všetkých vojakov Červenej armády od 1. 4. do 15. 5. 1943. Zaočkovanie jednej streleckej divízie trvalo do 20 dní.
Efektivitu tohto očkovania dokazuje aj hlavný epidemiológ 2. Pobaltského frontu plk. V. O. Cholodkovskij, ktorý ju vyhodnotil takto: „Ľudia, zaočkovaní touto vakcínou pod kožu s dózou 2 cm3 sa stali po 45 dňoch imúnnymi voči cholere, brušnému týfusu, paratýfusom, trochu menej voči dizentérii a tetanu.“ V ďalšom uviedol, že imunita je zachovaná na obdobie šiestich až ôsmich mesiacov. Vyplynula z toho potreba očkovať vojakov dvakrát do roka.
Táto vakcína nesmela byť očkovaná ľuďom s chorými obličkami, s ochorením srdca, cukrovkou a tuberkulózou. Prísne bolo zakázané očkovať ňou ženy vo vyššom stupni tehotnosti i počas dojčenia.
…že Briti považovali americký stíhač Bell P-39 Airacobra za zlý a naopak Sovieti za výborný letúň?
Do vzduchu sa prvýkrát dostal 6. 4. 1938 a 10. 9. 1939 firma Bell Aicraft dostala prvú objednávku na výrobu 80 sériových stíhačov. Do armády začal byť zaraďovaný v 1940-tom roku.
Sovietom boli prvé lietadlá dodané do Murmanska na konci decembra 1941. V 1942-om dodávky pokračovali. V. Británia poslala ZSSR 212 stíhačov P-39, z toho do cieľa dorazilo 158 lietadiel. Ostatné boli potopené nemeckými ponorkami spolu s nákladnými loďami. (Pripomeňme si, že podľa Angličanov sa Airacobry v Bitke o Britániu neosvedčili.)
Prvé veľké víťazstvo na východnom fronte dosiahli Airacobry 7. 4. 1943, keď sa 6 sovietskych stíhačov, vedených (neskorším trojnásobným Hrdinom ZSSR) kpt. Alexandrom Pokryškinom (Palubné číslo mal 13 a neskôr 100.) zrazilo o ôsmymi nemeckými messermi. Dovtedy sa nemeckí letci cítili byť pánmi neba. Lenže odvtedy sa situácia zvrtla. Pri prvom útoku Sovieti zlikvidovali veliteľa nemeckej skupiny a po pár okamihoch vzbĺkol druhý a potom tretí messerschmidt.
Airacobry Bell P-39 bojovali na východnom fronte do konca 2. sv. vojny. Najvýraznejšie sa ich technická prednosť, využitá sovietskymi pilotmi, prejavila počas Jassko-kyšinevskej operácie (20.-29. 8. 1944) keď sa 196 airacobier postavilo 408 nemeckým messerom a focke-wulfom a dosiahli presvedčivé víťazstvo. Zlikvidovali tým posledný zúfalý pokus Nemcov prinavrátiť si nadvládu vo vzduchu.
Celkovo Američania v rámci Lend-Lease dodali Sovietskemu zväzu 4924 lietadiel. Čo sa týka stíhačov Bell P-39 Airacobra, tak záverečné výpočty 8. leteckej armády označili tento stíhač v sovietskych rukách za najefektívnejší (počty strát ku počtu letov). V zdôvodnení sa uvádza, že sa o to zaslúžilo jeho silné brnenie, silná výzbroj a v porovnaní s inými stíhačmi omnoho lepší rozhľad pre pilota.
…Rusi natierali svoje tanky cementom?
Zaujímavé je, že informáciu o tom nepriniesol nejaký tankista červenoarmejec, ale nemecký vojak Gottfried Ewert, ktorý bojoval na východnom fronte. V istom období vojny totiž Nemci dostali kumulatívne magnetické T míny (Tellermine – tanierová mína). Hodíš ju, ona sa prilepí… napr. na motorovú časť tanku a… prásk, tank je vyradený. „No vychytralí Rusi sa tomu rýchlo prispôsobili,“ uvádza vojak Ewert. „Začali svoje tanky natierať cementom.“
…počas vojny na Kórejskom polostrove prekvapilo Američanov aj letectvo severnej Kórei?
Japonský zdroj Yahoo News Japan (autor Kentaro Seki) napísal, že 17. 6. 1951 severní Kórejci pomocou „zastaraného lietadla“ dvojplošníka Polikarpov Po-2 (prezývaný „kukuruznik“) zničili deväť amerických F-86 (Sabre), čo sa dovtedy nepodarilo ani sovietskym MiG-15 za celý polrok.
Prečo mali reaktívne stíhače problém zostreliť Po-2? Pretože bol veľmi pomalý, lietal rýchlosťou len trochu nad 100 km/hod. Keď sa mu chceli americké stíhače prispôsobiť, zväčša tiež spomalili. Niekedy až tak, že sa dostali do neovládateľnej vývrtky a vtedy ich Po-2 vymanévroval a dorážal.
Lenže 17. jún 1951 bol iný. Keďže Po-2 lietali kvôli slabej výzbroji zväčša v noci, boli vybavené dvomi 50 kg bombami. Toho dňa sa im podarilo nájsť letisko v Suwone na území dnešnej južnej Kórei.
Zhodili bombu a tá trafila odstavený F-86, ktorý vybuchol. Detonácia zlikvidovala ďalšie štyri lietadlá a ešte jedna štvorica stíhačov bola poškodená. Keďže Američania mali v Kórei asi 90 lietadiel F-86, severní Kórejci im týmto jedným úderom zničili 10 % tamojšieho stíhacieho letectva.
Zaujímavý je aj iný fakt. F-86 prišiel na kórejské bojisko v decembri 1950 a do 17. júna 1951 Američania stratili len dva tieto stroje.
…posledným víťazstvom ZSSR v studenej vojne bola unikátna operácia „Hroch“?
Do 6. 8. 1991 a aj po tomto dátume už nikto neodpálil z ponorky salvou 16 balistických rakiet (z toho dve bojové). Prečo „Hroch“ tak výrazne ovplyvnil bezpečnosť ZSSR a prečo má rovnaký význam aj pre súčasné Rusko?
Lebo ukázal, že ZSSR pred 30-timi rokmi získal možnosť „nerušeného“ ohrozenia protivníka na prípad atómovej konfrontácie. Povedané inak, protivník nestíhal zničiť sovietsku ponorku pred salvou jej rakiet. Navyše ruské ponorky projektu 667 už mohli protivníka ohrozovať aj z diaľky, napr. z polovice Atlantiku, nemuseli sa plaviť až k pobrežiu potenciálneho protivníka.
Ruskí námorníci cvičili odpaly salvou z ponoriek už v roku 1969. Napr. atómová ponorka 667A si vtedy precvičila salvu ôsmymi raketami v sériách po štyroch. Čas medzi jednotlivými odpalmi bol 7 sekúnd a všetkých osem rakiet vyletelo v dvoch sériách za poldruha minúty. Salvu zo štyroch rakiet cvičili aj Američania, rozsiahlejší odpal ešte neskúšali.
Dnes sa na operáciu „Hroch“ vznáša aj kritika. Lebo obyčajná posádky ponorky s obyčajnými raketami by vraj takýto odpal nezvládla. Lenže zvládla by! Úlohou „Hrocha“ bolo nielen ukázať principiálnu možnosť takejto salvy, ale aj jej technickú uskutočniteľnosť.
A prečo má „Hroch“ význam aj pre dnešných ruských námorníkov? Lebo početne sa oproti sovietskym stenčili, čiže pomerovo sú voči potenciálnemu protivníkovi na tom kvantitatívne horšie. Rýchlosť odpalu balistických rakiet sa teda pre nich stala kriticky dôležitou.
Je pravdou, že Rusi dnes aj s raketami Bulava cvičia len salvu zo štyroch rakiet. Lenže stále sú im k dispozícii aj ponorkové krížniky projektu 667BDRM s efektívnou a „viacsalvovou“ raketou „Sineva“.
Pričom ukazuje sa, že aj Američania nie sú príliš spokojní s ponorkou „Ohio“ (s 24 raketami na palube), na nových ponorkách triedy Columbia plánujú mať „len“ 16 rakiet Trident II (Do operačnej služby majú byť zaradené v roku 2031). Logicky z toho vyplýva, že to asi tiež robia s cieľom dosiahnutia ich odpalu jednou salvou, ako to pred 30-timi rokmi dosiahla ponorka „Novomoskovsk“.
…podľa Pentagonu až 71 percent Američanov vo veku od 17 do 24 rokov, čo predstavuje približne 24 miliónov mladých ľudí z ich celkového počtu 34 miliónov, nie je schopných vykonávať vojenskú službu?
V jednom z májových článkov (2021) to uviedol politológ P. C. Roberts a vysvetlil, že je to v dôsledku obezity, nedokončenej základnej školy či záznamu v trestnom registri.
Aby doplnili voľné miesta, Pentagon a CIA vraj najímajú do armády aj ženy s dvoma deťmi a tiež ženy neschopné rozlišovať farby či ženy s vrodenou poruchou úzkosti. Muža na náborových videách neuvidíte. Okrem toho sa vraj dajú očakávať masívne odchody mužov z amerického vojenského námorníctva, výsadkových oddielov i špeciálnych síl.
…vo výzbroji všetkých armád sveta sa dnes nachádza okolo 75 tisíc tankov?
Špecialisti sa zhodujú, že tankovým kráľom sveta je Rusko, ktoré má vo výzbroji asi 13 tisíc tankov. Iné údaje hovoria, že v skutočnosti ich má až 22 tisíc. Najväčšia časť z nich sú T-80 a T-72 v zálohách. V aktívnej armáde je okolo 4 tisíc tankov.
Na druhom mieste je KĽDR so 6145 tankami vo výzbroji. Američania považujú severnú Kóreu za papierového tigra, pretože majú zastaranú výzbroj, vrátane tankov.
USA sú na treťom mieste tohto ratingu, pretože majú „len“ 6100 tankov. Základom US Army je tank Abrams M1 3. generácie.
Na 4. mieste sú OS Indie s cca 4700 tankami. Prekvapením je, že na 5. mieste sa ocitla Sýria, ktorá má vo výzbroji okolo 3700 tankov. Lenže aktuálne sa nevie, koľko z nich sa dá použiť po mnohoročnej vojne.
Keďže tento rating spracovali americkí špecialisti, otázkou zostáva prečo si „nevšimli“ čínske OS, ktoré disponujú približne 13 tisícmi tankov, z ktorých je 6900 aktívne používaných. Nezarátali sem ani tanky ostatných štátov NATO, hoci v súhrne ide o 18 tisíc mašín.
Vladimír Mikunda
