Syruček: Prečo sa Alexander Dubček nemohol riadiť odkazom generála de Gaulle
Zatiaľ sú medzi nami. Ale nastane doba, kedy budú hovoriť: poznal som človeka, ktorý poznal Dubčeka, preto si vypočujeme Milana Syručka, ktorý dnes lídra pražskej jari nazýva svojim priateľom. Nestor českej žurnalistiky poskytol redakcii Sputniku rozhovor pri príležitosti 100. výročia narodenia Alexandra Dubčeka.
Milan Syruček: Mne v roku 1968 bolo 36 rokov, pracoval som už ako novinár – ako vedúci zahraničného oddelenia a komentátor Mladej fronty. Vzhľadom na svoje osobné kontakty som mohol tieto udalosti sledovať nielen, ako prebiehali na ulici, ale aj v politických špičkách. Ja som sa v tom čase veľmi priatelil s Alexandrom Dubčekom, vlastne sme sa stali priateľmi od roku 1964, keď som písal dejiny tých piatich českých a slovenských komún, ktoré sa v 20. rokoch na Leninovu výzvu vysťahovali do Sovietskeho zväzu, aby pomáhali tamojšiemu hospodárstvu .
Prvú túto výzvu prijali americkí komunisti. U nás sa v roku 1925 vytvorilo celkom šesť komún. Z nich najväčšie bolo Interhelpo , ktoré vzniklo na Slovensku v Martine. Interhelpo bolo priemyselné robotnícke družstvo esperantistov a idistov, ktoré sa rozhodlo pomôcť pri budovaní v sovietskom Kirgizsku. V rokoch 1925 až 1932 odišlo celkom 1078 osôb (407 členov družstva a 671 rodinných príslušníkov) v štyroch transportoch.
Interhelpo sa tiež volal jazyk, ktorým hovorili členovia družstva. Tí verili, že rečou ich novej vlasti bude esperanto. V skutočnosti však nakoniec išlo o „spontánne esperanto“, v ktorom sa stali základom slová z esperanta, doplnené o jazyky členov, medzi ktorými boli nielen Slováci, ale aj Maďari, Česi a ďalší. Medzi zakladateľov a vedúcich patril Štefan Dubček, Alexandrovi boli vtedy štyri roky.
Ja som sa v prvej polovici 60. rokov rozhodol obísť v ZSSR všetky komúny a napísať o nich. Tak som bol v Saratovskej oblasti za Reflektorom, v Tbilisi za Kladenskou komúnou a samozrejme som zašiel aj do Tbilisi za Interhelpom. Odvtedy som sa tam zdržiaval niekoľkokrát, veľmi sa mi zapáčila ich organizácia práce, to ako dodržiavali domáce tradície, hrali divadlo, slávili sviatky a pod.
Predovšetkým však začali budovať kirgizský priemysel – postavili prvé dielne, z nich sa rozrástli továrne, miestnych kočovníkov naučili usadiť sa a pracovať. Rád za nimi jazdil muž fenomenálnej politickej dlhovekosti, najúčinnejší a najvšestrannejší manažér medzi vodcami ZSSR Anastas Mikojan, aby sa poučil z ich organizácie práce a vôbec kolektívneho života – veď aj jedli spoločne, zarobené peniaze dávali do spoločnej pokladne, z ktorých platili ľuďom, kto čo potreboval – oblečenie, hudobné nástroje atď. Doma predali všetok svoj majetok, čo mohli, naložili do železničných vagónov, nakúpili stroje, všetko vybavenie, dokonca jedlo na tri mesiace.
Začiatky boli viac ako ťažké, v prvom roku zomreli všetky deti mladšie ako dva roky. Napriek tomu to nevzdali a vybudovali nádherné sídlisko, a ako som už uviedol, aj továrne – od mlyna na mletie obilia, po kováčne a ďalšie. To všetko uvádzam preto, aby som priblížil dobu a prostredie, v ktorom Dubček vyrastal a ktoré ho poznamenalo na celý život.
Do vlasti sa Dubčekovci vrátili v roku 1938, kedy Stalin vydal dekrét, podľa ktorého všetci cudzinci žijúci v ZSSR musia buď prijať sovietske občianstvo, alebo sa vrátiť do svojej vlasti. Dubčekovci zvolili návrat, zúčastnili sa protinacistického odboja a po vojne sa ako komunisti zapojili do slovenského politického života. To všetko mi rozprávali, keď som za nimi jazdil na Slovensko.
S Dubčekom som sa veľmi spriatelil, a keď sa v roku 1968 po Novotnom stal prvým či generálnym tajomníkom strany, pozýval ma na všetky svoje porady a akcie. Tak som spoznal aj jeho činnosť za pražskej jari , ktorú robil s hlbokým presvedčením, že socializmu treba dať ‚ľudskú tvár’ a napraviť všetky predchádzajúce prehmaty.
V apríli 1968 som sa však pri návšteve Moskvy od svojich priateľov dozvedel, že sovietske vedenie je znepokojené vývojom u nás, že sa u Drážďan pripravujú divízie, aby u nás zakročili. Okamžite som to povedal Sašovi. On mi namietol, že mu rozviedka nič nehlási. „Ty máš rozviedku aj na východe?“ čudoval som sa. „To nemám, ale oni by mi to neurobili,“ odpovedal mi niekoľkokrát.
Táto naivná viera ho doviedla k tomu, že keď ho po sovietskej okupácii Československa odviezli do Moskvy ako zajatca, niekoľko dní preležal a ani sa nemohol zúčastniť rokovaní, tak ho táto okupácia zdrvila, ostatne ako väčšinu z nás. Napriek tomu mi ešte začiatkom septembra 1992, keď bol odstavený do funkcie predsedu parlamentu, hoci mnohí ho chceli za prezidenta, ponúkol, aby sme sa v novembri toho roku sami dvaja vydali na súkromnú cestu po stopách jeho mladosti – chcel znovu uvidieť Interhelpo, ktoré si pamätal len matne. Bohužiaľ v septembri pri autohavárii zahynul…
Akú úlohu zohralo zoznámenie s Alexandrom Dubčekom vo vašej profesii aj osobnom živote?
Táto moja známosť, moje priateľstvo s Dubčekom, mi pomohlo k tomu, že som sa mohol zúčastniť mnohých uzavretých rokovaní, na ktoré inak novinári nemali prístup. Napríklad to bolo úplne posledné stretnutie s Walterom Ulbrichtom 12. augusta 1968 v Karlových Varoch, kedy mi o štvrtej hodine ráno zavolali zo sekretariátu Dubčeka, že som zaradený do delegácie, novinári tam inak nemali prístup. A mohol som teda byť priamym svedkom tohto rokovania, ktoré, ako sme neskôr pochopili, bolo poslednou Brežnevovou výstrahou vedenia Komunistickej strany Československa pred začatím intervencie.
Rovnako mám napríklad k priebehu roku 1989 množstvo svedectiev očitých svedkov alebo ľudí, ktorí boli rôznymi aktérmi. Či už to bol napríklad hovorca troch vlád Miroslav Pavel, alebo poradca dvoch premiérov Oskar Krejčí či osobnosti, ktoré vôbec v tomto prípade a o týchto veciach vypovedali prvýkrát.
Vieme, že za normalizácie prežíval Alexander Dubček ťažké časy. V roku 1970 bol vylúčený z KSČ za „pravicový oportunizmus“. Potom odišiel pracovať do slovenského lesníctva. Dubček bol vlastne väzeň a až za Gorbačova bol konečne zbavený trvalého policajného dohľadu. Ako sa v tomto období vyvíjal váš vzťah s Dubčekom, ktorý upadol do nemilosti? Zostali ste s ním v kontakte?
Počas normalizácie Dubček veľmi trpel, nielen fyzicky, to si na prácu záhradníka zvykol, ale psychicky – veď normalizácia zničila jeho celoživotné ideály . Aj preto sa nechcel s nikým stýkať, nedokázal by sa udržať, aby sa nerozplakal, bol veľmi citlivý, povedal by som na politika až príliš – ten nesmie podliehať emóciám. Preto sme sa za ten čas stretli len párkrát a letmo. Znova sa ku mne – a ja k nemu – plne prihlásil až v novembri 1989.
Pripomíname si sté výročie narodenia Alexandra Dubčeka, ale ľudia stále nedokážu odpovedať na otázku – kto to vlastne bol? Dnes, keď sa prehodnocujú celé dejiny Československa za dobu pobytu v tzv. socialistickom tábore, sa dá dočítať, že Dubček nebol hrdina, ale zradca, nie reformátor, ale jednoducho lojálny komunistický funkcionár. Jedným slovom boj o Dubčeka nekončí. Aký je váš názor na to, kým v skutočnosti bol a aké ponaučenie z jeho osudu by si mali naši súčasníci vziať?
Ale prosím vás! Už som čiastočne odpovedal – na politika bol prílišným idealistom, až rojkom. A tiež príliš citlivý. Vôbec netúžil po popularite, hoci mu lichotila, komu tiež nie? Aj v tom bol naivný – myslel si, že ho ochráni. Ale pred sovietskym režimom, pred Brežnevom ho nič nemohlo ochrániť. Ale pritom na Rusko nezanevrel, to dokazuje jeho prianie sa vydať do Ruska po stopách svojej mladosti. Ale v politike platí, čo výstižne vyjadril generál de Gaulle, francúzsky prezident: „Politik rovnako ako štát, ak chce byť veľký, nesmie mať priateľov.”
Karol Jerguš
