Nové fakty o Stalingradskej bitke
Stovky hlásení, protokoly výsluchov a doteraz neznáme fakty – Ministerstvo obrany RF zverejnilo dokumenty o útočnej operácii „Uran“, ktorá sa stala prelomovým momentom Veľkej vlasteneckej vojny, podrobnosti ktorej však stále nie sú dopodrobna preštudované.
Skrachovaná nádej
Vďaka mohutnému útoku, ktorý sa začal ráno 19. 11. 1942 červenoarmejci zablokovali v Stalingrade veľké sily protivníka. Obkolesených bolo 330 tisíc vojakov z 22 divízií a 160-tich samostatných útvarov. Z toho sa podarilo zajať vyše 90-tisíc. Ďalších vyše 10 tisíc kládlo odpor i po kapitulácii. Z nich 2418 padlo a 8646 sa dostalo do zajatia. Zo všetkých zajatých sa do Nemecka vrátilo asi 6 tisíc vojakov, poslední až po 13 rokoch.
Posledným nemeckým generálom, ktorý sa vzdal pri Stalingrade, bol generálplukovník pechoty Karl Strecker, ktorý velil XI. armádnemu zboru. Vzdal sa 2. 2. 1943, čiže dva dni po maršalovi Friedrichovi Paulusovi. Svojim podriadeným, ktorí chceli so sebou skoncovať, to zakázal urobiť.
Hoci sa Nemci zúfalo bránili, na konci roku 1942 už bolo jasné, že 6. armáda a časť 4. tankovej armády sú odsúdené na porážku. Nedostávalo sa im munície, potravín a zimného výstroja.
„Fakt obkolesenia a vzápätí následná plná izolácia obkľúčených vojsk podkopali morálny stav nielen vojakov, ale aj dôstojníkov,“ hovorí sa správe štábnej rozviedky Donského frontu zo dňa 26. 12. 1942. „Výsluchom zajatcov a prebehlíkov boli vyjavené tieto príčiny poklesu bojového ducha nemeckých vojsk: strata nádeje na pomoc zvonku, prudké zhoršenie stravovania, nedostatok zimného výstroja, zhoršenie poskytovania lekárskej pomoci chorým a raneným, zhoršenie ubytovacích podmienok, únava kvôli neprestajným trojmesačným napätým bojom, veľký vplyv našich letákov.“
Podľa údajov rozviedky Nemci si mysleli, že zachvátenie Stalingradu urýchli ukončenie vojny. Lenže neúspešné pokusy dobyť mesto podkopali dôveru vo víťazstvo. Bojovníci ríše sa vzdávali do zajatia už v novembri, teda do obkľúčenia.
S výhodnými podmienkami
Velenie Červenej armády sa pokúšalo zaobísť bez zbytočného krviprelievania a neustále Nemcom navrhovalo rozhovory. Sovietski parlamentári s obrovským rizikom prekračovali bojovú líniu. Lenže veliteľ 6. armády generál tankových vojsk Friedrich Paulus požadoval od podriadených nerátať straty a vzdorovať.
„Pán generál! Vojenské šťastie je vrtkavé,“ čítame ultimátum veliteľa Stalingradského frontu generálplukovníka Andreja Jeremenka z konca decembra 1942. „Na základe radu príčin vami riadené vojská prehrali bitku o Stalingrad. Ďalší odpor bude znamenať len nezmyselné prelievanie krvi vojakov a nemôže zmeniť výsledok porážky. V súlade s vojenskými obyčajami sa na vás obraciam s návrhom na kapituláciu. Ak od vás nedostanem uspokojivú odpoveď, budem nútený vstúpiť do rozhovorov s bezprostredne vám zverenými divíziami a plukmi.“ (Rusi pri slovách vám, vami… nepíšu veľké písmená – pozn. –vmi-)
Jeremenko navrhoval Paulusovi vskutku džentlmenské podmienky. Všetkým zajatcom zachovávali život, rovnošaty, vojenské označenia, rady a medaily, dokumenty a osobné veci. Paulusovi aj právo nosiť čestnú chladnú zbraň a všetkým dôstojníkom – privilégiá.
Paulus odvetil jednoznačne. V špeciálnej rádiograme nariadil podriadeným „všetkými dostupnými prostriedkami, vrátane popráv, dosiahnuť ukončenie akýchkoľvek rozhovorov o kapitulácii pomedzi vojakmi a dôstojníkmi“.
„Nepriateľ sa snaží pôsobiť na nás propagandou cestou listoviek, aby zlomil našu vôľu na odpor. Používa pri tom falošné a klamné tvrdenia. Nepriateľ, napríklad, oznamuje, že sa dobre správa voči zajatcom. My všetci však vieme, ako Rusi zversky mučia a zabíjajú zajatcov. Je zbytočné hovoriť o ich hnusnej lži.“
Prekvapenie generálov
To, ako „Rusi zversky mučia a zabíjajú zajatcov,“ prišlo Friedrichovi Paulusovi pocítiť na vlastnej koži. Vzdal sa 31. 1. 1943 a dlhý čas ostával, tak sa o tom písalo v západných médiách, “osobným zajatcom Stalina“. Paulus sa mal ako v sanatóriu: podľa potreby sa mu dostávalo lekárskej pomoci, kníh, mohol sa voľne pohybovať v okolí chaty, kde bol ubytovaný.
Aj jeho podriadených držali v nepomerne lepších podmienkach, aké mali sovietski zajatci u hitlerovcov. Veliteľ 6. armády sa tak osobne presvedčil, že Rusi nie sú žiadni divosi.
Na počesť 79. výročia začiatku stalingradskej strategickej útočnej operácie „Uran“ ruské ministerstvo obrany otvorilo nové multimediálne historické oddelenie „Stalingradský prelom. Bitka, ktorá zmenila priebeh Veľkej vojny“.
Ako prebiehalo zajatie?
„Dňa 31. 1. 1943 o 6.00 hod. vyšiel počas prestrelky z pivnice osobný pobočník maršala Paulusa (maršalom sa stal deň predtým) plukovník Wilhelm Adam, ktorý pri okamžitom zajatí vyhlásil, že nemecké velenie si želá rozhovory s naším velením,“ hovorí sa v dokumente 64. armády.
Samotných rozhovorov sa Paulus nezúčastnil, nemeckú delegáciu predstavovali generáli Arthur Schmidt a Friedrich Roske. Napriek tomu, že obaja prijali všetky podmienky kapitulácie, mali jednu požiadavku. A to „zabezpečiť zo strany Červenej armády Paulusovi úplnú bezpečnosť, aby pri východe alebo cestou nemohol byť napadnutý“ a „kým neodíde, aby mohli byť jeho vojaci ozbrojení“. „Inak to srdce generála-poľného maršala, vidiaceho svojich vojakov odzbrojených, nedokáže vydržať,“ takto vysvetlil danú žiadosť generál Schmidt. Lenže mnohí nemeckí vojaci medzitým už stihli poodhadzovať svoje zbrane.
„Keď naša delegácia a suita von Paulusa vyšli z pivnice k autám, z ozbrojenej ochrany von Paulusa nezostalo takmer nikoho: ochranka tam stála už naša a časť vojakov v obrovskej kolóne stála ľahostajne. No Paulus túto ťažkú situáciu zniesol, „roztrhnutie srdca“ sa nekonalo,“ hovorí sa v dokumente 64. armády.
Spomína sa v ňom aj epizóda rozhovoru sovietskeho plukovníka Mutovina s genmjr. Roskem o dôvodoch prijatia Paulusom kapitulácie. „30. januára 1943 všetkých vojakov a osobitne samého generála-poľného maršala Paulusa nesmierne deprimujúco ovplyvnila okolnosť, že v rozhlase vystúpil Göring i Goebbels, ktorí sa ani slovom nezmienili o vojskách, nachádzajúcich sa v Stalingrade,“ vysvetlil Roske.
Správa o zajatcoch
Jeden z najzaujímavejších momentov o správaní sa zajatcov, uverejnených ruským ministerstvom obrany, je hlásenie kontrarozviedčíka NKVD nadporučíka Jevgenija Tarabarina, ktorý dozeral na zajatých veliteľov a pozorne si zaznamenával ich rozhovory. Tí nevedeli, že ich dozorca perfektne komunikuje po nemecky.
„Dlhý čas mlčali. Bojovníci priniesli noviny „Červená zástava“ s výtlačkom „V ostatnom čase“. Nemci oživli. Zaujímali sa o to, či sú tam uvedené ich mená. Keď si prezreli zoznam, noviny dlho študovali, a na lístok písali svoje priezviská ruskými písmenami. Osobitne ich zaujali počty trofejí. Pozornosť obracali na počet tankov. „Tento počet nie je správny, my sme ich nemali ani 150,“ poznamenal Paulus. „Oni k tomu možno priratúvajú aj ruské,“ reagoval Adam. „Napriek tomu ich nebolo toľko,“ uzavrel Paulus.
Generáli sa otvorene divili tomu, že ich držia vo vykúrených priestoroch, chutne stravujú a že im ani neodobrali vreckové nožíky.
Tarabarin poznamenal, že zďaleka nie všetci nemeckí velitelia boli v zajatí skľúčení. Niektorí si rozprávali vtipy, hlasne sa smiali a nie príliš sa zaujímali o osud prostých vojakov ríše. V tých časoch ešte netušili, že ich čaká Norimberský tribunál. Mnohým sa na dlhý čas ušla basa a niektorým aj šibenica.
Hrdinstvo Burmakova
Veľká časť zverejnených dokumentov sa venuje Nemcom. Obsahuje aj fakty o hrdinstvách červenoarmejcov. Napríklad, ako bol zajatý Paulus.
„Operáciu osobne riadil veliteľ 38. motostreleckej brigády plukovník Ivan Burmakov. Zručným manévrom svojich vojsk (31. 1. 1943) odrezal Paulusov štáb od jeho útvarov a prinútil nepriateľa začať rozhovory,“ hovorí sa v návrhu na jeho vyznamenanie Leninovým radom.
Dôstojník, riskujúc svoj život, blokoval pod paľbou štáb nemeckého poľného maršala. A potom zorganizoval jeho stretnutie s velením Červenej armády. O tri dni Sovietsky zväz dokončil porážku Nemcov v Stalingradskej bitke.
Vladimír Mikunda
