Focke-Wulf Fw 200 Condor, 3. časť – záver: Nasadenie námornej verzie Condorov
V predchádzajúcich dvoch častiach sme si predstavili štvormotorové lietadlo Fw 200 Condor a okrem základných informácií o jednotlivých verziách tohto stroja, sme spomenuli aj jeho nasadenie v rámci letky KG 40, s výnimkou bojových operácií nad Atlantickým oceánom, v arktických oblastiach a v Afrike. Dnes informáciami práve o uvedených operáciách celý miniseriál o tomto nesporne zaujímavom lietadle ukončíme.
Nasadenie námornej verzie Fw 200 Condor v rokoch 1939 – 1940
Od roku 1939 bojovali posádky lietadiel Fw 200 proti britskému ľoďstvu a rozvíjali úzku spoluprácu s nemeckým vojnovým námorníctvom, najmä ponorkovým loďstvom – niektoré informácie sme už v predchádzajúcich častiach spomenuli (vrátane úlohy Fw 200 Condor pri prieniku ponorky kapitána Priena na britskú vojenskú základňu v Scapa Flow). Nemecká ponorková flotila potrebovala pri sledovaní britských konvojov letecký prieskum, v roku 1940 sa najvhodnejšími lietadlami určenými pre potreby nemeckého vojenského námorníctva ukazovali byť He 111 a Fw 200, pretože He 177 vykazoval približne do augusta 1940 nižšiu spoľahlivosť pri bojovom nasadení a trpel ešte niektorými „detskými chorobami“, tie sa postupne podarilo odstrániť.
Nad severným Atlantikom a arktickými oblasťami Fw 200 Condor teda plnili svoje bojové bombardovacie a prieskumné úlohy už od septembra 1939 až približne do konca roku 1943, kedy sa nemecké velenie rozhodlo Fw 200 Condor z bojového bombardovacieho nasadenia stiahnuť, pretože straty už boli neúnosné a lietadlo, v princípe určené na prieskum a transport, už dokázali plne nahradiť iné nemecké stroje. Od roku 1944 teda Fw 200 Condor slúžil už len na prieskumné a transportné účely, pre ktoré bol aj pôvodne vytvorený. Nad morom ho v úlohe bombardérov úplne nahradili najmä He 111, He 177 a Ju 88.
Posádky Fw 200 lietali po páde Francúzska v júni 1940 zo základní v Bordeaux-Merignac k nórskemu Trondheimu, na trase hlásili nemeckej Kriegsmarine ciele v podobe konvojov i samostatne plávajúcich lodí a rovnako aj podnikali útoky na tieto lode. Po skončení leteckej bitky o Britániu v októbri 1940 ostala v Nórsku dislokovaná už len III./KG 40, ktorá operovala proti námorným cieľom a v ktorej bola sústredená väčšina strojov Fw 200 Condor, zvyšné časti bombardovacej skupiny boli prezbrojené na iné stroje (rozdelenie v druhej časti).
Nemecké Fw 200 dosiahli najvýraznejšie úspechy v boji proti britským lodiam približne do polovice roku 1941. Britské lode v roku 1940 ešte nemali plnohodnotnú protilietadlovú výzbroj, k najznámejším bojovým úspechom Fw 200 Condor patrilo potopenie lode Empress of Britania s výtlakom 42 248 ton, ktorá patrila spoločnosti Canadian Pacific. Túto nádhernú loď vážne poškodila 26. októbra 1940 posádka Fw 200 plukovníka Bernharda Jopeho (1914 – 1995), nositeľa Rytierskeho kríža.
Následne loď dostihla ponorka U-32 (typ VIIA) pod vedením kapitánporučíka Hansa Jennischa, ktorý za bojové úspechy získal už 7. októbra 1940 Rytiersky kríž. Dlho sa však z vyznamenania a z potopenia lode Empress of Britania netešil, pretože jeho ponorku už 30. októbra 1940 potopili britské torpédoborce HMS Harvester a HMS Highlander.
Celkovo kapitánporučík Hans Jennisch potopil 20 lodí s celkovou tonážou 116 836 ton a poškodil 4 ďalšie lode s celkovou tonážou 32 274 ton, a na jeho konte sa nachádza aj potopený britský ľahký krížnik HMS Fiji. Plukovník Bernhard Jope po udelení Rytierskeho kríža ďalej dlho na lietadle Fw 200 Condor nelietal, v roku 1941 ho prevelili k bombardovacej KG 100, kde lietal na Dornieri Do 217 a v rámci tejto jednotky vážne poškodil aj britské bojové lode HMS Warspite, krížnik HMS Uganda a americký krížnik USS Savannah. Podnikal náročné útoky na Maltu, ktorá bola silne chránená protilietadlovým delostrelectvom a po vojne pracoval ako pilot Lufthansy.
Nemecké stroje, ktoré ostali po skončení leteckej bitky o Britániu na jeseň 1940 určené pre námorný boj a prieskum ostávali teda už len na letiskách v nórskom Trondheime a v Stavangeri, jedna letka ostávala v Bordeaux a bola určená priamo pre potreby nemeckej ponorkovej flotily v Atlantickom oceáne, pričom podnikala lety aj ku Gibraltáru a útočila tiež na britské konvoje, smerujúce do Stredozemného mora.
Okrem spomenutých lodí majú posádky lietadiel Fw 200 Condor v roku 1940 na svojom konte aj väčšie britské lode Gothland, Victoria, Oronsay, Windsor Castle, Nalon, Vingaland, Empress of Japan, Balmore, Nestle, Apapa a i.
Nasadenie námornej verzie stroja Fw 200 Condor v období 1941 – 1942
Od januára 1941 velil jednotke KG 40 vynikajúci bombardovací pilot, plukovník Martin Harlinghausen, ktorý vtisol nezmazateľne svoju pečať celej skupine. V roku 1941 si nemecké Fw 200 pripísali na svoje konto väčšie množstvo potopených britských obchodných lodí.
Vo februári 1941 päť Fw 200 zaútočilo na HG 53 v súčinnosti s nemeckou bojovou loďou Admiral Hipper a ponorkou U-37, ktorej velil kapitánporučík Asmus Nicolai Clausen (1911 – 1943), približne 300 km západne od Bordeaux na konvoj britských lodí. Konvoj Nemci silne zdecimovali, posádky Fw 200 si na svoje konto pripísali lode Britannic, Dagmar, Jura, Varna; približne o dva týždne neskôr zničili posádky lietadiel Fw 200 tankery Gracia a Housatonic južne od Faerských ostrovov. V Írskom mori pri útoku na na konvoj OB 290 posádky lietadiel Fw 200 zničili lode Amstelland, Beursplein, Kyriakoula, Llanwern, Mahanada, Solferino, Swinburne. V marci 1941 osamotený stroj Fw 200 zničil lode Beaverbrae a Empire Mermaid. Silné útoky posádok lietadiel Fw 200 na britské konvoje pokračovali aj v máji 1941, kedy potopili lode Somerset, Karlander, Statesman, Diana, Fenix a i., na svoje konto si lietadlá Fw 200 pripísali takmer 343 000 ton lodného priestoru Spojencov.
V roku 1941 však začali aj straty Fw 200 Condor pri útokoch na britské lode povážlivo rásť. Ukázalo sa, že aj ochranné guľomety MG 15 a neskôr MG 131 nestačia na ochranu lietadiel Fw 200 pred britskými Blenheimami a Hudsonmi, okrem toho Fw 200 na rozdiel od iných bombardérov nemal plnohodnotné pancierovanie (len piloti mali čiastočne chránený svoj kokpit tenkými pancierovými platňami), pretože pancierovanie by svojou váhou vážne narúšalo letové vlastnosti lietadla. Okrem toho, nádrže pohonných hmôt sa nachádzali v strede v oblasti krídel – výbušné strelivo dokázalo lietadlo Fw 200 zmeniť na horiacu fakľu. Na vzdušnú stíhaciu ochranu sa stroje Fw 200 Condor mohli spoľahnúť len pri domovských brehoch, žiadna nemecká stíhačka nedokázala lietať tak ďaleko, ako Fw 200 Condor.
Velenie Luftwaffe spozornelo, keď pri jednom útoku na britský konvoj stratili Nemci naraz 4 stroje Fw 200 Condor. Stratégovia Luftwaffe zmenili kvôli tomu pre Condory stratégiu boja – po novom už mohli útočiť len v zlom počasí a z väčšej výšky ako 3 km. Akýkoľvek útok v peknom počasí bol prísne zakázaný, pri akomkoľvek poškodení sa mal stroj okamžite vrátiť na základňu. Ukázalo sa totiž, že krehká konštrukcia lietadiel Fw 200 sa môže vo vzduchu po poškodení pri zvýšenej námahe veľmi rýchlo zlomiť, čo malo fatálne následky.
Taktika nasadenia Fw 200 Condor teda vyzerala nasledovne. Letka štyroch lietadiel (štyri stroje sa dokázali účinnejšie brániť pred Blenheimami a Hudsonmi alebo sovietskymi Pe-2 ako jeden osamotený stroj) vzlietla z domovského letiska a tesne nad morom preletela úsek, ktorý bol pod podrobnou kontrolou britských alebo sovietskych radarov, takže v tomto priestore hrozilo aj nasadenie klasických stíhačiek, pre ktoré zostrelenie pomalých Fw 200 nepredstavovalo žiaden problém.
V bezpečnom priestore, kam už akčný rádius britských a sovietskych stíhačiek nesiahal, štvorica strojov Fw 200 Condor vystúpala do letovej hladiny cca 4000 m, kde sa rozostúpili na vzdialenosť 40 km, pričom stále ostávali v rádiovom spojení. Potom leteli všetky štyri stroje určeným smerom, takže kontrolovali priestor široký 160 km, a v tomto priestore hľadali nepriateľské konvoje, ktorých polohu hlásili ponorkovému veliteľstvu, to posielalo do akcie ponorky jednotlivých vlčích svoriek, ktoré hliadkovali v Atlantiku. Ak sa podarilo nájsť konvoj v „diere“, kde nemohli operovať žiadne lietadlá Spojencov, mohli posádky Fw 200 opatrne zaútočiť, ale, ako už bolo spomenuté vyššie, len za zlého počasia a z letovej hladiny nad 3000 m, aby sa obmedzili škody spôsobené protilietadlovými kanónmi na lodiach.
Fw 200 dislokované v Nórsku podnikali letecký prieskum až ku grónskym brehom, Islandu, k ostrovu Jan Mayen, k Špicbergom a tiež k Murmansku. Ich cieľom bolo vystopovať konvoje, ktoré smerovali z amerického kontinentu do ZSSR. Zostrelenie Fw 200 pri prieskume alebo leteckých útokoch v arktických severných vodách sa de facto rovnalo smrti, pretože ak aj posádky stihli vyskočiť z lietadla, nedokázali prežiť dlhšie ako 5 minút v ľadovej vode. Ak zostrelené lietadlo pristálo na vode a aj posádke sa s pomocou zázraku podarilo dostať do nafukovacieho člna – ak nebola takáto posádka do dvoch hodín vylovená, zahynula v rozbúrenom mori.
Straty v radoch posádok Fw 200 Condor sa koncom roku 1940 a v roku 1941 postupne zvyšovali, pretože britská admiralita pochopila nutnosť likvidácie „očí nemeckých ponoriek“. Približne do konca roku 1941 podnikali nemecké Fw 200, najmä verzia C, útoky na britské lode. Keď sa však začali lode do Veľkej Británie a do ZSSR organizovať do konvojov, chránených protilietadlovým delostrelectvom a torpédoborcami, straty medzi pilotmi Fw 200 začali povážlivo rásť.
Napríklad kanadskí protilietadloví delostrelci si pripísali na svoje konto v máji 1941 aj pilotné eso, nadporučíka Hansa Buchholza, nositeľa Rytierskeho kríža a jeho posádku, ktorí mali na svojom konte 10 potopených britských lodí. Buchholza a časť jeho posádky vylovili, takže prežili, no zvyšok vojny strávili v kanadskom zajatí.
V júli roku 1941 britský Blenheim zostrelil aj stroj kapitána Konrada Verlohra, ktorý lietal z letiska Boredeaux-Marignac, a ktorý si plnil meteorologické a pozorovacie úlohy nad priestorom medzi Veľkou Britániou a Islandom. Kapitán Verlohr a časť posádky, ktorých sa podarilo po zostrelení vyloviť, skončili takisto v kanadskom zajatí.
Piloti Fw 200 pôsobili aj v Afrike, nad Stredozemným morom a takisto aj v oblasti Gibraltáru, kam takisto smerovali britské konvoje. Esom letky KG 40 nad africkým bojiskom a Stredozemným morom bol kapitán Fritz Fliegel, tiež nositeľ Rytierskeho kríža. Zaujímavej bojovej operácie sa zúčastnili Condory spoločne s He 111H na africkom bojisku v septembri roku 1941. Úlohou spoločnej letky bolo poškodiť Suezský prieplav a poškodiť plávajúce lode cezeň natoľko, aby bol prieplav vyradený dlhodobejšie z prevádzky. Akcia skončila neúspechom.
Dlhé lety nad severným Atlantikom a arktickými oblasťami nesmierne vyčerpávali fyzické a psychické sily posádok Fw 200. Stroje s unavenými posádkami často pristávali v Nórsku za katastrofálnych klimatických podmienok, v snehových búrkach a v tme, čo prinášalo so sebou množstvo kolízií pri pristávaní. Keď vrcholila v Nórsku arktická zima, niekoľko týždňov v roku dokonca lietadlá nemohli lietať, pretože mechanikom robila obrovské problémy aj bežná údržba strojov a ich príprava k nasadeniu.
Od februára 1942 Nemci nasadili verziu Fw 200C-4 s novými radarmi, ktoré mali vyhľadávať nepriateľské konvoje. Spočiatku išlo o rádiolokátory Rostock a neskôr Hohentweil, zlepšila sa aj presnosť navádzania bômb a zvýšila sa aj účinnosť bombardovania. Na konci roku 1942 bola ďalšia časť Condorov bola prevelená do Talianska na letisko v Lecce, z ktorého operovali nad Stredozemným morom; spolupracovali s talianskym loďstvom a nemeckými ponorkami v Stredozemnom mori, podnikali aj letecké útoky na Maltu a na africké bojiská.
V bojovom nasadení sa Fw 200 Condor napríklad preslávili svojou účasťou na zničení spojeneckých konvojov PQ 16 a PQ 17 v máji až júli 1942, ktoré smerovali s vojenským materiálom do sovietskeho Murmanska. Posádky Condorov nielenže na konvoje naviedli nemecké ponorky a hladinové bojové lode, ale sami podnikali aj letecké útoky na tento silne chránený cieľ. Pritom sa straty konvoja PQ 17 vyšplhali až na neuveriteľných 24 lodí z 34 – celý konvoj bol prakticky rozbitý.
Okrem britských Bleinheimov a Hudsonov boli hlavnými súpermi nemeckých Fw 200C a ďalších nemeckých bombardérov sovietski piloti z 13. bombardovacieho arktického pluku, ktorí lietali na rýchlych bombardéroch Pe-2. Tieto robustné stroje mali tiež značný dolet, ich základne sa nachádzali aj v okolí Murmanska a pomerne dobre znášali aj arktické prostredie. Sovietske letecké esá poručík K. V. Usenko alebo major V. P. Bogomolovyj mali za sebou niekoľko desiatok bojových letov v arktických oblastiach, pričom útočili aj na nemecké torpédoborce a ponorky, ktoré vyplávali zo svojich základní v severnom Nórsku a takisto na nemecké bombardéry, ktoré ohrozovali námorné trasy do Murmanska. Obaja sovietski piloti mali na svojom konte aj niekoľko zostrelených nemeckých lietadiel Fw 200 Condor.
Nasadenie námornej verzie Fw 200 Condor v období 1943 – 1944
Na sklonku roku 1942 sa podarilo nemeckému Abwehru zistiť, že v Casablance sa uskutoční mierová konferencia, na ktorej sa zúčastnia americký prezident Roosevelt, britský premiér Churchill a aj francúzski generáli de Gaulle a Giraud. Nemci preto podnikli letecký útok na Casablancu, tohto útoku sa zúčastnili aj lietadlá Fw 200. Nálet však napokon nespôsobil vážnejšie škody – Nemci stratili niekoľko strojov, a okrem toho sa ukázalo, že konferencia sa uskutočnila v dňoch 14. – 26. januára 1943, nemecké bombardéry však útočili na začiatku januára, termín stretnutia, ktorý Abwehr získal, nebol správny.
V roku 1943 sa už začalo jasne ukazovať, že lietadlá Fw 200 Condor, napriek vylepšeným novým nasadeným verziám, už nestačí na plnohodnotný námorný boj. Stroj sa najlepšie hodil na prieskumné a transportné úlohy, napriek tomu nemeckí odborníci stále uvažovali, ako využiť technický potenciál lietadla aj pre námorné bombardovacie misie a úlohy. Usilovne pokračovalo prezbrojovanie letky KG 40 inými strojmi (spomenuté He 111, He 177, Do 217, Ju 88…), Fw 200 Condor však dosahovali stále aspoň čiastočné úspechy. V septembri 1943 skupina Fw 200 potopila britskú nákladnú loď Fort Barbine, vo februári 1944 potopili tanker El Grillo pri východnom pobreží Islandu.
V roku 1943 sa nemecké velenie rozhodlo vyzbrojiť aj lietadlá Fw 200 Condor, podobne ako iné bombardéry, raketami Henschel Hs 293. Posádky, ktoré s týmito raketami trénovali, boli dislokované od apríla 1943 na talianskej leteckej základni v Grosette a piloti Fw 200 Condor skúšali aj útoky torpédami na námorné ciele. Treba však uviesť, že lepšie bojové úspechy s nasadením rakiet Henschel Hs 293 a torpéd proti námorným cieľom dosahovali robustnejšie stroje ako Fw 200. K takémuto úspechu patril napríklad prekvapivý útok na spojenecký konvoj KMF 26, pri ktorom sa nemeckým útočiacim He 177 podarilo zničiť niekoľko lodí, vrátane transportnej lode Rohna, na ktorej zahynulo takmer 1000 amerických vojakov, tí mali operovať na talianskom bojisku. Úspešný útok na konvoj KMF 26 však znamenal aj zničenie 8 útočiacich He 177, čo bola značná strata, pretože Nemci prišli o skúsené a vycvičené posádky.
Stroje Fw 200 Condor sa už koncom roku 1943 sústredili viac-menej na prieskumné a meteorologické úlohy, okrem toho tieto lietadlá rozhadzovali námorné míny pri pobreží Nórska a na trasách do Murmanska. V severnom Atlantiku sa im však aj tak podarilo ešte v júni 1943 potopiť britské lode Shetland a Volturno, ako aj Duchess of York, to však už bola naozaj labutia pieseň Fw 200 v podobe námorného bombardéra.
Do roku 1943 však spadá jedna celkom zaujímavá vojenská akcia, ktorej sa Fw 200 Condor zúčastnil. Na jednom z ostrovov Zeme Františka Jozefa (územie hlboko v zázemí ZSSR) Nemci z ponorky tajne vysadili jednotku 20 horských strelcov z Narviku aj so skupinou meteorológov, ktorí posielali krátke zašifrované správy o stave počasia.
Táto meteorologická stanica bola nesmierne dôležitá pre nemecké hlavné veliteľstvo, pretože v súčinnosti s inými meteorologickými stanicami mohli nemeckí odborníci odhadnúť, aké bude počasie. V dobe, keď Nemci trpeli leteckými útokmi Spojencov a ZSSR mali tieto informácie cenu zlata. V dňoch, kedy bolo zlé počasie, mohli Nemci napríklad pomerne bezpečne presúvať svoje ťažké tankové jednotky a takisto sa mohla vykonávať údržba značne preťaženej Luftwaffe.
Horskí strelci a meteorológovia operovali tajne na Zemi Františka Jozefa niekoľko týždňov. Prežili v nehostinných arktických podmienkach aj arktickú zimu, niekoľko mužov jednotky však vážne ochorelo a bola nutná operácia, aby sa zachránili ich životy. Keďže ponorka, ktorá ich na Zem Františka Jozefa doviezla aj so zásobami, by nestihla prísť s lekárom načas, rozhodlo sa nemecké velenie vyslať na Zem Františka Jozefa jedno z lietadiel Fw 200 Condor pod vedením nadporučíka Karla Heinza Stahnkeho. Išlo o veľmi nebezpečnú misiu, pretože podľa všetkých indícií lietadlo nemohlo na Zemi Františka Jozefa pristáť, lekár, ktorý pôsobil u nemeckých výsadkových jednotiek, mal dokonca vyskočiť z lietadla, odoperovať pacientov a následne s nimi počkať na príchod ponorky.
Nadporučík Karl Heinz Stahnke nakoniec dokázal s lietadlom na Zemi Františka Jozefa pristáť, lekár pacientov odoperoval a na palube Fw 200 pacienti a celá posádka aj s lekárom odleteli do nórskeho Trondheimu. Horskí strelci potom opustili Zem Františka Jozefa na ponorke na jar roku 1944. Za túto misiu získal nadporučík Karl Heinz Stahnke Rytiersky kríž.
Nasadenie Fw 200 nad Atlantikom v období 1944 – 1945, obdobie po vojne
Rok 1944 je definitívnym koncom nasadzovania Fw 200 Condor v podobe bombardovacieho lietadla. Väčšina, z približne 270 strojov Fw 200 Condor, ktoré Nemci počas vojny vyrobili, bola zničená, posledné exempláre lietali už len z nórskych letísk. Piloti, ktorí získali výcvik na stroje Fw 200 odvelili do výcvikových stredísk s tým, že ich preškolia na Me 262 Schwalbe, ako už bolo spomenuté v predchádzajúcej časti, tieto snahy však neboli veľmi úspešné. Na konci vojny už slúžili Fw 200 Condor už len ako transportné lietadlá.
Niekoľko koristných lietadiel Fw 200 Condor získal aj ZSSR, sovietski piloti tieto lietadlá využívali na svojich arktických územiach v prvom rade ako transportné stroje. Okrem koristného Fw Condor získaného pri Stalingrade – písal som o ňom v minulej časti, dva Fw 200 slúžili v oblasti Murmanska. Posádka sovietskeho pilota poručíka F. A. Šatrova však pri pristávaní pri silnom bočnom vetre počas snehovej búrky v roku 1944 havarovala, našťastie nik nezahynul. Posádka M. A. Titlova pre poruchu oboch motorov musela nútene pristáť, pri tomto manévri sa lietadlo silno poškodilo. Sovietski mechanici nemali dostatok skúseností a ani informácií, ako sa o koristný nemecký stroj plnohodnotne starať, rovnako im chýbali náhradné diely, takže takýto vývoj sa dal očakávať.
Podobnú úspešnú akciu, ako v prípade Zeme Františka Jozefa, sa Nemcom nepodarilo uskutočniť na ostrove Rhodos v Stredomorí. V apríli 1945 sa posádka Fw 200 Condor pokúsila z ostrova krátko pred obsadením Britmi stiahnuť posádku nemeckej radarovej stanice, ktorú využívali nemecké a talianske ponorky nasadené v Stredomorí. Nemci sa však z ostrova Rhodos nedostali – Briti zaúradovali rýchlejšie a vojaci obsluhujúci radarovú stanicu, piloti Fw 200 Condor i členovia talianskej posádky sa dostali do britského zajatia.
Na sklonku vojny preleteli štyri Condory do Španielska, keďže však Španieli mali veľké množstvo iných nemeckých lietadiel a Fw 200 Condor bolo lietadlo náročnejšie na údržbu, nechali si tri stroje na náhradné diely a jeden kus potom lietal v španielskych aerolíniách až do roku 1950, následne ho Španieli poslali do šrotu.
Niekoľko kusov Fw 200 Condor získal pre svoju leteckú spoločnosť El Al po roku 1947 aj Izrael, Condory používali po vojne tiež Dáni, Švédi, Argentínčania a Brazílčania. Keďže Nemci tieto lietadlá kompletizovali aj v Čechách, jeden sa do roku 1956 nachádzal aj v leteckom múzeu pri Prahe, nakoniec ho však zošrotovali, podobne ako španielsky stroj. Sovietsky stroj, ktorý Nemcom ukoristili pri Stalingrade, sa nachádzal v Moskve, takisto pred leteckým múzeom až do roku 1948, kedy ho však tiež zošrotovali.
Lietadlo Fw 200 Condor patrilo krátko pred II. svetovou vojnou k najmodernejším lietadlám. II. svetová vojna však priniesla so sebou značný technologický pokrok, takže po nej už letovými parametrami predčili Fw 200 Condor aj iné britské, americké či sovietske stroje. Záujem o Fw 200 Condor postupne slabol a približne 5 – 7 rokov po II. svetovej vojne odišlo toto vizuálne nesporne nádherné lietadlo nenávratne do leteckej histórie. Pre budúce generácie sa zachoval, žiaľ, len jeden letu neschopný exemplár, o ktorom sme písali v prvej časti nášho miniseriálu.
Karol Oravečka
