Západ mal dosť síl, aby Hitlerovu agresivitu udusil v zárodku. ZSSR Západu ponúkal koalíciu, ale…
Neustále sa musíme zamýšľať nad novodobým vnímaním udalostí spojených s 2. sv. vojnou. S novinárom z redakcie Sputnik sa o tom minulý rok rozprával novinár a publicista Ivo Šebestík.
Ten pre časopis Argument uviedol, že českému národu chýba spoločné prežívanie vojny v celonárodnom zmysle, ktoré zažili občania Sovietskeho zväzu. Prekvapivé je vraj aj to, že čím viac západní historici upozorňovali na strategické chyby Josifa Stalina, o to viac vynikala odvaha a odolnosť vojakov a veliteľov Červenej armády.
Ivo Šebestík ako novinár a historik (pôsobil ako šéfredaktor novín Svoboda a viedol spravodajstvo ostravského štúdia ČT) komentuje rad záverov a vnímanie dejín 2. sv. vojny v Českej republike.
Vyhrali Sovieti vojnu vďaka Stalinovi, alebo navzdory Stalinovi?
– Je známe, že Stalin sa najskôr snažil získať spojencov medzi západnými demokraciami, ktoré skôr kalkulovali s tým, že dôjde ku zrážke dvoch totalitných systémov, ktorá vynuluje ich potenciál a západný kapitál sa láskavo a so ziskom ujme hospodárskej obnovy zničenej strednej a východnej Európy.
Z pohľadu niektorých kruhov na Západe mohol byť Hitlerov útok na východ vlastne dokončením západných vojenských intervencií po skončení 1. sv. vojny, vrátane poľsko-sovietskej vojny. Západné demokracie mali počas 30. rokov 20. storočia dostatok síl na to, aby Hitlerovu agresivitu udusili v zárodku. Sovietsky zväz im ponúkal koalíciu proti Hitlerovi. Oni sa báli boľševizmu a tak dali prednosť Hitlerovým ústupkom.
Asi takto treba hodnotiť udalosti, ktoré viedli k uzavretiu paktu s nacistickým Nemeckom, paktu Ribbentrop-Molotov, ktorý bol dôsledkom izolácie ZSSR a snahou oddialenia zrážky s Hitlerom a strategickým plánom na posunutie štátnej hranice ZSSR viac na západ.
Do kategórie strategických krokov vtedajšieho ZSSR patrí aj sovietsko-fínska vojna s cieľom vytvorenia bezpečnostnej zóny okolo Leningradu.
To nie je ospravedlnenie Stalinových krokov, len vysvetlenie sine ira et studio (bez hnevu a zaujatosti – pozn. vmi), teda bez apriórnych moralistických súdov. Fínsko bolo tiež v úzkych kontaktoch s hitlerovským Nemeckom. Nemecká armáda bola permanentne pripravená na presun do Fínska.
Výklad príčin vojny zo všetkých hľadísk si vyžaduje pohľad v celku, ale aj s tisícmi detailov, čo v súčasnej rusofóbnej atmosfére, pochopiteľne, chýba.
Zásadnou Stalinovou chybou bola dôvera o dodržaní podmienok paktu zo strany Nemecka, ktorú si zachovával až do poslednej chvíle pred začiatkom nemeckého vpádu podľa plánu Barbarossa. Uveril pasci, ktorú mu nastražil Reinhardt Heydrich a ktorá viedla k poprave Tuchačevského a k zdecimovaniu veliteľského zboru. Podľa môjho názoru Stalin sa dopustil ťažkých chýb na počiatku nemeckého ťaženia do ZSSR, čím vystavil svojich vojakov a dôstojníkov nutnosti učiť sa bojovému umeniu doslova uprostred bitiek. Pričom i sám sa musel učiť.
Jeho rola sa nedá hodnotiť čierno-bielo. Po celý zvyšok roku 1941 stál doslova centimeter od priepasti, do ktorej mohla spadnúť celá jeho krajina. Najväčšia tiaž ležala na vojakoch a ich veliteľoch. Ale tiež na všetkých, ktorí tvrdo pracovali na vojnových dodávkach. Toto musel niekto organizovať a riadiť. No a túto úlohu Stalin jednoznačne zvládol.
Neskôr, po prvom šoku z rýchleho postupu Wehrmachtu až k Moskve, Stalin prinajmenšom neurobil žiadnu natoľko zásadnú chybu, s ktorou by ohrozil úspechy Červenej armády.
Moskva sa už niekoľko rokov ohradzuje voči pokusom západných štátov, ktoré sa usilujú o prepísanie dejín 2. sv. vojny. Rusku vadí, že sa znižuje úloha sovietskej armády. Citujeme z článku vo Wall Street Journal z roku 2005: „Revizionisti majú sklony pripisovať hlavné zásluhy víťazstva nad Hitlerom Sovietom, ktorí pravdepodobne eliminovali dvoch z troch vojakov Wehrmachtu (V skutočnosti troch zo štyroch – pozn. vmi). Rusi však v porovnaní s Angloameričanmi viedli jednostrannú vojnu.“
Nikto, samozrejme, nebude spochybňovať podiel západných spojencov na tomto spoločnom víťazstve, ale nemyslíte si, že argument o jednom fronte pôsobí sám osebe jednostranne?
– Áno, Sovietsky zväz bojoval „len“ na jednom, fronte, ale tento front bol obrovský. Od Moskvy do Berlína, od Leningradu po Kaukaz. A propos, na konferencii v Jalte vo februári 1945 sľúbil Stalin spojencom začatie vojny s Japonskom do troch mesiacov od skončenia vojny v Európe. Ako sľúbil, tak aj splnil.
Určite bol omnoho dochviľnejší, ako spojenci so svojím sľubom na otvorenie druhého frontu v Európe. Na ten Sovieti čakali tri roky. Vo vojne s Japonskom ZSSR zvíťazil. Mal značnú početnú i technickú prevahu. Naozaj je otázkou, prečo USA museli zhodiť na Japonsko dve atómové bomby.
Cieľom prepisovania histórie 2. sv. vojny je nastolenie nového výkladu tohto obdobia, v ktorom sa: a) Veľká Británia, Francúzsko a USA zbavia zodpovednosti za to, že umožnili Hitlerovi nabrať silu na útok na východ (Drang nach Osten); b) maximálne sa zníži význam Sovietskeho zväzu pri porážke Nemecka; c) rozdelí sa vina Nemecka za rozpútanie vojny v Európe a vina západného taktizovania medzi Nemecko a ZSSR.
Západné demokracie z hľadiska príčin vedúcich k rozpútaniu 2. sv. vojny nesú veľkú časť zodpovednosti. V prípade Československa akceptovali nemecký názor, že Čechy a Morava patria od nepamäti do rámca nemeckej ríše. V takom prípade Nemci české kraje neanektovali, len „si ich vzali späť“. Ako Rakúsko.
Ďalej západné demokracie kalkulovali s tým, že Hitler obmedzí svoje výboje len na strednú Európu a na európsku časť Sovietskeho zväzu. On ich o tom ubezpečoval a oni s tým súhlasili. Ich sebecké a nemravné kalkulácie preto vrhajú príliš veľa tieňov na ich rolu pred vojnou.
V publikácii pre časopis Argument sa zmieňujete, že Nemecko po šesť rokov ťažilo z bohatej všestrannej výzbroje československej armády. Prečo sa, podľa vás, Česká republika po vojne v roku 1945 a po novembri 1989 vzdala svojich nárokov na vojnové reparácie?
– Toto je zásadná otázka, ale odpoveď na ňu nebude jednoznačná. Nemecko anexiou Čiech a Moravy získalo obrovský hospodársky potenciál strojární v Plzni, Brne i v Prahe. V Brne získalo Zbrojovku, v Plzni Škodovku. Ďalej sa Nemci dostali k železiarňam v Ostrave, v Kladne a k uholným baniam na Ostravsku a v severných Čechách. Vedľa toho Nemci získali aj kompletnú výzbroj československej armády, ktorá bola veľmi bohatá.
Veľká Británia a Francúzsko darovali Nemecku Československo. No a napoly roztrhnuté Československo, zbavené obranného valu pohraničia a zo všetkých strán obklopené nepriateľmi, potom Hitlerovi odovzdalo všetko, čo potreboval na dozbrojenie. Iba samotný Mníchov 1938 sám osebe stačí ako argument na zásadnú zodpovednosť západných demokracií za rozpútanie 2. sv. vojny.
Po anexii pohraničných území Čiech, Moravy a Sliezska sa Nemcom podarilo odrezať od republiky Slovensko a Podkarpatskú Rus. Zvyšok republiky premenili na protektorát, ktorého priemyselné, surovinové a ľudské zdroje počas šiestich rokov ťažili na prospech svojej ríše. Ak by sa vyrátala iba materiálna hodnota, ktorú si Nemci v českých krajoch privlastnili, vzniklo by astronomické číslo, ktoré dnes predstavuje asi niekoľkonásobok ročného HDP Českej republiky.
Domnievam sa, že po vojne obnovené Československo sa vzdalo reparácií od Nemecka z dvoch dôvodov. Prvým bola dohoda víťazných veľmocí, vrátane ZSSR, že Nemecko odškodní len tie štáty, ktoré utrpeli nemeckou vojnou najviac. Československo bolo z tohto zoznamu nejakým spôsobom vyňaté.
Druhou okolnosťou bolo to, že sa víťazné mocnosti nechceli dopustiť rovnakej chyby, akú spravili po 1. sv. vojne v Parížskych dohodách, kedy Nemecko platilo vysoké reparácie hlavne Francúzsku, kvôli ktorým padlo do hospodárskej kríze, ktorá pomohla Hitlerovi k moci.
Nepochybne tu zohrali svoju rolu aj úvahy o využití Nemecka ako dominantnej sily v strednej Európe pri nasledujúcom bipolárnom rozdelení sveta železnou oponou.
Po druhýkrát potvrdila Česká republika svoje vzdanie sa reparácií pri podpise česko-nemeckej deklarácie, čo bolo už počas prezidentstva Václava Havla. Tu sa domnievam, že bolo pre ponovembrovú reprezentáciu nemysliteľné na jednej strane považovať Nemecko za osloboditeľa od boľševizmu, spolu s USA, Francúzskom a Veľkou Britániou, a na druhej strane od neho žiadať miliardy západonemeckých mariek.
V.ladimír Mikunda
