Kedy Červená armáda vybojovala prvú bojovú zástavu Wehrmachtu?
Pred 80 rokmi, na jeseň 1941, Červená armáda vybojovala prvé bojové štandardy Wehrmachtu. Sovietske vojenské dokumenty prezrádzajú, že červenoarmejci vybojovali prvú nemeckú štandardu 6. novembra 1941 počas bojov na Donbase, keď sa pokúšali zastaviť tankové kolóny Wehrmachtu, prebíjajúceho sa k Rostovu na Done.
V bojoch pri obci Ďjakovo (na styku 9. a 18. armády) 6.-7. 11. 1941 sovietski tankisti nielen zastavili, ale aj odrazili a rozdrvili nepriateľa. Pritom od neho získali aj trofeje: motocykle, zbrane, muníciu i výstroj. Zachvátili pri tom štábny autobus tankovej SS divízie „Wiking“ s mapami a dokumentmi. Vybojovali si aj dovtedy nezvyčajnú trofej – nemeckú bojovú zástavu. Komu patrila? V sovietskych dokumentoch sa hovorí, že 25. protilietadlovému oddielu SS.
Toto si však zasluhuje vysvetlenie
Tento útvar naozaj existoval a patril nie do zostavy SS, ale Luftwaffe. Na jeseň 1941 bojoval jeho 1. oddiel na východnom fronte v zostave 1. tankovej armády poľného maršala Paula Ludwiga Ewalda von Kleista a na moment boja pri Ďjakove jeho batérie ťažkých ďalekonosných protilietadlových kanónov podporovali útok 16. tankovej divízie a útvarov divízie SS „Wiking“. Tým sa štandarda tohto oddielu stala jedným z prvých trofejí (ak nie vôbec prvým), ktoré boli preukázateľne vybojované červenoarmejcami v roku 1941.
Vybojovanie tejto zástavy bolo pre Sovietov dokonca viac ako symbolické. Veď sa to udialo 6. novembra, čiže v predvečer 24. výročia VOSR. Odkaz po Sovietskom zväze sa preto niesol jasne: nepriateľ je ešte silný, no už začína strácať svoje bojové zástavy.
Ďalšie prípady vybojovania bojových zástav nacistického Nemecka sa udiali o mesiac počas bitky pri Moskve. A potom aj počas oslobodenia dediny Solodilovo v Tulskej oblasti bola vybojovaná zástava 1176. pluku 350. streleckej divízie.
Pravdou je, že vybojovanie nepriateľských zástav nie je príliš dobre zadokumentované. Ani to zo Stalingradskej bitky. Ruský pátrač po histórii Stalingradskej bitky Arťom Čunichin zistil, ako to bolo s bojovou zástavou 6. armády maršala Friedricha Paulusa.
Na rozhovory o kapitulácii 6. armády bol k Paulusovi vyslaný gardový kapitán Afanasij Vasiliev, ktorý do priestoru nemeckého štábu prišiel 31. 1. 1943. Vrátil sa s bojovou zástavou Paulusových vojsk, ktorú mu odovzdal Paulusov podriadený generálmajor Fritz Roske na znak toho, že Nemci sa naozaj mienia vzdať.
Červenoarmejci získavali takéto zástavy aj počas Kurskej bitky. Napríklad vojaci 26. gardového vzdušného výsadkového pluku získali bojovú zástavu 2. pluku pancierových granátnikov SS divízie „Leibstandarte Adolf Hitler“. Zástava sa nachádzala v nemeckom štábnom vozidle.
Prehliadka víťazov
Od Kurska Červená armáda už len útočila a tak vybojovanie nemeckých zástav prestalo byť zriedkavosťou a osobitne neskôr, počas bojov na území Nemecka.
Keď vrchný veliteľ J. V. Stalin nariadil generálnemu štábu prípravu na Prehliadku víťazov, navrhol tiež, aby sa s hanbou hodili k nohám víťazov nemecké bojové zástavy. Predstavitelia jednotlivých sovietskych frontov priniesli do Moskvy niekoľko stovák zástav nemeckých plukov a zväzkov, k nohám víťazov ich však hodili len dvesto. Avšak aj tento počet dokázal stvárniť krach nemeckého Wehrmachtu.
Zaujímavé však je, že bojová štandarda nemeckého 25. protilietadlového pluku, vybojovaná pri Ďjakove, sa tu nepoužila.
Poznámka: Bojová zástava vojenského útvaru, zväzku… je symbolom ich vojenskej cti, dôstojnosti a slávy. Je znakom, ktorý spája vojenský útvar a vyjadruje jeho spolupatričnosť s ozbrojenými silami štátu. Netreba sa preto čudovať, že bojovej zástave patrí osobitné miesto vo vojenských ceremoniáloch. Napríklad výraz „skloniť zástavy“ znamená priznať si vlastnú porážku a podriadenie sa nepriateľovi, čiže utrpieť porážku v bitke alebo vojne.
Medzi najväčšiu vojenskú hanbu patrí strata zástavy a, naopak, vybojovanie nepriateľovej bojovej zástavy, sa považuje za obrovskú česť.
Vladimír Mikunda
