Príhoda červenoarmejca: Život mu zachránil nemecký zapaľovač
Túto príhodu na internete vyrozprával bývalý červenoarmejec Iľja Ivanovič Krasnov, ktorý do Červenej armády nastúpil v roku 1942 so svojimi tromi bratmi, Pjotrom, Sášom a Nikitom. O Nikitovi sa Iľja, ako autor tejto spomienky, nezmieňuje, Pjotr padol pri obrane Stalingradu a príhodu, ktorú popísal zažil Sáša alebo Alexander Ivanovič Krasnov, ktorý ako vojak došiel až do Berlína.
Sáša sa síce po vojne vrátil domov do svojej čuvašskej dedinky, no o dva roky nato zomrel na následky početných zranení. V armáde bol starším seržantom prieskumnej roty delostreleckého oddielu.
Jednej noci za neskorej jesene, keď sa chystala na útok delostrelecká príprava, bol v rámci rozviedky vyslaný do nepriateľského tyla. Poveternostné podmienky už boli surové, zem bola premočená a blatistá. Studený vietor prenikal až na kosť.
Prieskumu sa však za noc a deň podarilo v hĺbke nepriateľskej obrany zistiť všetko, čo potreboval. A tak sa vybrali späť. K frontovej línii im bolo treba prekonať 50 kilometrov cez polia, les a všade sa nachádzajúce blato.
Keď boli prieskumníci asi v polovici cesty, nebo sa rozhorelo plameňmi a svetlom projektorov. Asi tri kilometre od nich sa rozpútala mohutná paľba. Nikto z nich nechápal, čo sa deje. Nebodaj sa nejaká jednotka prebíja z obkľúčenia, alebo partizáni narazili na nepriateľa, či čo?
Sáša so svojimi druhmi prebehol do neďalekého lesíka a tam sa ukryli. Lenže neprešlo ani päť minút, keď vedľa nich prešli štyri nemecké tanky a po nich pechota, ktorá si to mierila rovno na nich. Asi dvadsaťročný veliteľ, poručík Pašagorjev prehovoril: „Chlapci nemôžeme robiť nič iné, len sa do nich pustiť. A sám, kľačiaci na jednom kolene pustil do Nemcov guľometnú paľbu. Ostatní ho nasledovali. Sedem prieskumníkov sa však nemohlo rovnať asi päťdesiatim Nemcom. Ich paľba zmietla ako prvého poručíka. Sáša s ostatnými sa pustili utekať hlbšie do lesa. V behu strieľali ako sa dalo, no munícia sa im rýchlo míňala.
Zrazu Sáša pocítil horúci úder do pleca. Padol na zem a stratil vedomie. Precitol keď ho dvaja nemeckí vojaci ťahali za nohy po blatistej ceste. Krv sa z neho stále rinula a tak opäť padol do bezvedomia.
Ako dlho ho Nemci ťahali, to si nepamätal. Opätovne sa prebral až na lôžku v čisto upratanej zemľjanke. Aj rany mal už previazané. Bolo počuť, že vedľa prebiehal boj, vybuchovali granáty. V miestnosti sa úsečne po nemecky zhováralo niekoľko ľudí. Sáša ani nestihol otvoriť oči a už si to všimol jeden z nemeckých vojakov. Postavili ho na nohy pred staršieho dôstojníka, ktorý mu dal po nemecky niekoľko otázok.
Sáša nereagoval a tak si Nemci zavolali prekladateľa. Keď sa ho ten lámanou ruštinou opýtal, ako sa volá, Sáša mlčal ďalej. Prekladateľ mu vrazil päsť do tváre a zopakoval otázku. Sáša vypľujúc krv z úst zašepkal Alexander Ivanovič Krasnov. Potom prišli otázky z akej je čaty, roty…, divízie…
Sáša na to odpovedal po čuvašsky „nemtepelmes“, čo v doslovnom preklade znamená „nič neviem“. Sáša v skutočnosti naozaj Nemcovi nerozumel, pretože ovládal iba čuvašskú reč. Preto keď sa ho Nemec pýtal, koľko ich bolo, kde a s akým cieľom prešli frontovú líniu…, Sáša iba krčil plecami a hovoril, „nemtepelmes, nemtepelmes…“
Vypočúvanie sa preťahovalo. V istom momente to starší nemecký dôstojník už nevydržal, prerušil prekladateľa a zavolal si mladého strážneho. Sáša v tom momente pochopil, že ho idú popraviť.
Nemecký vojak, ktorý mal vykonať popravu, bol však veľmi mladý. Asi osemnásťročný mladík, ktorému ešte ani fúziky nerástli. Pripravil si automat do pozície „Na remeň“ a pichol Sášu hlavňou do chrbta, nech vykročí.
Zo zemljanky sa vybrali smerom k lesu, kráčajúc po kalužiach, obchádzajúc krátery po výbuchoch. Sášovi sa v tom momente premietal pred očami celý život. Rodná dedinka, matka, milá…
Ako kráčali vedľa ďalšieho zbombardovaného kráteru, nemecký vojak mu prikázal zísť na jej dno, čo boli asi dva metre. Sáša sa pomaly šúchal dole a lúčil sa so životom.
Ibaže nemecký vojak hneď nestrieľal. Pred popravou sa rozhodol pofajčiť si. Vytiahol si cigarety, zapaľovač a začal si pripaľovať. No nedarilo sa mu to. Buď sa mu minul benzín alebo zapaľovač nehádzal iskru.
V tom momente si Sáša spomenul, že má zápalky a vošiel rukou do náprsného vrecka. Rameno ho pri tom strašne bolelo, no nič nedával znať. Nemec to sledoval a keď videl, čo má odsúdenec v rukách, gestom ho privolal hore.
Sáša natiahol ruku so zápalkami a pomaly stúpal. Keď už bol takmer navrchu, mladý Nemec sa naklonil, aby si zápalky prevzal. V tom momente ho Sáša zdrapol za uniformu a už sa obaja kotrmelcami gúľali na dno krátera. Tam už Sáša ako dravec vytrhol Nemcovi spoza pása dýku a vrazil mu ju až po rukoväť rovno do srdca. Mladý Nemec nestihol ani len hlesnúť a už ležal mŕtvy na dne jamy.
Sáša vzal Nemcovi samopal, prezliekol sa do jeho uniformy, obul si jeho čižmy a odplazil sa po poli smerom k lesu. Len čo trochu potemnelo, pustil sa do behu. Chápal, že na neprítomnosť nemeckého vojaka sa čoskoro príde. Po celý ďalší život mu však bolo divné, že ho vôbec nikto neprenasledoval. A tak úplne vysilený zadriemal v hromade sena.
Ráno ho prebudila delostrelecká paľba, no on sa už nedokázal ani len pohnúť. Preležal tam celý deň, kým ho nenašli svoji. Neskôr sa ukázalo, že dostal obojstranný zápal pľúc a aj rana sa mu zaniesla a zapálila. A tak riadne dlho poležal v nemocnici, dostal aj desaťdňovú rehabilitáciu v rodnej dedine. Svoju rotu dobehol až pri samom konci vojny.
Vladimír Mikunda
